Aj keď pri pohľade do rodných listov slovenských olympionikov štartujúcich na zimných hrách všetkých kontinentov v kanadskom Vancouveri nájdeme až ôsmich košických rodákov reprezentujúcich našu krajinu v piatich športových odvetviach (všetci však pôsobia v iných mestách a kluboch), už od čias Ladislava Trojáka bola účasť Košičanov na zimnej olympiáde vždy spätá najmä s hokejom. Tak je aj teraz, lebo z ôsmich športovcov, ktorí sa narodili v našom meste, je polovica hokejistov. Tri ženy, Barbora Brémová, Nicol Čupková, Petra Jurčová, a jeden z gólmanov vo Filcovom výbere Rastislav Staňa.

Na Lillehammer bol už pristarý

Hokej bol, je a vždy bude naším tromfovým esom na zimnej olympiáde. Či na ňu cestovala federálna reprezentácia, alebo "len" Slovensko, stále sa skloňovalo slovíčko "medaila". Ale nie je veľa Košičanov, ktorí sa ňou môžu pochváliť. Legendárny útočník Igor Liba má doma dve cenné "rekvizity", na ktorých je vygravírovaný symbol zimných hier, päť olympijských kruhov - striebro zo Sarajeva z roku 1984 a bronz z Albertville o osem rokov neskôr. Iba z Calgary, v roku 1988, mu cenný kov chýba, lebo tam dopadlo Československo neslávne. Tých štartov na olympijských hrách mohlo byť aj viac, lenže na tie, ktoré sa konali v roku 1980 v Lake Placid, bol ešte primladý (19 rokov), a na Lillehammer v roku 1994 už zasa pristarý (34 rokov)... Aspoň podľa tých, ktorí slovenskú reprezentáciu pri olympijskej premiére skladali.

V sarajevskej hale "Zetra" to sypalo útoku Lukáč - Rusnák - Liba hneď od prvého zápasu s Nórmi, ktorí dostali rovnú desiatku. "Náš útok mal na olympiáde v Sarajeve veľkú, svetovú formu. Škoda, že sa nám to nepodarilo dotiahnuť až na zlato. V zápase so Sovietskym zväzom sme totiž dostali smoliarsky prvý gól, keď Koževnikov, ktorý išiel striedať, iba nahodil puk od červenej čiary do útočného pásma a Arnold Kadlec ho nešťastne tečoval do našej bránky. O Rusoch bolo známe, že po vedúcom góle sa upokoja, a potom sa už nedajú zastaviť. Aj strieborná medaila však bola pre našu verejnosť prekvapením. V tom čase som bol na vojne v jihlavskej Dukle. Vravelo sa, že Jihlava je Jihlava, a odtiaľ bolo ľahšie dostať sa do reprezentácie, ale ja som mal tú výkonnosť už z Košíc, a spolu s Vincom Lukáčom sme mali už dlhšie pevné miesto v národiaku, aj keď tam bola, ako tradične, prevaha Čechov," spomína Igor Liba.

Sarajevská olympiáda bola preňho najkrajšia. "Lebo atmosféra hier i organizácia bola na vysokej úrovni. Bol som prekvapený, že po tej stránke za Sarajevom zaostávalo aj Calgary a francúzske Albertville sa mu nedokázalo ani len priblížiť."

Calgary sa prirovnávalo ku Cortine d'Ampezzo, lebo 6. miesto bol podobný prepadák ako v roku 1956 v talianskych Dolomitoch. "Prehrali sme hneď v úvodnom zápase s Nemeckom, a už sa to s nami viezlo. Nemci boli v tom čase pre nás pohromou, na každom svetovom podujatí sme s nimi mali problémy. Vždy závisí od prvého zápasu, ako vám to pôjde. A keď prehráte s outsiderom, pohoda je preč. Nepomáhal nám ani relax na rodeu, na ktoré sme sa išli občas pozrieť, lebo tá hala bola v blízkosti štadióna, kde sa odohrával olympijský turnaj. Pamätám sa, že aj vtedy mali Kanaďania problémy so snehom, ako teraz vo Vancouveri. Keď sme tam prišli, vítali nás dvadsaťstupňové mrazy, a o dva dni bolo plus dvadsať."

Alpské Albertville, o štyri roky neskôr, bolo pre náš hokej bronzové. "Bola to taká zvláštna olympiáda, pretože na rozdiel od predošlých, nebola tam žiadna olympijská dedina. Každý býval niekde inde, vo Francúzsku nám chýbala pravá olympijská atmosféra. Aj v hokejovom tíme bolo cítiť, že je to posledná federálna reprezentácia. Spolu sme si potom zahrali už iba na majstrovstvách sveta v Prahe a Bratislave, a federácia sa rozpadla. V Albertville to už nebolo ono. Ani pre mňa. Odohral som iba prvé dva zápasy, lebo som sa zranil, a potom som sa vrátil na ľad až v poslednom stretnutí s USA o tretie miesto."

Po Albertville Medzinárodný olympijský výbor zmenil cyklus zimných olympiád. Už o dva roky sa konala ďalšia, v Lillehammeri. Pre Igora Libu mohla byť štvrtá, už vo farbách samostatného Slovenska. Hokejový turnaj si však užíval iba pred televíznou obrazovkou. "Dodnes tomu nerozumiem, prečo som sa do národného mužstva nedostal. Mal som 34 rokov, a vtedy boli pre národiak takí hráči už starí. Teraz nie sú starí ani 38-roční hokejisti..."

Na našich nie sú zvedavé

Kým väčšina Slovákov, ktorí si chystajú hokejky na turnaj vo Vancouveri, má už olympijskú premiéru dávno za sebou, pre naše baby to bude absolútna novinka. Na olympiádu sa dostali skôr, ako do elitnej kategórie majstrovstiev sveta. A to ich hneď na úvod čaká Kanada, ktorá sa na zvyšok hokejového sveta stále díva
zvysoka. Pravdu povediac, vo vzduchu visí dvojciferný rezultát... "Výsledok netipujem. Je však pravda, že Kanada bude asi nad naše sily, je niekde úplne inde ako sme my. Nikdy sme ich hrať nevideli, iba sme si pozerali na počítači niektoré akcie z ich zápasov. Vieme, že Kanada je silná, až veľmi silná," je si 18-ročná Košičanka Barbora Brémová vedomá toho, že Slovenky sa môžu už po prvom zápase ocitnúť pod hŕbou javorového lístia.

Ale nič sa nedeje, lebo v turnajovej zostave sú aj "hrateľné" tímy. "Ako napríklad Švajčiarky, takže verím, že na olympiáde uhráme aj nejaký dobrý výsledok a neskončíme posledné." Ak predsa, minie ich aj "dotácia" Slovenského olympijského výboru. Ten ešte za šieste miesto na turnaji vypísal odmenu štyritisíc eur. "Za siedme a ôsme miesto už nie je ani fuka, ale azda dostaneme aspoň nejakú plaketu, aby sme mohli na tú olympiádu spomínať."

Barbora verí, že by ju tréner Karafiát mohol stavať do prvej formácie, tak ako mal v pláne na turnaji vo Švajčiarsku, kde napokon nešla. "Ale dievčatá mi hovorili, že som tam bola písaná. Aj v posledných prípravných zápasoch proti chlapcom v Bratislave som nastupovala v prvej päťke, takže dúfam, že tak bude aj v Kanade." Jej úlohou je brániť, ale nedbala by, keby sa jej meno objavilo aj v kanadskom bodovaní olympijského turnaja, aspoň za jeden bodík. "Nejaký gólik, alebo aspoň zápis za asistenciu by ma potešil, to je pravda, ale radšej si musím dať pozor, aby som si nedala vlastný gól. Preto sa nesmiem motať pred vlastnou bránkou," smeje sa jedna z najmladších hráčok v slovenskom výbere.

Teší sa aj na atmosféru olympijskej dediny. "Na všetkých športovcov, ktorých uvidím možno iba raz v živote. Najmä na hviezdy NHL, ako napríklad Švéd Zetterberg. Toho by som tam chcela stretnúť, lebo sa mi páči po všetkých stránkach, ako hokejista, aj ako chlap. Na tých našich sa nemôžeme pozerať, tak nám bolo povedané. Ani na nich nie sme zvedavé, lebo ženský hokej vôbec neuznávajú..."

Jeho snom je zámorský duel

Premiéru pod piatimi kruhmi bude mať aj Peter Ország, najlepší hokejový rozhodca v našich končinách. Keď sa nevedel odtrhnúť od televíznej obrazovky počas turnaja storočia v Nagane pred dvanástimi rokmi, ani sa mu nesnívalo, že si na podobnom turnaji sám niekedy zapíska. "Bola to pre mňa prvá olympiáda, ktorú som sledoval tak pozorne. Nielen preto, že tam prišli najlepší profesionáli z NHL, ale aj preto, že to bolo už počas mojej rozhodcovskej kariéry. Nagano bolo pre mňa, ako diváka, vrcholom."

Na olympiáde píska len hŕstka najlepších. Štyri, možno päť zápasov turnaja. Peter Ország by si prial, aby medzi zápasmi, ktoré sa mu ujdú, bol trebárs duel odvekých rivalov, Rusov proti Kanade. A možno aj finále... "Aj keď som už také zápasy pískal na majstrovstvách sveta, na olympiáde by to bolo niečo úžasné. Ale pristal by som, keby sa mi ušiel aj zámorský súboj Kanada - USA, či severské derby Švédsko - Fínsko. Či by som mohol byť nasadený aj do finále? Ja to beriem triezvo, ba až skromne. Chcem ísť od zápasu k zápasu, pragmaticky. Myslím si, že z NHL príde to najlepšie, čo tam majú, takže čím bližšie bude k súbojom o medaily, tým viac budú v permanencii zámorskí rozhodcovia. A pokojne sa môže stať, že by pískali finále aj vtedy, keby v ňom hrali Kanada a USA."

Peter Ország nevylučuje, že by zámorskí rozhodcovia mohli pískať finále aj Slovensku. "Lebo vo Vancouveri bude Slovensko reprezentovať výnimočná generácia hráčov, to najlepšie, čo máme. To mužstvo by svojimi výkonmi mohlo pripomenúť naše slávne časy. Rozhodujúca bude momentálna dispozícia, výkonnosť, i trošku šťastia. Myslím, že pri tomto hernom systéme naše mužstvo má, alebo môže mať, na štvrťfinále. A potom je všetko otvorené, do bojov o medaily môže ísť každý, v tom je hokej krásny."

Dvadsaťtisícová hala "Canada Hockey Place" je úžasné miesto pre olympijský turnaj. "Mal som to šťastie, že na majstrovstvách sveta v Quebeku som pískal štyri zápasy ruskej zbornej, ktoré boli takmer vypredané, pred viac ako trinásťtisíc divákmi, ale v takej veľkej hale, aká je vo Vancouvri, som ešte nerozhodoval. I pre rozhodcu je to fantastická motivácia. Neviem, či je to ten správny výraz, ale bude to adrenalín."

Do Kanady letí na "Valentína", a hneď po prílete ho čaká robota. "Letíme proti času, 14. februára, takže ešte v ten istý deň budeme na mieste. Hneď 15. februára nás čaká spoločný míting, najmä kvôli rozhodcom z NHL, pretože na olympijskom turnaji sa bude pískať výhradne podľa pravidiel IIHF. Oni už dostali obsiahly materiál, aby sa s nimi mohli podrobne oboznámiť. Večer budeme mať ešte rozkorčuľovanie, asi hodinu a štvrť, a na druhý deň sa už ide na to. Na programe sú prvé tri zápasy, takže šiesti z nás už budú v permanencii, teda nebude žiaden veľký priestor na aklimatizáciu. Oproti zvyklostiam z majstrovstiev sveta, kde dostávame rozpis zápasov, kto bude čo pískať, tri dni vopred, na olympiáde to bude iba jeden deň dopredu, takže už sme boli oboznámení s tým, že v úvode turnaja nemôžeme rátať s návštevou iných športovísk, aby sme boli vždy poruke."

No čas poobzerať sa po iných športoviskách, povzbudiť našich, sa určite nájde. "Teším sa najmä na lyžovanie, alpské aj klasiku, ale najviac na boby. Žiaľ, moji favoriti, jamajskí bobisti sa do Vancouveru nekvalifikovali, ale niekto z exotov možno vyskočí z hrnca. Prirodzene, teším sa aj na celkovú atmosféru hier, pretože s generalitou IIHF, zámorskými kolegami či supervisormi budeme bývať prakticky v centre mesta. Určite pôjdem povzbudiť aj naše baby, hokejistky. Nemyslím si, že sú odsúdené na posledné miesto v turnaji, pretože svojím hokejovým umením tam určite nepatria, ale podstatné bude, ako sa popasujú s vlastnou psychikou, a najmä tým, že ich čaká vypredaná hala, teda kulisa, pred akou ešte nikdy nehrali."

Kvôli olympijskému turnaju je ligová pauza vo všetkých vyspelých hokejových krajinách, iba Slovensko je výnimkou. Pravda, v našej zostave figuruje iba jediný extraligový hráč - Žigmund Pálffy. "No aj tak je to trochu čudné, že sme ligu neprerušili," je v rozpakoch aj Peter Ország. "Pohľad našej hokejovej verejnosti bude totiž upriamený do kanadského Vancouveru, takže neviem, či si počas olympiády divák dokáže nájsť cestu na naše zimné štadióny. Aj keď samotná extraliga, až na spomínaného Žiga Pálffyho, nemá pre olympiádu žiadne obmedzenia. Ale je to škoda, keď celý hokejový svet bude upierať pozornosť na taký veľký sviatok."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári