Dôvodov je veľa. Napríklad strach pustiť sa do niečoho nového alebo obavy, čo by na to povedalo okolie. Príkladom pre takých nerozhodných by mohol byť prípad Daniely Camilleri. V rodnej Malte bola učiteľkou angličtiny, no keď prišla na Slovensko, začala si budovať kariéru módnej návrhárky.
"Volám sa Daniela Camilleri, pochádzam z Malty a na Slovensku som kvôli nemu,“ ukazuje s úsmevom na svojho snúbenca, sochára Štefana Priehybu, o ktorom sme písali pred niekoľkými týždňami. Slovák a Malťanka sa do seba zahľadeli na slnečnom ostrove v Stredozemnom mori pri výrobe kulís do filmu Agora. Štefan tento rozhovor prekladal, keďže Daniela sa po slovensky ešte len učí.
Na Malte pracovala Daniela ako učiteľka angličtiny a postupne sa vypracovala na najvyššiu pozíciu, bola niečo ako koordinátorka učiteľov. „Odmalička ma zaujímala móda a cítila som, že v sebe niečo mám, no nijako som to nedokázala dať von. Začala som sa zaujímať aspoň o jazyky, keby sa mi náhodou podarilo odísť za módou niekam von. Učila som sa po anglicky, taliansky i francúzsky. Chcela som študovať módu niekde v Paríži či v Miláne, tak aby som sa tam dohovorila. Zistila som však, že štúdium vonku je finančne veľmi náročné, nechala som to teda tak. Na Malte by som také niečo rada študovala, no tam taká škola nie je.“
Neskôr, keď už Daniela zarábala, odišla študovať do školy módy v Miláne. Skoro však prišla na to, že to nie je pre ňu, lebo tam bola najstaršia. „Deti“ okolo nej mali iba 15 - 16 rokov. Nechcela byť znova len študentkou v škole. Fakt, že ju prijali na štúdium, bol však pre ňu akýmsi vnútorným impulzom, že na to má a že by to mohla robiť. No všetko, čo na Malte v rámci módy robila, bolo iba to, že priatelia ju so sebou „ťahali“ na nákupy ako úžasného módneho poradcu.
Heidi krajina
Vtedy do života Daniely vstúpil Štefan, o ktorom by sa pokojne mohlo povedať, že bol jej osudom. Jeho snom totiž od malička bolo ísť na Maltu. Daniela sa zas chcela venovať móde. Nebyť Štefana, možno by ešte dnes bola na rodnom ostrove a kombinovala kamarátkam vhodné kúsky oblečenia v obchode. „V posledných mesiacoch na Malte som sa teda venovala práci na filme Agora. Pracovala som ako koordinátorka – spojovateľka medzi sochármi a vedením, tiež som komunikovala s dodávateľmi materiálov z Francúzska či iných krajín, keďže ovládam viac jazykov. Zároveň som absolvovala trojmesačný kurz módy. To bol prvý taký kurz, ktorý sa dal na Malte študovať. V tom čase som už nepracovala ako učiteľka, skôr som sa hľadala módnom svete.“
Zaľúbení umelci sa rozhodli, že spolu odídu na Slovensko. Daniela mala o našej krajine predstavu, že to u nás vyzerá všade ako vo Vysokých Tatrách, to je totiž asi najčastejší obrázok, ktorý internet v súvislosti so Slovenskom ukáže. „Myslela som, že sú tu iba samé lesy a malé dedinky. Bola to pre mňa taká `Heidi krajina`. Heidi je rakúska rozprávka o dievčatku, ktoré žije v malebných horách životom spätým s prírodou.“ Dokonca to v nej umocnil aj prvý kontakt so Slovenskom, keď ju Štefan vzal do Ždiaru. Iný poznatok, ktorý cudzinku zaujal, by sa nám mohol zdať vtipný. „Na Malte, keď človek niekam ide, na konci sa dostane na útes nad morom a musí sa vrátiť. Znova príde na koniec, je tam zasa útes a more. Na Slovensku môže človek ísť, ísť, ísť a stále sú to hory, lesy... Potom Poľsko či Maďarsko,“ smeje sa. “Bol to pre mňa taký zaujímavý a možno aj šokujúci zážitok. Malta je obklopená morom a má koniec, Slovensko nie. Ostrovných ľudí vždy prekvapí taká veľkosť.“
Daniela je na Slovensku rok a tri mesiace. Kým sem prišla žiť, strávila tu dovolenku. Veľmi sa jej tu zapáčilo, nebol teda pre ňu problém opustiť Maltu. Nebála sa dokonca ani diaľky. Horšie to niesla rodina. Na otázku, či ju chceli pustiť tak ďaleko do cudzej zeme, sa zasmiala. „Nie, nechceli. A doteraz, keď ma niekedy prídu navštíviť alebo ja idem na Maltu, vždy sa ma pýtajú sa, či sa nechcem vrátiť.“
Cudzinci, ktorí sa dlhší čas zdržia na našom území, alebo sa tu rozhodnú žiť, sa časom naučia aj náš jazyk. Daniela zatiaľ po slovensky nehovorí. Vraj preto, že Štefan nie je dobrý učiteľ. Samozrejme, mnoho slov pochytila. Najkrajšie sú vraj okamihy, keď začuje nejaké nové, pribehne sa Štefanom a otvorene sa opýta, čo to slovo znamená. Vtipné potom je, keď za ním príde s práve počutým vulgarizmom. „Pre mňa šokujúca bola aj príhoda s novým slovom `fakt`. O niečom sa ľudia pri mne zhovárali a lietalo tam slovo `fakt`. Zostala som vystrašená, lebo mi to znelo ako nadávka. Až potom mi vysvetlili, že je význame `naozaj`.“
Malta je slnečná krajina – more, pláže. Sneh je tam neznámym pojmom. Aj to bola jedna z vecí, s ktorými sa Daniela na Slovensku oboznamovala. „Bolo to pre mňa ako zážitok pre deti,“ smeje sa a Štefan sa pridáva. „Keď prvýkrát nasnežilo a ona vybehla von, pozeral som sa na ňu a na deti vonku. Bolo to úplne to isté. Bláznila sa v snehu a čudovala sa, keď jej vločky dopadali na tvár. Nikdy totiž túto skúsenosť nemala. V súvislosti s tým ju prekvapujú aj veci pre nás úplne bežné. Ako chlapi zhadzujú sneh zo striech, rodič ťahá dieťa po ulici na sánkach. To všetko je pre ňu nové. Samozrejme, musela si vyplniť zimnú časť šatníka. Prvý raz v živote.“
Tašky a kabelky
Počasie u nás pomohlo Daniele odhaliť ďalší rozmer v móde. Kým na Malte kombinovala oblečenie len podľa dizajnu, tu prišla na to, že ho musí prispôsobiť aj poveternostným podmienkam. „Uvedomila som si to hlavne vtedy, keď som si musela kúpiť nové topánky. Tie, ktoré som si doniesla z Malty, som všetky zničila. Došlo mi teda, že oblečenie i obuv nemajú byť len imidžové a dobre skombinované, ale aj pohodlné a účelné.“ Tých noviniek bolo však v jej živote viac. Okrem nového štýlu obliekania bolo jednou z ďalších naše jedlo. Daniela ochutnala všetky špeciality slovenskej tradičnej kuchyne, vrátane halušiek s bryndzou. No nie tie sa stali jej obľúbeným jedlom. Na Štefanovu radosť si zamilovala klobásu a slaninu.
V móde sa Daniela venuje navrhovaniu a vyrábaniu predovšetkým rôznych tašiek a kabeliek. To je jej vášeň. Jej prvá skúsenosť s módou bola taká, že ju jej priateľ predstavil módnej návrhárke Odette Fedorovej. Daniela pred tým, ako prišla do Košíc, šiť vôbec nevedela. U Odetty sa preto učila doslova odkukávaním. Krajčírky práve vyrábali kabelku. Danielu to natoľko zaujalo, že sa snažila zapamätať si postup. Ešte v ten istý deň si po ceste domov nakúpila všetko potrebné, aby sa mohla pustiť do svojho prvého výtvoru. Bol to pre ňu doslova experiment.
„Som typ človeka, ktorý skúša. Nakúpim si látky, doplnky a skúšam. Aj za cenu toho, že to pokazím. Ak mi náhodou niečo nejde a neviem to, opýtam sa Odetty. Tak som začala vyrábať typovo stále rôznejšie kabelky. Okrem toho som začala navrhovať a šiť aj bežnejšie oblečenie pre dospelých, pre deti, malé i väčšie vankúše. Skúšala som aj závesy a okrem toho rôzne doplnky. Napríklad fotoalbum z textilu. Nedávno som kamarátke z Malty šila svadobné šaty. Nemohla ich, samozrejme, skúšať. Ušité som jej ich potom doniesla, a keď si ich obliekla, bolo na nich potrebné urobiť iba pár úprav.“ Svoje vlastné svadobné šaty by si tiež veľmi rada navrhla i ušila sama. Má s tým však jeden problém. „Štefan mi pri práci pomáha, takže neviem, ako to urobím tak, aby tie šaty nevidel.“
Vzhľadom na to, že Daniela je vo svojej záľube na začiatku, okruh jej zákazníkov sa rozrastá pomaly. Zatiaľ sú to len priatelia, známi, priatelia priateľov a známi známych. Slovenskí a aj tí na Malte. Najprv sa chýr o Daniele šíril iba ústanym podaním, neskôr jej priateľ pomohol s webovou stránkou, kde si prípadný záujemca pozrie jej tvorbu. Ide to pomaličky, no Daniela tvrdí, že sa nikam neponáhľa. Navrhuje, šije, skúša, učí sa a robí jej to veľkú radosť. Svojim známym na Malte však svojou prácou spôsobila menší šok. Vedeli len toľko, že má Daniela skvelý vkus pri kombinovaní vecí, no to, že by niekedy sama šila a navrhovala, to by im nikdy nenapadlo.
Sníva o butiku
„Inšpiruje ma všetko,“ tvrdí Daniela. „Prichádza to z každej strany. Z umenia, z architektúry, z kultúry, z ročných období, z prírody. Niekedy mám pred sebou látku a už v nej vidím, čo by z nej mohlo byť. Vychádza to teda zo samotného materiálu alebo z pocitov, ktoré vo mne zanechávajú veci. Inšpirujú ma niekedy aj staré filmy. Pocity z nich. Napríklad film Enigma či doba Coco Chanel. Neviem hľadať inšpiráciu na internete alebo v módnych časopisoch a módnych trendoch... Mám látky, doplnky i rôznu galantériu, všetko si porozkladám a premýšľam, čo by som z toho mohla urobiť.“ Zapája sa aj Štefan a hovorí, že vďaka tomu je v ich byte neustály neporiadok. Nuž, dvaja umelci to spolu nemajú ľahké, rešpektujú však svoj „pracovný a tvorivý neporiadok“.
Momentálne je Daniela nezamestnaná, naplno sa venuje iba svojej záľube - módnemu návrhárstvu. Zatiaľ ju to nedokáže uživiť. „Mojím snom je mať obchod, butik, kde by sa predávali moje šaty, kabelky a všetko, čo vytvorím. Zdá sa, že moja práca sa ľuďom veľmi páči a to ma zatiaľ uspokojuje. V Košiciach som našla samu seba. Robím to, o čom som snívala od detstva. Som spokojná,“ dodáva Daniela.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
