Miestna výtvarná scéna by bez neho nebola tým pravým orechovým. Umenie sa vinie celým jeho životom a nepochybne bude tvoriť súčasť jeho bytia i po mnoho nasledujúcich rokov. Dušan Baláž v týchto dňoch oslavuje krásne životné jubileum (60) a nielen s Košičanmi sa delí o svoj talent prostredníctvom dvojice aktuálnych výstav svojich obrazov. Nájdete ich v Slovenskom technickom múzeu a súkromnej galérii VEBA.
V týchto dňoch oslavujete svoje životné jubileum. Keď trošku zrekapitulujete svoje tvorivé skúsenosti, ako prichádzali postupne s vekom, kam ste vo výtvarnom umení dospeli a kam ešte chcete dospieť?
- Naozaj som sa už dosť posunul od reálu spred 45 rokov, ktorému som sa vtedy aktívne venoval. Myslím však, že je nevyhnutné zvládnuť otčenáš kresby a trvá to aj roky. Až potom môže ísť človek do štylizácií, abstrahovať veci, zjednodušovať, čistiť... Lebo, ako sa hovorí, v jednoduchosti je krása. Jednotlivé roky to u mňa bol v tvorbe tak krok dopredu, pol kroka dozadu a zase... Trošku som niekde aj odskočil, vrátil sa, porozmýšľal, ale myslím, že to vždy bola správna cesta.
A kroky bokom v podobe menších experimentov sa časom ukázali ako nesprávne, alebo práve naopak?
- Vždy som práveže zaujal hlavne týmito miernymi odskokmi a novými úmyslami... Celý život však ostávam verný figurálnym kompozíciám. Život totiž podľa mňa musí byť v dielach jasne prítomný. Úplný čistý klasický abstrakt, hoci vo svete letí, mi nejako nevonia. Nemám v ňom kam ďalej ísť, dá sa len variovať. Chýba tam akcent, skúsenosť a životná filozofia. No hoci figurálnosť ostala, farebnosť sa u mňa časom menila. Keď som bol smutný, používal som smutnejšie farby. No na mojich cestách po svete som si uvedomil, že by som sa so svojím umením nestratil a že som si vytýčil dobrú cestu. Sledoval som, čo sa vo výtvarnom svete deje, no v žiadnom prípade som sa nikdy po nikom neopičil.
Ste umelcom, ktorý istým spôsobom stmeľuje košických výtvarníkov, a to nielen vďaka svojej galérii VEBA. V Košiciach ste sa však nenarodili, prečo vám teda tak prirástli k srdcu?
- Jakoby a košická výtvarná škola ma odjakživa nejako držala. Mám skrátka pocit, že jemne musím ísť v šľapajach košickej histórie, lebo výtvarníci z Košíc boli vždy najlepší. Takže týmto sa ja tak akosi hrdím. Po nikom sa však neopakujem. A dnes si už môžem dovoliť voľnosť a hlavne skratku farebnú i kresebnú... Stále mám však ešte pocit, že je kam ísť a urobiť veci lepšie a zaujímavejšie, že nie je dopovedané to, čo je v mojom vnútri. Lebo v hlave umelca je originál a my, výtvarníci, len robíme vlastné kópie. Nápad je vždy najkrajší, no nie vždy sa ho podarí dokonale zrealizovať.
Aké máte hlavné tvorivé plány do budúcnosti?
- Byť neustále lepší. Vlastne ani nie lepší, lebo to nemá byť súťaž. Prežiť niečo, dať to na plátno a potešiť tak seba, ale najmä druhých.
Výstava v technickom múzeu nesie názov Polčas zastavenia. Máte vy však vôbec čas zastaviť sa popri tom veľkom množstve rozmanitých aktivít?
- No naozaj. Kedy ja vlastne maľujem? Tvorím aj cez víkendy, tu ku mne do galérie chodia neustále ľudia poookriať, spoluorganizujem rôzne plenéry a sympóziá... Neviem, ako to stíham. Asi mi pomáha Boh. A veľký vplyv má na moju pohodu asi aj skutočnosť, že sa nemusím naháňať a tvorím si voľne.
O vašej tvorbe sa hovorí, že odráža život plný vášne. Je váš život naozaj taký a vždy aj bol?
- Myslím, že asi bol. Ono to všetko vychádza aj z toho, že som tu bol raz vrátený. V detstve som totiž mal ťažký úraz, bol som v kóme a vraveli, že už len Boh mi pomôže. Aj preto mám asi pocit, že musím niečo svetu vrátiť. Rád vyhľadávam krásnych ľudí, rád odovzdávam dobro... Biblické Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom som ešte vylepšil a riadim sa tým, že kto do mňa chlebom, ja doňho dvoma chlebmi. (Úsmev.) A to sa snažím vkladať aj do mojich obrazov. Energia z nich musí vyrážať a pozitívne oplieskať ľudí.
Samozrejme, sú aj vážnejšie obrazy, ale tie zase majú svoju filozofiu. V živote sú aj smutné a tragické chvíle, ako keď nám teraz Miško Čičvák odišiel, predtým Pišta Roskoványi... Hoc aj nechtiac to do obrazu vložím ako nejakú moju výpoveď.
Spozorovali ste nejakú spoločnú charakterovú črtu ľudí, ktorí majú radi vašu tvorbu?
- Myslím si, že áno. Ako som už spomínal, chodia ku mne do galérie ozaj len pozitívni a krásni ľudia. Takých vyhľadávam a dávam ich tak do akejsi mojej komunity, do môjho vlastného mikrosveta.
Keďže je žena neustálou dominantou vašich diel, nedá sa neopýtať na váš vzťah k nežnému pohlaviu...
- Charakterizoval by som ho slovom úcta. Začína to matkou, ktorá nám dáva život, a preto si ženy nesmierne vážim a skláňam sa pred nimi. Ženu skrátka nesmierne obdivujem, je to moja večná inšpirácia, jej telo má krásne línie, ten ťah štetcom ide jedným dychom... Či už je to manželka, kamarátka, alebo máme na mysli pohnuté osudy prostitútok... Žena u mňa v mysli vždy ostane v čistote a nádhere.
Profil
Narodil sa 7. februára 1950 vo Svite, žije a tvorí v Košiciach.
30 rokov pracoval v STV ako výtvarník-grafik-animátor.
V rokoch 1994 - 1998 spoluorganizoval Výtvarné salóny vo Východoslovenskom múzeu, v rokoch 1996 - 1998 Medzinárodné sochárske sympózium a tiež množstvo plenérov.
Je majiteľom súkromnej galérie VEBA, venuje sa kresbe, maľbe a grafike.
Na svojom konte má množstvo samostatných i kolektívnych výstav doma i v zahraničí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
