Niektoré zo zaujímavostí, ale aj kurióznych zážitkov so skupinkami turistov nám prezradili Alžbeta Czimová, Milan Kolcun a Zoltán Balassa.
Milan Kolcun má 40 rokov a sprievodcom sa stal ešte počas štúdia na vysokej škole. „Začal som to robiť ako brigádnik,“ spomína. „Bola to skvelá možnosť. Dostal som 200 korún na hodinu, čo bolo v tých časoch dosť veľa. Navyše som mal výhodu v tom, že som študoval jazyky a tak mohol sprevádzať cudzincov. Spoznával som nových, zväčša inteligentných ľudí zo zahraničia. Bral som to len ako brigádu, no časom som si začal z 'večerníka' vystrihovať články o košickej histórii. Často ma prekvapovalo to, že v našom meste existuje veľa zaujímavostí, o ktorých som nevedel.“ Takto sa časom zdokonaľoval. Aj dnes však robí sprievodcu len popri ďalšom zamestnaní. „Až taký záujem o sprievodcovské služby v Košiciach predsa len nie je. Je to však dobré. Je toho tak akurát a môžem sa tešiť na každú skupinku.“
Hoci by človek čakal, že turistického sprievodcu Košicami potrebuje len cudzinec, pravdou je opak. „Začal som robiť takzvané potulky. Tie sú určené práve pre Košičanov. Spočiatku sme počuli hlasy typu 'Na čo by sme mali platiť za prechádzku mestom, v ktorom bývame'. Časom však ľudia pochopili, že vlastné mesto nepoznajú ani zďaleka tak dobre, ako si myslia. Sú často veľmi prekvapení. Keď ideme do obchodu, máme sklonenú hlavu, ponáhľame sa. Často si nevšimneme, čo je okolo nás. Nad mnohými zaujímavosťami ma donútili premýšľať samotní turisti svojimi otázkami. Vidia to inými očami. V súčasnosti sa potuliek pravidelne zúčastňuje niekoľko sto Košičanov.“ Zaujímavosti o meste začal M. Kolcun pred niekoľkými rokmi šíriť aj prostredníctvom éteru prvého košického súkromného rádia, niekoľko z nich vydal vo svojej knihe.
Ako už spomínal, pre zdokonaľovanie znalostí sprievodcu sú najpodstatnejšie otázky turistov. „Tí sa môžu spýtať na čokoľvek. Raz ma napríklad zaskočili tým, že sa opýtali na to, kde chodili Košičania pred 50 rokmi plávať. Potom to donúti človeka študovať, získavať nové poznatky. Z niektorých malých neznámych knižných publikácií sa pri tom môže dozvedieť viac, ako z niektorých uznávaných kníh.“ Vďaka jazykovým znalostiam má M. Kolcun oproti niektorým kolegom veľkú výhodu. Exkurzie dokáže viesť v anglickom, ruskom, francúzskom, či španielskom jazyku. „V španielčine som však sprevádzal azda len sedemkrát za život. Najčastejšie používam anglický a nemecký jazyk. Okrem turistov si exkurzie žiadajú najmä manažéri zahraničných firiem, ktoré majú pobočku v našom meste.“ Niekedy sa ozvú aj skupinky turistov z pre nás nezvyčajných kútov sveta. Ide najmä o Židov, či Maďarov, ktorí sa presťahovali do cudziny. S Košicami ich spája rodová minulosť a chcú ich spoznať. Takto Košice navštívili napríklad Maďari, žijúci v Argentíne. „Azda najkurióznejšou skupinkou boli turisti z Číny. Pýtali sa ma, koľko miestnych sprievodcov dokáže robiť exkurzie v mandarínskej čínštine,“ hovorí so smiechom.
Židovskí turisti sú špecifickou skupinou, s ktorou sa košickí sprievodcovia stretávajú často. „Je zaujímavé sledovať, do koľkých častí sveta sa roztrúsili. Niekedy sa v autobuse hádajú, lebo každý z nich by chcel exkurziu v inom jazyku.“ Existujú dva druhy židovských turistov. Prvou sú tí, ktorí chcú vidieť miestne synagógy. Iných, naopak, synagógy nudia a chcú vidieť niečo nové. Zaujímavými sú „hľadači“ predkov. Na základe nejakej listiny sa dozvedeli, že ich predkovia pochádzajú z východného Slovenska. So sprievodcom sa potom zahrajú na detektívov a idú po stope rôznych matričných kroník. Často natrafia na dom, v ktorom bývali ich predkovia a v súčasnosti je z neho obchod, či kostol.
„Nedávno sme sa so skupinkou Mexičanov, žijúcich v USA, dopátrali k jednej rusinskej obci. V nej sme to už takmer zabalili, stmievalo sa. Napokon nám miestna babka poradila, kde by sme dom, v ktorom žili ich predkovia, mohli nájsť. Objavili sme ho na poslednú chvíľu v lese. Keď sme si ho fotili, muž, ktorý v ňom dnes žije, nás pozval dnu. Pripravil chlebíčky, nalial domácu slivovicu. Boli sme tam do polnoci a keď sme odchádzali, Mexičan sľuboval Slovákovi, že keď jeho syn doštuduje strednú školu, príde študovať 'výšku' k nim do Pitsburgu,“ spomína K. Kolcun so smiechom. Muž z Mexika mu neskôr v aute povedal, že takú pohostinnosť ešte nezažil a že to bol najkrajší deň jeho života. Dodnes si s majiteľom domu vymieňajú balíky. „Jedni posielajú sušené huby, druhí futbalovú loptu.“
Zážitkom, na ktorý M. Kolcun spomína najradšej, je sprevádzanie skupinky hlucho - slepých ľudí v Pieninách. „Ja som komunikoval s ich sprievodcami, ktorí im to prostredníctvom dotykov prekladali do znakovej reči. Bolo to krásne. Tí ľudia nesedia doma, ale chcú niečo zažiť. Všetko si ohmatávali, preto sme poprosili muzikantov, ktorí hrali v miestnej krčme, či si ich môžu chytiť. Súhlasili a pre skupinku hlucho - slepých to bol veľký zážitok. Cítili vibrácie. Skutočne sa mi hrnuli slzy do očí.“
Absolvovala kurz
Ďalšia známa tvár košických exkurzií patrí žene. Alžbeta Czimová je rodená Košičanka. Vyštudovala hru na husliach a dodnes sa hudobnou výučbou živí. „O históriu som sa zaujímala už odmalička. Často o nej bola reč aj v našej rodine. Pred niekoľkými rokmi ma začali priatelia žiadať, či by som im nemohla poukazovať mesto. Keď boli spokojní, začali ma odporúčať aj známym do zahraničia. Takto som sa postupne dostala ku klasickému sprevádzaniu a pred šiestimi rokmi som si spravila aj sprievodcovský kurz.“
S tvrdením, že máloktorý Košičan pozná naše mesto tak dobre, ako si myslí, A. Czimová súhlasí. „Raz som s jednou ženou v rámci potuliek prechádzala Alžbetinu ulicu. Zobrala som ju do rôznych zákutí a na konci exkurzie mi povedala, že sa cíti ako mimozemšťan. Bol to pre ňu veľký zážitok a nikdy netušila, že aj Alžbetina ulica môže byť taká zaujímavá.“ A. Czimová sa venuje sprevádzaniu v slovenskom a maďarskom jazyku. „Často sprevádzam turistov aj v Poľsku. O mestá ako Krakov či Osvienčim majú záujem aj školské exkurzie. Je dobré, keď mladí vidia Osvienčim naživo. Je to však veľmi ťažké na psychiku.“
Exkurzie teda nie sú len o košickej Hlavnej ulici a vydláždených korzách. „Raz som bola so skupinkou zahraničných architektov v Pieninách. Zaujímali sa o miestne zrubové domy. Mali sme to šťastie, že sme akurát natrafili na muža, ktorý tam jeden zrub budoval. Bol taký ochotný, že turistom celý proces výstavby opísal. Aj keď sme mali problémy s tlmočením odborných výrazov, pre architektov to bol veľký zážitok.“ Niektorí cudzinci prejavujú o Slovensko väčší záujem ako našinci. „Sprevádzala som napríklad staršieho muža z Budapešti, ktorý prišiel do Košíc oslavovať narodeniny kvôli tomu, že bol pred 60 rokmi pokrstený v Dóme sv. Alžbety.“
30 rokov vo fachu
Najskúsenejší košický sprievodca Zoltán Balassa pochádza z Banskej Bystrice. Do Košíc sa presťahoval v roku 1972. Túžba poznávať históriu mesta, v ktorom žije, v ňom bola zakorenená genetickým fondom, ktorý zdedil. „Môj otec bol archeológ, numizmatik a historik. Mama zas 'jazykárka'. Počas komunizmu však mal otec kvôli svojej práci problémy. Presvedčil ma teda, nech študujem chemickú fakultu. Časom som sa však o históriu začal zaujímať z vlastnej vôle,“ spomína Z. Balasza. K sprevádzaniu sa dostal pred 30 rokmi. „Spočiatku som robil exkurzie známym, neskôr menším skupinkám z Maďarska. Pracoval som ako vodár. Na starosti som mal celé východné Slovensko. Využíval som, že keď som šiel niekam na pracovnú cestu, stále som navštívil miestne pamiatky, cintoríny, rozprával sa s miestnymi ľuďmi. Takto som získal prehľad. Často som ale vzbudzoval aj pozornosť policajtov.“
Problém, prečo ľudia nepoznajú mestá, v ktorých žijú, spočíva podľa Z. Balassu v zdanlivej všednosti domova. „Raz som sprevádzal skupinku študentov. Všetci mali nemecké mená, nikomu však nenapadlo, aby zisťoval prečo. Podobné je to aj s mestami, v ktorých žijeme. Obyvatelia sa o ich históriu nezaujímajú, pokladajú ju za všednú. Keď som raz sprevádzal na Námestí osloboditeľov, pristavila sa pri nás dôchodkyňa s taškami s nákupom. Po niekoľkých minútach prehlásila, že má 70 rokov, no toľko zaujímavostí, ako v posledných minútach, o svojom meste nikdy nepočula.“
Z. Balassa sprevádza najmä maďarské turistické skupinky. Venuje sa však aj slovenským či českým turistom. Aj skúsenému sprievodcovi sa stane, že ho turista svojou otázkou zaskočí. „Vtedy je lepšie ospravedlniť sa. Nikdy si nevymýšľam, neviem totiž, či sa medzi turistami nenájde nejaký znalec.“ Okrem príjemných zážitkov s cudzincami, hľadajúcimi svojich predkov, či Košičanmi, fascinovanými históriou svojho mesta, sa však nájdu aj tie menej príjemné. „Stretávame sa aj so skupinkami, ktoré chcú mať exkurziu skoro za sebou a potom si sadnúť do nejakej putiky. Niekedy si alkohol berú so sebou aj na samotnú exkurziu. Ponúknu aj mňa a keď odmietnem s tým, že by som potom veľa rozprával, povedia, že to by bolo ešte lepšie,“ hovorí s úsmevom. Pri skupinke turistov so sprievodcom sa z času na čas pristaví aj podgurážený okoloidúci. „Je to sčasti nepríjemné, sčasti zábavné. Turisti chcú vedieť, čo hovorí, no väčšinou je to úplne scestné.“
Byť turistickým sprievodcom teda nie je, ako si mnohí myslia, len o dobrom „kšefte“. Ide najmä o pestovanie lásky k histórii, neustálom zdokonaľovaní a správnom prístupe k turistom. V súčasnosti sa košickí sprievodcovia na nedostatok práce nesťažujú. Mierny nárast počtu turistov spôsobil titul EHMK. Stále by to však mohlo byť lepšie. Ďalší veľký nával klientov sa očakáva na obdobie majstrovstiev sveta v hokeji, ktoré budú na Slovensku v roku 2011. Ako však Z. Balassa na záver dodal, on ani jeho kolegovia sa zatiaľ špeciálne sa na toto obdobie nepripravujú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
