iac rokov. Rekordérmi boli manželia Bečkeovci, ktorí sú spolu 56 rokov, a manželia Balogovci, zosobášení pred 61 rokmi. S oboma pármi sme sa pozhovárali o tom, čo je receptom na také dlhé manželstvo, ale napríklad aj o tom, ako vnímajú súčasnú vysokú rozvodovosť.

Edita Bečkeová má 76 a jej manžel Július 81 rokov. Hoci pani Edita pochádza z Užhorodu a pán Július z Gemera, spoznali sa v Košiciach. "Ja som tu prišla pracovať ako projektantka, manžel bol študent medicíny. Priviedol nás k sebe zrejme osud," spomína pani Edita. Manžel si na ich prvé stretnutie spomína jasne. "Prechádzal som sa po vtedajšom košickom korze. Vtom som zbadal oproti mne ísť krásnu slečnu a povedal som si: ´To bude moja manželka.´ Ako sa neskôr ukázalo, mal som pravdu," hovorí s úsmevom. Manželka Edita si na situáciu, keď budúceho manžela prvýkrát zbadala, spomenula tiež. Vie, že šla v nedeľu z kostola s kamarátkou a tá Júliusa poznala. Vie presne, čím ju oslovil. "Bol veľkým fešákom. Okrem toho sa mi páčilo, aký bol distingvovaný. Dobré bolo aj to, že bol vytrvalý."

Keď slečnu Editu oslovil študent medicíny Július, preskočila prvá iskra a po čase došlo k dohodnutiu prvého rande. "Randilo sa inak ako v dnešných časoch. Neexistovali diskotéky. Chodievali sme do kaviarní, cukrární, alebo za kultúrou do košického amfiteátra. Neskôr chodieval Július aj ku mne domov. Bol študentom medicíny, mal skúšky, a tak sa pri mne učil," spomína Edita na počiatky vzťahu. Na to, že by mal na stretnutiach trému, si ani jeden z páru nespomína. Spájali ich aj spoločné záujmy. Obaja mali radi šport, chodievali za kultúrou, do múzeí. Pani Edita sa posťažovala, že jej tieto veci v súčasnosti trochu chýbajú. S manželom sa už na takom programe nezhodne vždy.

Ak chcel v povojnových časoch niekto s niekým chodiť, museli mu to odobriť aj rodičia. "Keď sme naše rodiny zoznámili, veľmi si rozumeli. Dokonca sa z našich rodičov stali priatelia." Mladý pár sa však za manželstvom nehnal slepo. "Chodili sme spolu štyri roky. Manžel musel doštudovať medicínu. Manželstvo by mu to veľmi komplikovalo. Ja som zase často chodila na služobné cesty." Svoje "áno" si povedali v roku 1954. "Nebolo to ničím výnimočné. Jednoducho sme sa na tom, že sa vezmeme, dohodli. Manžel však musel o moju ruku formálne požiadať mojich rodičov. Zásnuby sme mali v decembri, svadba bola v apríli nasledujúceho roku." Zosobášili sa v Dóme sv. Alžbety.

Po svadbe už spolu mohli žiť. "Predtým to nebolo také slobodné ako teraz. Platilo, ako sa hovorí: ´Najprv fara, potom Mara´," pokračuje pani Edita so smiechom. Július pracoval dlhé roky ako lekár. Ani kvôli pracovnej vyťaženosti páru nedochádzalo k nejakým vážnym konfliktom. "Neboli sme straníkmi. Odmalička som bola vychovávaná sociálnym smerom. Pracovala som teda vo funkciách, spojených s Civilnou obranou či Červeným krížom. Kvôli práci sme sa nehádali." Ich manželstvo neohrozilo ani to, že neprinieslo žiadnych potomkov. "Bolo to ťažké, no keď sa dvaja ľúbia, prekonajú aj to." Pani Edita netvrdí, že na manželovi miluje každú časť jeho osobnosti. Aj v ich pevnom zväzku sa našlo a stále nájde zopár trhlín. "Keď som bola mladšia, zazlievala som mu, že mi málo pomáha v domácnosti. Tvrdil, že je to moja vina, že som ho nič nenaučila. Ako som ho však mohla učiť, keď som prišla z práce o pol štvrtej popoludní a do ôsmej večera som ešte robila veci potrebné pre domácnosť."

Boli teda chvíle, keď im navzájom nebolo do reči. "Je to však práve o schopnosti prekonať problémy. Netreba sa pri každej škriepke uraziť a prestať sa rozprávať. Človek k tomu musí pristupovať s rozumom. Radšej si veci vyjasniť a odpustiť." Práve taký prístup podľa pani Edity chýba v dnešných manželstvách a môže za vysokú rozvodovosť. "Kedysi boli iné mravy. Som veriaca a viera bola aj kedysi silnejšia ako dnes. Už zo samotnej viery človek vie, že sa musí naučiť problémy pretrpieť a dodržať sľub, ku ktorému sa zaviazal."

Súčasným párom, ktoré snívajú o takom dlhom a šťastnom manželstve, by pani Edita odkázala, aby sa do neho slepo nehrnuli, ale takému vážnemu kroku dali čas. "Najprv sa treba dokonale spoznať. Spoznávať hodnoty aj zápory toho druhého. To je to najdôležitejšie." Ona svojho manžela ľúbi dodnes. Uvedomuje si, že partnerský život je pre ľudí najmä v staršom veku priam nutnosťou. "Vekom sme si na seba absolútne zvykli a neviem si predstaviť nejaký iný život. V staršom veku je veľmi dôležité mať niekoho, kto pri mne bude pevne stáť."

Pán Július je so svojím rozhodnutím, vziať si Editu za ženu, spokojný dodnes. "My sme mali vážny vzťah aj predtým. Náš sobáš bol už len akousi formalitou, na ktorej sme sa dohodli." Aj on priznáva, že manželstvo prinieslo ťažké chvíľky a krízy. "Tak, ako to chodí v iných manželstvách, aj my sme sa pochytili najmä na maličkostiach. Podstatné je však to, že v tých vážnych a podstatných veciach sme stále držali spolu." Ako tvrdí, manželka pre neho dodnes znamená veľa. Je to spoločníčka, kuchárka, domáca a najmä veľká láska. "Vzťah je o tom, dokázať sa prispôsobiť. Treba sa sústrediť na spoločné vlastnosti a tie, v ktorých sa dvaja ľudia líšia, odsunúť do úzadia." Nikdy sa nezamýšľal nad tým, že by pani Editu vymenil za inú. "Dalo mi veľa práce, aby som sa manželke prispôsobil. Ďalšej by sa mi už prispôsobovať nechcelo," zavtipkoval.

Mladým ľuďom by pán Július odkázal, aby sa sústredili na dôkladné hľadanie tej pravej/toho pravého. A keď takého partnera nájdu, nech ho nepustia, lebo nie je isté, že sa im to podarí aj opakovane. "Každý by mal svojho životného partnera spoznať čo najdôkladnejšie. Nechodiť spolu len na rande, kde si každý oblečie pekný kabát a ´pribalí´ sviatočnú náladu... Treba sa spoznať aj počas určitých ťažkostí a kríz. Ak dotyční v takých situáciách reagujú podobne, môžu si povedať, že sú pre seba tí praví."

Práve na týchto pilieroch potom ostane manželstvo stáť aj počas vzťahových búrok, či po ranách života. "Slepá láska" totiž po niekoľkých rokoch vyprchá. "Taký ten posvadobný ošiaľ a veľká zamilovanosť sa stratí už po pár rôčkoch. Potom ostane len vzájomné porozumenie a niečo ako rodinná, kamarátska a možno to prirovnať aj k materinskej láske." Do úvahy musí každý brať aj to, že manželstvo je do veľkej miery založené na kompromise. "Aj preto sme si s manželkou kúpili dva televízory. Ja pozerám šport, ona koncerty. Predtým to bolo strašné, stále chcel každý z nás pozerať iný program," dodáva pán Július so smiechom.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári