Vzniklo ako súčasť česko-nemecko-slovenského projektu 68/89 Divadlo.Doba.Dejiny a v rámci neho už bolo uvedené v partnerských divadlách v Prahe, Brne, Hamburgu a Berlíne.
Inscenácia J. Šimka vychádza z rozhovorov s aktérmi revolúcie a z rozhovorov s ich dnešnými rovesníkmi. Na základe príbehov týchto mladých ľudí vyrastajúcich v tom istom priestore v inom čase a politickom zriadení tvorcovia skúmali súvislosti medzi prirodzenou potrebou revolty mladého človeka a sociálnou revoltou či revolúciou. Tiež hodnoty a potreby jednej i druhej generácie a zmeny, ktorými prešli hodnoty generácie, ktorá žila v totalitnom režime aj demokratickom štáte. Predstavenie súčasne zaostruje na príbeh Martina Šmída, fiktívnej obete policajného zásahu proti demonštrácii zo 17. novembra 1989 na Národnej triede v Prahe.
„Robili sme rozhovory s aktérmi revolúcie, ktorí boli v novembri 1989 študentmi. Zaujímalo nás, čo sa deje, keď sa prirodzená revolta proti spoločnosti a systému, vlastná každému mladému človeku, môže realizovať v okamihu, keď sa človek odrazu stane súčasťou spoločenskej zmeny," vraví autor a zároveň režisér J. Šimko. "Nesledovali sme príbehy lídrov revolúcie. Zaujímali nás ľudia, ktorí boli na jej okraji, takí, čo si od všetkých emócií a ambícií, ktoré priniesla, zachovali kritický odstup. Ľudia, ktorí boli na okraji spoločnosti pred novembrom '89 aj po ňom. Sledovali sme víťazstvá a sklamania generácie, ktorá zažila spoločenský prevrat, spojenie revolučných síl s prominentmi bývalého režimu a tvrdý stret spoločných ideálov a nenasýtených osobných potrieb."
Autorský tím sledoval, ako postavy normalizačných televíznych seriálov z revolučných tribún burcovali masy rečami o tom, ako im komunisti ukradli tváre. "Zaujímalo nás, ako mládež, tá 'držiteľka rána', splnila svoju poslednú historickú úlohu, ktorá bola iba jednou z rolí v bohatom repertoári skúsených hercov so školenými hlasmi." Text vznikal postupne, lebo J. Šimko dlho nevedel, ako takú širokú, legendami a pátosom opradenú tému uchopiť. "Napokon som sa spoľahol na malé paralelné príbehy sprevádzajúce veľký dejinný okamih. Spomenul som si na pocit trápnosti, ktorý som prežíval ako puberťák, čo ničomu nerozumel, pri pohľade na davy skandujúce 'Láska! Láska!' držiace sa za ruky. Táto spomienka bola východiskom, určila uhol pohľadu na revolučné dianie," dodal J. Šimko.
Divadelný kritik Miro Zwiefelhofer o inscenácii napísal: „Posledná úloha je naliehavou výpoveďou generácie, ktorá sa ocitla na javisku dejín, bola snímaná televíziami z celého sveta, zažila splynutie umenia a histórie, aby sa vzápätí zobudila do krutej reality 90. rokov. Upadla do apatie, rezignovala, s pocitom opustenosti sa uchýlila k výstrednosti, ktorá mala zakryť strach skutočne sa pre niečo oduševniť a nadchnúť."
V hlavných úlohách sa predstavili Marián Balážik, Martin Meľo, Juraj Igonda, Matúš Homola a ďalší. Dramaturgom a spoluautorom hry je Fedor Blaščák, hudbu zložil Matúš Homola, scéna a kostýmy navrhol Jerguš Opršal.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
