Ľudia bez domova majú niekoľko možností, ako sa zo svojej situácie dostať. Najmä v zime sa mnoho z nich utieka do rôznych nocľahární či útulkov. Existujú však aj výnimky. Karol Ťuťo s tehotnou manželkou Silviou strávili celú doterajšiu časť zimy v chatrči, ktorú si na Sídlisku Terasa postavili z odpadového dreva. Samotný K. Ťuťo je na ulici už vyše 20 rokov. O tom, aké to je nemať domov a či si vôbec chce nájsť strechu nad hlavou, sme sa porozprávali s ním i jeho manželkou.
K. Ťuťo sa narodil v roku 1970 v Košiciach. „Býval som v Bačkovíku s otcom a nevlastnou mamou. Na základnú školu som chodil do Čakanoviec, neskôr do Bidoviec. Keď som bol starší, chodil som do Košíc na učňovku. Bol som však mladý, škola ma nebavila. Doma som povedal, že idem do školy, no radšej som chodil po vonku a pofajčieval,“ spomína. Na ulicu sa dostal, keď mal 17 rokov. „Otec mi zomrel. Nevlastná mama potom predala byt, ktorý jej ostal. Čo s nami bude, ju nezaujímalo.“ Už odmlada sa Karol potuloval po uliciach. Je však typ, ktorý sa vie o seba postarať. „Bol som stále v Košiciach. Spal som už skoro všade. Pod mostami, v kanáloch, v parkoch a niekedy v nejakej budove. To vtedy, keď bola otvorená a dalo sa.“ Niečo ako hanbu nepociťoval. Tým, že bol na ulici odmalička, si nikdy nevedel predstaviť „slušný“ život. Bol rád, keď mal hlavu kde položiť a našiel miesto, kde nebol na očiach a ľudia mu dali pokoj.
Na ulici spoznal veľa ľudí. Našiel si aj frajerky. Lebo či už strecha nad hlavou je, alebo nie je, žiť vraj treba. Jednu známosť mal vážnejšiu. S družkou žil na ulici zhruba pred 15 rokmi. „Bola to však 'prespanica'. Nikdy ma nepočúvala. Keď mi sľúbila, že bude na jednom mieste, zaručene niekde odišla. Viem, že sa s kadekým stretávala... Nebol som jej jediný... Bola navyše veľmi malicherná, rozmaznaná a skúpa. Keď som jej dal tanier jedla, len sa po ňom tak zaprášilo. To, či jej dačo ostane na inokedy, ju nezaujímalo. Spoliehala sa na to, že sa o ňu zase postarám.“ Z tohto družobného vzťahu má K. Ťuťo oficiálne dve deti. Nevie to presne, no myslí, že má 16-ročnú dcéru a 11-ročného syna. „Neverím, že sú moje. Spávala s kadekým. Vôbec neviem, kto je ich otcom. Ja som však bol hlúpy a podpísal som otcovstvo.“ Na deti sa poriadne nepamätá. „Boli sme na ulici. Deti zobrali hneď z nemocnice do detského domova. Nechodím ich navštevovať. Načo... Keď sa o nich nestará ich matka, nebudem ani ja.“
S družkou napriek tomu, že ho využívala, žil niekoľko rokov. Vo februári 2009 sa však spoznal so Silviou z Lunika IX. „Stretol som ju len tak na ulici. Páčila sa mi, tak som sa jej predstavil. Po čase sme spolu začali chodiť na prechádzky častejšie. V mojej situácii som si niečo ako rande nemohol dovoliť. Len sme sa stretávali, kde prišlo.“ Problémom bolo to, že v tom čase mali Karol aj Silvia družku a druha.
„Videla som, aký je ku mne Karol dobrý a ako sa o mňa stará,“ spomína Silvia na prvé mesiace. „Bolo mi s ním dobre. Po čase som teda od druha odišla a bola s Karolom. On nechal svoju družku tiež. To bola 'šalena' žena.“
Rozhodli sa, že už majú roky na to, aby sa zobrali. „Nechcel som so Silviou žiť len tak ako druh s družkou. Dohodli sme sa, že sa vezmeme.“ Urobili tak úradným zápisom v Bidovciach. „Bola to skromná svadba. Ja už nemám žiadnu rodinu, ale manželkina na svadbu prišla. Mali sme aj malú oslavu. Nezdržali sme sa na nej však dlho.“ Silviina rodina býva na Luniku IX. Novomanželom ponúkala, že tam môžu s druhom ostať načas žiť. Odmietli to. „Čo by som tam robil? Žijú tam na kope, hocičo sa stane a už skáču do bitky. Ja nie som taký typ. Radšej budem sám so ženou, aj keď vonku.“ Na neslávne známom sídlisku sa však predsa pokúsili žiť zopár dní. „Prišla mi podpora a hneď v ten deň mi ju niekto ukradol. Keď som šiel na políciu, povedali mi, že sa môžem ísť sťažovať na lampáreň. Vraj keď nie som z Lunika IX, nie je to ich problém.“
Manželka Silvia je teda s mužom Karolom na ulici dobrovoľne. „Nechcela som tam s rodinou ostať. Nie je tam dobre. S mužom máme teraz aspoň pokoj, nikto nás neobťažuje. Karol nie je zvyknutý na taký život, aký tam je. Nemá tam nikoho, bojí sa.“ Situácia sa však koncom minulého roka skomplikovala. Silvia údajne otehotnela. „U lekára som nebola. Na čo by som tam šla? Nemám menzes a žena to, že čaká dieťa, cíti.“ Práve kvôli tomu by však mala niečo so svojou situáciou robiť. Tehotná Silvia sa však spolieha na to, že sa čoskoro oteplí a vonku bude lepšie.
V súčasnosti manželia bývajú v malej chatrči na Sídlisku Terasa. „Zbili sme si ju z dreva, ktoré sme našli. Vonku rozložíme oheň, vtedy je tam dobre teplo. Aj tak tu však nemôžeme mať veľa vecí. Nič sa tu neoplatí kupovať. Stále totiž musíme dávať pozor, aby tu dakto neprišiel a neokradol nás,“ hovorí Silvia. Cez deň je hlavnou úlohou hlavy rodiny zháňanie nejakých potrebných vecí ako handier, odpadového nábytku a najmä dreva. Nežobre, radšej si potrebné veci pozháňa sám. „Žena musí ostať pri chatrči. Aby nás nikto neokradol. Ja zatiaľ zbieram drevo. Najčastejšie ho nájdem pri kontajneroch. Musím však dávať pozor. Policajti sledujú, čo robím a keď vidia, že som pri kontajneri, hovoria mi, že je to zakázané. Už mi raz dali pokutu dvadsať eur.“
Ľudia sa ku Karolovi správajú dobre. „Pristavia sa pri mne. Niekedy mi dajú nejaké jedlo či šaty. Stane sa, že prispejú aj nejakými drobnými.“ Peňazí nie je v jeho situácii nikdy dosť. „S peniazmi máme stále problém. Družka, našťastie, dostáva podporu, ja nemám nič. Som vyradený z evidencie úradu práce.“
Niektorým ľuďom preto Karol nerozumie a nevie, prečo si nevážia to, čo majú. „Keď zbieram jedlo z kontajnerov, čudujem sa, že ľudia odhadzujú chlieb, ktorý je len trocha plesnivý. Nevedia, že je to boží dar.“
Vodu si nosí z budovy novej nemocnice, na záchod chodia o niekoľko desiatok metrov ďalej od chatrče. Na hygienu si nepotrpia, no žeby chodili špinaví a zapáchajúci, nedopustia. Pravidelne donesú vodu z nemocnice a pri chatrči sa s ňou umyjú. „Na taký život som si už zvykol. Ráno sa zobudím, spravím oheň. Keď mám nejakú kávu, spravím si ju, pofajčím nejaký špak. Keď nie je ani to, nevadí, aj tak je dobre. Teraz však zháňam niečo lepšie. Kvôli žene. Budeme mať dieťa...“
Do krízových centier a stacionárov chodieval Karol na polievky, no v poslednom čase od toho upustil. „Bojím sa. Stále sú tam policajti, ktorí nám prezerajú tašky. Keď sa strhne nejaká hádka, prídu policajti a je zle. Potom dotyčného zoberú bokom a zbijú ho. 'Rozkopali' už nejedného. Aj môjho kamaráta. Najlepšie je, že policajtov na nás volajú sestričky, ktoré by nám mali pomáhať. Aj polievka, ktorú predávajú, zdražela.“ Strach mu naháňajú aj niektorí agresívni okoloidúci. „Bojím sa, že mi chatrč rozbijú a okradnú ma. Raz sa pri mne pristavili dvaja mladí chlapci. Pýtali môj občiansky preukaz. Nepreukázali sa však, že sú z polície. Musel som sa s nimi hádať, no preukaz som im nedal. Viem totiž, čo robia. Jeden známy dal nejakým mužom doklady a oniich odhodili do kanála. Potom mal problémy. Keď sa bezdomovec policajtovi pri kontrole nepreukáže, zoberú ho na stanicu.“
Karol sa snaží problémom vyhýbať. Pozná však nejeden smutný príbeh kamaráta z okolia, ktorý vonku zamrzol. Mrazu sa bojí aj Karol. „Keď boli veľké zimy, spravil som veľký oheň. Ten musím udržiavať, aby v noci nevyhasol. Mne zima nevadí, ja ju vydržím, ale chcel som, aby bolo teplo mojej žene.“ Počas tuhých januárových mrazov preto niekedy ani oka nezažmúril. Strážil oheň, aby bol dosť veľký na to, aby ohrial jeho ženu, no nie až taký ceľký, aby sa od neho chytila chatrč. „Túto zimu boli veľké fujavice. Ťažko sa hľadá a nosí drevo, keď sú veľké mrazy a do očí fúka prudký vietor so snehom. Ja som však zvyknutý, vydržím to. Žena spí a vstane, až keď ju zahreje oheň, ktorý založím.“
Karol nebol nikdy v živote zamestnaný. „Iba som brigádoval, kde sa dalo. Aj teraz. V lete pomáham zbierať, či rúbať drevo. V zime zas pomáham odhadzovať sneh. Normálnu robotu si neviem nájsť.“ O možnostiach pomoci zo strany krízových centier vie. Tvrdí, že v niektorých sa aj bol pýtať na to, či ich so ženou neprichýlia. Všade im povedali, že žiadne miesto nemajú. „Bol som aj na úrade, pýtať nejaký sociálny byt. Nič mi nedali. Posielali ma na Lunik IX a tam nechcem ísť. Neviem, čo mám robiť. Keby sme mali nejaký byt, platili by sme ho. Žena dostáva prídavky, pomohla by nám i jej rodina. Ja sa plánujem zase prihlásiť na úrad, tiež by som si nejaké peniaze vybavil. Viem, že keď budeme mať dieťa, nemôžeme s ním žiť na ulici.“
Názor úradov
O vyjadrenie k situácii manželov Ťuťovcov sme požiadali aj Magistrát mesta Košice. Zaujímalo nás najmä to, či je pravda, že Karol žiadal o sociálny byt. Zistili sme, že svoju žiadosť buď formálne nedotiahol, alebo nesmeroval na korektný mestský orgán. Na magistráte informáciami o dvojici nedisponovali. Na náš podnet však situáciu preverili sociálni pracovníci a dozvedeli sme sa niekoľko zaujímavých noviniek.
„Karol Ťuťo poberá invalidný dôchodok, jeho manželka, ktorá pri sebe nemá žiadne doklady, zas dávku v hmotnej núdzi,“ hovorí Katarína Jantošovičová, pracovníčka referátu styku magistrátu s verejnosťou a médiami. „Ak je pani Silvia tehotná, je povinná chodiť na lekárske prehliadky. Na ubytovanie odporúčame Stredisko krízovej intervencie na Adlerovej ulici, ktorého zriaďovateľom je Košický samosprávny kraj.“ Pracovníci sociálneho referátu mesta manželom Ťuťovcom ponúkli, že môžu spísať úradnú žiadosť o byt. Karol však vraj váhavo odpovedal, že im je vonku celkom dobre a ešte si to rozmyslia...
Zaujímalo nás aj to, či o manželoch niečo vie Mestská polícia (MsP) Košice. „Karol Ťuťo je pre MsP známa osoba aj preto, že bol v minulosti päťkrát riešený za priestupky napomenutím a raz blokovou pokutou 100 Sk. Išlo o priestupky proti VZN o čistote a verejnom poriadku a VZN o nakladaní s komunálnymi odpadmi a drobnými stavebnými odpadmi na území mesta Košice,“ hovorí Slavomír Pavelčák, zástupca veliteľa MsP. Tieto nariadenia, hoci o tom málokto vie, okrem iného zakazujú vyberať vytriedený odpad z kontajnerov a znečisťovať okolie. Príslušník MsP má pri porušení právo udeliť sankciu až do 33 eur.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
