sa pred rokmi zoznámil so Slovenkou Zuzanou, neskôr sa kvôli nej na naše územie prisťahoval. Je tu stredoškolským profesorom a venuje sa Sahadža Joge. Porozprávali sme sa s ním o jeho živote, reakcii na zmenu prostredia aj aktivitách, ktorým sa v súčasnosti venuje.

Ravi Kant Bhutani sa narodil v indickej metropole Dilli. Popri štúdiu na vysokej škole sa venoval podnikaniu v rodinnom podniku. "To som robil aj po ukončení štúdia. Naša rodina podnikala v stavebníctve," hovorí Ravi Kant Bhutani. Počas jednej z dovoleniek na južnom pobreží Indie v meste Mumbai sa spoznal so Slovenkou Zuzanou. Bolo to v roku 1996 a ešte v tom istom roku sa zosobášili. Hoci to na prvý pohľad vyzerá, že sa ich vzťah rozvíjal veľmi rýchlo a bez toho, aby mu v ceste stáli nejaké prekážky, reakcie rodín a okolia oboch partnerov boli na to, že si idú brať cudzinca, zmiešané. "Manželkini rodičia mi to nedali nikdy pocítiť. Z rozprávania však viem, že v počiatkoch nášho vzťahu neboli príliš nadšení z toho, že si ich dcéra vhce brať cudzinca. V mojej rodine to bolo najprv podobné. No keď som moju nastávajúcu predstavil rodičom, upokojili sa. Páčilo sa im, aká je milá, kľudná a skromná."

Manželka Zuzana sa o Indiu začala zaujímať kvôli joge. Tá ju priviedla k prvým návštevám tohto svetového giganta a vďaka nej prakticky spoznala manžela. Nevzali sa na Slovensku v katolíckom kostole, ale v Indii indickým tradičným obradom. Ten je pre našinca veľkým zážitkom plným farieb, kvetov a nezvyčajných zvykov. Zuzana Bhutaniová sa rozhodla, že so svojim manželom ostane žiť v Indii. "Veľmi sa jej tam páčilo. Mala rada miestny životný štýl, páčilo sa jej, že v Indii nie je toľko stresu ako na Slovensku. Nedokázala však zniesť neustále horúčavy. V lete je v Indii aj 45 až 47 stupňov Celzia. Je to niekedy až neznesiteľné, stále musí bežať klimatizácia. Manželka na to nebola zvyknutá."

Rok po sobáši v Indii sa pani Zuzana vrátila do Banskej Bystrice odkiaľ pochádza. "Ja som šiel za ňou. Spočiatku sme nevedeli aké to bude. Neplánoval som na Slovensku ostať. Keď som však bol v Banskej Bystrici, manželka ma začala nenápadne prehovárať k tomu, aby som s ňou na Slovensku ostal žiť." Presvedčila ho, hoci manželova rodina v Indii k tomu spočiatku ťažko hľadala pochopenie. "Moju manželku mali radi, no keď som im hovoril, že chcem ostať žiť na Slovensku, neboli nadšení. Dodnes ma tu nenavštívili. Sú už starší a nemajú ani vybavené pasy. S bratom však rozmýšľame nad tým, že by sem prišiel on." Ravi však na domovinu nezabudol, čas od času sa do Indie aspoň na pár dní vráti.

Učil sa sám

Po príchode na Slovensko si ako cudzinec uvedomil rozdielnosť životných štýlov medzi krajinami jeho a manželkinho pôvodu. "V Indii je kľudnejší život. Ľudia majú viac času a nikam sa neponáhľajú. Na Slovensku je príliš veľa stresu." Na miestnu klímu si zvykol bez väčších problémov. "Už predtým som chodieval na dovolenky do častí Indie, kde je počasie podobné Európe. Chodil som tam však v lete. Nikdy som teda nezažil pravú zimu. Tá mi trocha robila problémy. Na Slovensku som napríklad prvýkrát na vlastné oči videl sneh." Ľudia v Banskej Bystrici k nemu boli milí. Už od začiatku na neho pôsobili pozitívne, nedávali mu pocítiť predsudky. "Pokladali ma za bežného cudzinca a boli radi, že som sa na Slovensko prisťahoval." Ani s jazykom problémy nemal. "Prvé štyri dni som sa naučil nejakých základných 40 slovíčok. Ďalej som sa učil len časovanie a skloňovanie. Nechodil som na žiadny kurz, celú reč som sa naučil len z bežnej komunikácie," hovorí plynulo slovensky komunikujúci Ravi Kant Bhutani.

Po presťahovaní sa na Slovensko nemal v pláne nečinne sedieť. Mal vtedy 27 rokov, bol plný energie a chuti do práce. Rozhodol sa zúžitkovať svoje vedomosti. "Keď som študoval v Indii, celé štúdium bolo vedené v anglickom jazyku. Naučil som sa ho teda veľmi dobre. Po príchode na Slovensko som sa tu zamestnal ako učiteľ angličtiny." Banskú Bystricu po deviatich rokoch opustili. "Manželka sa dostala k pracovnej príležitosti v Košiciach. Bez väčšieho váhania sme sa tam presťahovali." V našom meste sa stretol s jedným zaujímavým no trocha nepríjemným javom. "Niektorí ľudia si myslia, že som Róm. Mýlia si ma a hoci mi to nikdy nikto nedal nejako vulgárne najavo, počas niektorých rozhovorov cítim, že si to myslia." S hľadaním nových priateľov problémy nemal. Väčšina Slovákov ho práve kvôli krajine pôvodu a tomu, že je jogín, pokladá za zaujímavého. Určite mu však nie je príjemné, že v Košiciach nepozná žiadneho ďalšieho Inda. "Mám len jedného známeho, ktorý je z Bangladéša."

India je majoritne hinduistický štát. Príchodom do katolíckej krajiny ako je Slovensko sa Ravi musel pripraviť aj na zmenu religionistických pomerov, zvykov. Krava je v Indii posvätným zvieraťom. Hovädzie na jedálnom lístku tamojších reštaurácií človek nenájde. Na Slovensku patrí toto mäso k obľúbeným pochúťkam. "Jedol som už aj hovädzie, no nechutí mi. Pravidlo o nejedení kravského mäsa sa však viac-menej dobrovoľne držím aj ja. Ale keby ma ale niekto pozval na nejaké jedlo z hovädzieho, zo slušnosti by som neodmietol. Nemám s tým problém," hovorí so smiechom.

Podobné zvyky

V roku 1998 sa mladému páru narodila dcéra. Vychovávaná je ako Slovenka, no dieťa indického otca má spestrený kalendár o niekoľko tradičných indických sviatkov. Naopak, na slovenské sviatky si musel zvyknúť aj samotný Ravi. "Niečo ako Vianoce, či Veľkú Noc sme v Indii neoslavovali. Slovenské zvyky však dodržujem. Manželku oblievam i vyšibem, na Vianoce si dám kapra so šalátom. Nemal som problém zvyknúť si na takéto sviatky. Nikdy som ich totiž neprežíval po náboženskej stránke. Ani tie indické. Skôr sa snažím robiť to, čo ostatní a vychutnať si špeciálnu sviatočnú atmosféru. Rád s nimi zdieľam ich radosť." Niektoré indické sviatky sa nápadne podobajú na niektoré zo slovenských. Sú to najmä tie spojené so zimným a letným slnovratom. "Počas sviatku, ktorým si podľa príbehu z Véd pripomíname víťazstvo dobra nad zlom, sa napríklad oblievame rovnako ako Slováci počas Veľkej noci. Rozdiel je len v tom, že sa neoblievajú len ženy, ale aj muži. Je to spojené s viacerými zvykmi. Ľudia sa napríklad pomaľujú špeciálnymi sviatočnými farbami."

Vecou, ktorá slovenského Inda a banskobystrickú rodáčku spája a vďaka ktorej sa spoznali, je aj joga. "Manželka sa o jogu zaujímala ešte pred našim zoznámením, vďaka nej sa rozhodla poznávať Indiu, kde sme sa stretli. Ja som sa k joge dostal v roku 1994." S učením, ktoré je dnes pevnou súčasťou Raviho života a spája sa s množstvom jeho aktivít, spoznal prostredníctvom svojho otca. "Mal som vážne zdravotné problémy. Lekári mi nevedeli pomôcť. Otcov známy mu odporučil, nech skúsim Sahadža Jogu. V Indii je veľmi rozšírená, cvičí ju niekoľko tisíc ľudí." Nevedel, či mu cvičenie špeciálneho druhu jogy pomôže vyriešiť jeho zdravotné problémy. "Chodil som s otcom na skupinové meditácie. Pod týmto pojmom však netreba chápať stretnutie desiatich, či pätnástich meditujúcich ľudí, ako to je na Slovensku. Tam spolu medituje niekedy aj tisíc ľudí pokope."

Človek, ktorý sa do cvičenia jogy pustí, by mal mať najmä pevnú vôľu. "Výsledky totiž nemusia prísť okamžite. Môj zdravotný stav sa pomaly začal zlepšovať a úplne som sa vyliečil po dvoch rokoch pravidelného meditovania." Sahadža Joga pracuje s vnútornou energiou, uloženou v krížovej kosti. Táto jemná elektromagnetická energia je v spiacom stave. "Špeciálnymi, no jednoduchými meditačnými cvikmi človek dokáže túto energiu prebudiť. Keď ju už má prebudenú, dokáže ju prebúdzať aj u iných ľudí." Pomocou meditácií sa človek dokáže zbaviť negatívnej energie. "Tú odovzdá do prírody. Je potom kľudnejší, zbaví sa stresu. Dôležité je aj to, že dokáže odpúšťať. Ak je človek na niekoho nahnevaný, neškodí tomu, ku komu cíti zlosť, ale sebe samému."

Možno sa vráti

Meditácia Ravimu i jeho manželke priniesla zmenu, pokoj a vyriešenie fyzických aj duševných trápení. In sám navštívil aj špeciálne pracoviská a zdravotné centrá, venujúce sa výskumu Sahadža Jogy. Bol prekvapený z výrazných výsledkov tohto spôsobu meditácie a rozhodol sa jej venovať. Meditačné centrum rozvíjal v Banskej Bystrici, neskôr aj v Košiciach. "Nie je to ekonomická činnosť, robíme to zadarmo. Zatiaľ sa nás v Košiciach stretáva približne 15. Dúfame, že tento počet stúpne."

Do budúcna si Ravi nerobí špeciálne plány. Život s manželkou a v Košiciach ho baví, rád by ďalej rozvíjal svoje koníčky. Nevie však, či na Slovensku ostane navždy. "Nevylučujem, že keď budeme s manželkou starí, odídeme žiť späť do Indie. Je to však stále hudba budúcnosti." Dovtedy sa Ravi zameriava najmä na rozvíjanie svojho jogínskeho kumštu. "Bol by som rád, keby sa k nám pripojilo čo najviac Košičanov. Čím je nás viac, tým je účinok meditácií výraznejší," uzavrel Ravi Kant Bhutani.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári