Jednou z tých najúspešnejších je folkovo-folklórno-humoristicko-recesná skupina Drišľak, ktorá nedávno účinkovala aj v Košiciach. Na slovenskej hudobno-zábavnej scéne funguje vyše 21 rokov, počas ktorých absolvovala stovky vystúpení "v teréne" aj v televízií. O histórii kapely, jej fungovaní i úspechoch sme sa porozprávali s jedným jej členom, Vilom Kalmanom.

Kapela na svojej internetovej stránke uvádza, že vznikla 4. októbra 1988 a jej zakladateľmi boli Miki Bača (harmonika), Jožko Prosák (spev) a V. Kalman (ozembuch). "Informáciu o dátume vzniku kapely budeme musieť poopraviť," dozvedeli sme sa od V. Kalmana. "Našiel sa totiž ´rodný list´ v regionálnom periodiku Vranovské noviny a tie dosvedčujú, že to bolo presne 4. novembra 1988 pri príležitosti kvízu k 70. výročiu vzniku Československa. Na tomto kvíze sa zúčastnila aj skupinka zväzákov z Vechca. V zostave Miki Bača, čo je môj bratanec a Jožko Prosák, sme hrali aj skôr, ale od toho dňa už len pod názvom Drišľak. Ej, poviem vám pravdu, bolo vtedy veselo a mali sme iné starosti ako teraz..." Čo sa týka zamestnania, V. Kalman bol elektrikár a jeho dvaja kolegovia boli, ako tvrdí, zamestnaní tiež a robili poctivo, ako všetci ostatní.

Názov Drišľak väčšine Slovákov nič nehovorí, pritom ho mnohí majú doma. Je to klasické cedidlo či sitko na rezance. Napríklad aj v tvare hrnca, ktorý má ušká. "Cez tie ušká vie Drišľak počúvať a cez dierky pustí von všetko, čo v hrnci nemá zostať. Pri pomenovaní skupiny sme sa nad tým názvom až tak veľmi nezamýšľali. Ujal sa a zostal. Osobne som rád, že neprešiel čísi nápad na pomenovanie skupiny Krakatit. Neviem, ako by som po 21 rokoch obhajoval tento názov," smeje sa V. Kalman. "Mimochodom, raz sa nás istá staršia pani po našom vystúpení opýtala, prečo máme taký ´paskudný´ názov, keď tak ´šumne´ hráme. No keď sme jej vysvetlili, že drišľak je v ich kraji drušľak, povedala: ´Tak vtedy hrajce dalej...´"

Začiatky fungovania Drišľaku neboli v tej podobe, ako ho poznáme dnes. Na veľkých pódiách, pred vypredaným 500-členným hľadiskom. "Škoda, že nemôžem nájsť fotku, ako sme hrali pre OSP, teda Okresný stavebný podnik vo Vranove na valníku Škody 1203. To sme sa tam akurát traja vošli, aby sme boli vyššie od zeme. Hralo sa nám dobre, len sa nedal na ozembuchu udržať rytmus, keď sme tú ´korbu´ trochu rozkolísali." Keď vraj teraz V. Kalman trochu prižmúri oči a predstaví si tú starú sanitku, z ktorej ostala iba kabínka a aký-taký nákladný priestor, tak je mu smiešne. "A to sme ešte nehrali tak rezko, ako teraz. Základom nášho úspechu bol text piesní a sprievodného slova. Myslím si, že to je to najpodstatnejšie aj dnes. Vtedy sme hrali taký mix. Prerobené ľudovky, niečo od Mlokov, ktorí boli naším vzorom a bez nich by Drišľak určite neexistoval..."

Kto chcel v začiatkoch Drišľak počuť a vidieť jeho členov v akcii, musel chodiť do spoločnosti. Na svadby, zábavy a plesy. "To bola naša živná pôda," spomína V. Kalman. "Plus akcie SZM, pre neznalých Socialistického zväzu mládeže, ktorých bolo vtedy ako maku. Pri našich finančných požiadavkách, ktoré neboli žiadne, sme mohli hrať 24 hodín denne." Už vtedy tvorilo základ každého vystúpenia okrem hudby aj hovorené a hlavne zábavné slovo. Práve tým bol Drišľak typický. "Samozrejme, neabsolvovali sme známe prehrávky, kvôli ktorým sme mali jeden čas zakázanú činnosť. Zakázana činnosť pozostavala z toho, že kým si neurobíme prehrávky, nesmieme verejne vystupovať. Ale len do revolúcie v novembri 1989. Odvtedy sme stále mali obrovské publikum a tisíce fanúšikov, ktorí sa z našej hudby a zábavy tešili - spolu s nami. My, že konečne môžeme spievať čo chceme a ako chceme a chvála Bohu, že sme chceli. Ale už s rozšíreným počtom, lebo hoci niektorí členovia odišli, k nám pribudol Peter Treciak, Pavol Antuš, Ján Jakubčín a Ľubomír Gális. A v tomto zložení fungujeme dodnes." Napriek rozchodu s predošlými členmi kapely by V. Kalman rád spomenul výborného textára, gitaristu a speváka Jana Feničina a huslistu Ďura Tiňa, ktorý odišiel na vysokú vojenskú. "Ak sa teraz niekde stretneme, vieme sa navzájom pozdraviť, ´pokecať si´ a pospomínať."

Keď už spomíname nových členov, ktorí tvoria kostru Drišľaku, neboli to žiadne hudobné "uchá". "Napríklad Peter Treciak, už v tom čase uznávaný gitarista, prišiel na inzerát. Mali sme basu, kúpenú za 400 Kčs z Kladzian. Lebo bez basy nie je kapela poriadnou kapelou. Peter ju ako prvý poriadne naladil a krvná skupina mu už nedovolila, aby sa od nás vzdialil." So spevákom J. Jakubčínom sa V. Kalman stretol v teraz už neexistujúcom Folklórnom súbore Bukovčan, kam prišiel ako tanečný pedagóg. "Po turné v Turecku, kde zabával celý súbor, som vedel, že ak prijme ponuku a príde medzi nás, tak to bude dobre. V roku 1992 aj prišiel a dodnes si myslím, že je to bol správny krok. On je starý folklorista, pán spevák a šoumen. Zapadol medzi nás rýchlo a prepracoval sa až na lídra kapely." Mimochodom, všetci súčasní členovia Drišľaku majú ukončené aj civilné vzdelanie. J. Jakubčín je strojár, P. Treciak „truhlár" -stolár, P. Antuš automechanik s maturitu, Ľ. Gális je lesný inžinier a V. Kalman elektrikár.

Trvalo niekoľko rokov, kým si populárnu skupinu z východu republiky všimla aj televízia. Konkrétne STV, ktorá po jednom z vystúpení Drišľaku v relácii Správny kľúč ponúkla kapele spoluprácu. Tak vznikli Drišľakoviny, ktoré mali televíznu premiéru v roku 2002. A odvtedy sa objavujú na obrazovke pravidelne. S novými časťami, ale aj v množstve úspešných repríz. Veľký záujem divákov o tento druh zábavy potvrdzuje fakt, že relácii patrí jeden z najsledovanejších vysielacích časov - v utorok o 20.15 hod. Samozrejme, skupina musela televízne vystúpenia od tých klasických trochu odlíšiť. "Televízia a živé vystúpenia sú dve rozdielne veci. Pesničky z Drišľakovín počuť aj na vystúpeniach, ale hovorené slovo je úplne iné. Možno aj preto o nás majú diváci záujem, lebo s tým, čo videli na obrazovke, sa nestretávajú. Radi improvizujeme a využívame miestne kuriozity a zaujímavosti."

Stalo sa už pravidlom, že každé Drišľakoviny obohatí nejaký známy umelec. Väčšinou zo Slovenska, čoraz častejšie však prijímajú pozvanie aj českí. A že sú to samé zvučné mená, dokazuje aj tento skromný výpočet: Lucka Vondráčková, Dan Nekonečný, Sisa Sklovská, Petra Černocká, Janek Ledecký a ďalší. "Umelcov z celého Československa bolo veľa a verte, mne, chlapcovi z ´valala´, pripadali obyčajnejší než obyčajní. A to je podstatné. Našli sme spoločnú reč a stretávame sa aj na iných akciách. Je to pekné, keď sa pozdravíme a pospomíname. Inak, spomeniem peknú vec pri natáčaní Drišľakovín v DJZ Prešov. Na javisko vtedy vyšiel známy spevák a herec Josef Zíma, často označovaný za nekorunovaného kráľa českej dychovky. Ešte ani nezačal spievať a diváci ho privítali veľkým a dlhotrvajúcim potleskom. Vyrážal mu dych a tisol slzičku do očí. To bolo ´šumne´ a za to chcem divákom poďakovať, lebo také chvíľky sa nezabúdajú..."

Začiatky v histórii Drišľaku neboli ľahké, lebo textami sa mohol presadiť len na jednej tretine územia Slovenska. No obrovským množstvom vystúpení priamo v dedinách východu si skupina z Vranova a okolia získala veľa priaznivcov. "Začali sme na východe, ale vďaka televízii sme sa stali známi vo všetkých končinách Slovenska. Môžeme sa pochváliť, že úspech máme aj v maďarsky hovoriacich dedinách." A či im všade, kam prídu, aj rozumejú? Nepoužívajú, napríklad na západnom Slovensku, tlmočníka? "Ja ´furt hutorim´, že keď Anderovi z Košíc rozumejú v českej Prahe, tak nám ´muša na calom Slovensku´. Pochopiteľne, potrebné je hovoriť pomalšie a zreteľnejšie, aby nám rozumeli aj tí, ktorí nepočujú pravú východniarčinu každý deň. Samozrejme, že už ´nehutorime´, že ´jak mi še postavil u Mihaľovcoch, ta mi stal až po Košice...´ Ale poviem ´kedz som še postavil..., tak som stal...´ Ináč, keď odpovedám pre košický večerník, tak touto cestou pozdravujem Andera. Je to náš dobrý kamarát."

Okrem Slovenska, po ktorom sa Drišľak presúva päťmiestnou dodávkou, účinkoval aj za hranicami. V Česku, Poľsku, Rakúsku, Španielsku, Rumunsku i na Ukrajine. V Chorvátsku dokonca pre dva autobusy Nemcov. Hoci možno nie všetkému rozumeli, z vystúpenia vraj odchádzali spokojní a vysmiati. "Takmer som zabudol na Moskvu," vraví V. Kalman. "Páčila sa mi viac ako New York. Ale to možno preto, že sme boli v centre. Konečne som sa mohol rozprávať po rusky a prevetrať svoje školské vedomosti. Po toľkých rokoch učenia v praxi..."

Keď sme už spomenuli New York, treba dodať, že Drišľak exportoval "vychodňarsku" kultúru aj za Atlantický oceán. Slovenská komunita si totiž rada pozýva umelcov, ktorí jej pripomenú slovanské korene a kto iný sa tejto úlohy zhostí lepšie, než folklórne súbory. Cesta Drišľaku do Ameriky však nebola ľahká. Po troch neúspešných pokusoch dosť víza sa podaril až ten štvrtý. "Vďaka tomu sme našu tvorbu prezentovali krajanom dvakrát. V roku 2006 a 2008. Predstavte si, že nám to ´pripatralo´, že je tam viac ´vychodňarov´ ako tu, na ´vychodze´. Určite sa dobre bavili. Hoci fyzický kontakt so Slovenskom trochu stratili, duchom sú doma. Často si aj teraz ´skypujeme´, cez obrazovku si pripíjame a vôbec mi to ´nepripatra´ že sú tak ďaleko. Škoda, že prišla tá kríza. Ale aj tak, Amerika je tu a nie tam. Treba ju vidieť a každý bude v obraze, prečo to rozprávam..."

Aby si ich mohli vypočuť, kedykoľvek sa im zažiada, vydal Drišľak pre svojich fanúšikov niekoľko hudobných albumov. Prvý bol ešte vo forme magnetofónovej kazety v roku 1992 (na CD potom v roku 1996), druhý album, pod názvom "Netrubic, robim, co možem" už vyšiel v roku 1995 na CD. O rok nato už vychádza tretí album pod názvom "Najdzeš me v karčme pod..." a v roku 1998 štvrtý "Nepiskac, bucham jak znam!!!". Po piatom albume "Vysvedčenie" v roku 2001 vyšiel o dva roky neskôr zatiaľ posledný pod názvom "Nju disco". Kedy sa objaví ďalší? "Nový album je v študiu hotový, už ho treba len skompletizovať a v príhodnú chvíľu vydať. Bude možno pre poslucháčov trocha iný ako predošlé, lebo aj my sme trochu hudobne pokročili, no viac neprezradím. Sám som zvedavý, ako sa ujme."

Na záver V. Kalman dodal, že Drišľak chce rozdávať zábavu tak dlho, kým bude mať divákov. Súčasný vzrastajúci záujem im napovedá, že by to mohlo byť „išče dlušší čas".

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári