ách už nestačí. "Keď to tak rátam, s basketbalom som bol osemkrát v USA, a toľkokrát som bol aj za dcérkou Dášou v Kanade, odkedy tam žije."

Z prvých návštev za "veľkou mlákou" bol trochu vyplašený. Asi ako každé Slováčisko, ktorému sa po revolúcii '89 rozšíril svetový obzor. "Keď sme prišli s babami prvýkrát do Ameriky, nevedeli sme si tú krajinu vynachváliť. Spomínam si na to prekvapenie v hotelovej izbe, keď sme v kúpeľni s údivom čumeli na to, ako treba pustiť vodu, kým sme zistili, ako vôbec zapnúť elektriku. My sme tam vtedy naozaj chodili objavovať Ameriku, vždy sme boli naivní turisti z východu. O to viac ma tešilo, keď sme to tým Američankám ukázali na ihrisku, boli sme vyrovnaným súperom aj tým najväčším univerzitným družstvám."

Dnes ho už za morom asi nič neprekvapí. Ani v Kanade, ktorá mu otvorila náruč vďaka dcére. "Je to nádherná krajina. S odstupom času môžem povedať, že v porovnaní s Amerikou oveľa bezpečnejšia, lepšia. Jej sociálny systém je iný ako vo väčšine vyspelých štátov sveta, svojou kvalitou sa radí napríklad aj pred také krajiny ako je Švédsko."

I keď aj tie javorové listy na kanadských stromoch občas zašumia závanom byrokracie. "Naposledy, cestou tam, som v lietadle zaspal. Nadýchal som sa toho klimatizovaného vzduchu, a mal som také problémy s hrdlom, že som hneď na druhý deň musel vyhľadať lekársku pomoc. 'Čapík' v hrdle mi tak napuchol, že som sa dusil. Prirodzene, nemocnica bola perfektne vybavená, ale neskutočne byrokratická. Musíte tam vybaviť toľko formalít, že vykrvácate skôr, než sa dostanete k lekárovi. Dajú vám do ruky dotazník, na ktorom je stupnica od jeden do desať, a na nej máte označiť ako sa cítite." Od dcéry hneď dostal inštrukcie, že má zaškrtnúť osmičku alebo deviatku, teda, že je vážny prípad, lebo keby tam zaznačil trojku, sedel by v čakárni minimálne desať hodín. Prednosť majú urgentné prípady. "Tak som to trošku zneužil. No i tak som zacvakal peknú sumičku. Obyčajná prehliadka u krčného a recept na liek ma vyšiel na 650 kanadských dolárov. Prirodzene, doma mi to poisťovňa preplatila, ale tých vybavovačiek okolo... Poistiť sa je ľahké, ale keď naozaj dôjde k poistnej udalosti, svoje právo si len tak ľahko nevymôžete."

Horšie je, keď si ho musíte vymáhať na povestnej lampárni. Ale keď vám cestou za oceán zablúdia niekde kufre, nič iné vám ani neostáva. "Leteli sme za dcérkou na Vianoce, samozrejme, nabalení ako sa patrí. V jednom z troch kufrov boli aj orechy, huby, teda suroviny na prípravu štedrovečernej hostiny, i nejaké sladkosti. Ani jeden z kufrov však s nami do Kanady nedorazil. My sme tam prileteli 19. decembra a prvý kufor až na Prvý sviatok vianočný. Ďalší na druhý deň, a ten tretí, v ktorom boli všetky tie dobroty, dorazil až 19. februára, ale do Košíc. Tak sme si tú vianočnú polievku uvarili až doma. V Kanade som zostal tak, ako som cestoval, teda v teplákoch, lebo aj všetko moje oblečenie bolo v tých kufroch."

A na pravú kanadskú zimu sa treba veru poriadne pripraviť. "Dáša ma pred cestou varovala. Ocko, poriadne sa obleč, lebo u nás sú tridsaťstupňové mrazy. Ja jej na to, že nech sa nebojí, keď mi doma nerobí problémy ani mrazivý košický severák, že v pohode zvládnem aj toto. No len čo som tam vyšiel z letiskovej haly, hneď som do nej zacúval. V momente mi totiž omrzli aj mihalnice. Tá zima bola neznesiteľná. Vo vetre klesla teplota až pod štyridsať stupňov..."

Dcéra žije v Ottawe, ale otec by sa rád poobzeral aj po iných kútoch rozľahlej krajiny. "Raz som jej dal 'požiadavku' na výlet na Ostrov princa Eduarda, tam, kde točili film Anna zo zeleného domu. Ten ostrov spája s pevninou jeden z najdlhších mostov sveta. Dcére som poslal 'objednávku' mailom, a veľmi som sa na ten výlet tešil." No čo čert nechcel, Sara, Dáškin labrador, sa rozhodla, že práve v tom čase privedie na svet svoje potomstvo. "Namiesto výletu na ostrov som musel chovať sedem malých šteniatok. Sara bola prvorodička, a Dáša pôrodná baba. Najväčšia sranda bola v tom, že počas celého pôrodu bola v telefonickom spojení s veterinárom v Košiciach, ktorý jej dával inštrukcie, ako postupovať, ako prestrihnúť pupočnú šnúru. Veterinárske služby sú tam totiž strašne drahé. Keď mala Sara problémy s pankreasom, stálo ich to dvetisíc dolárov."

Ale starostlivosť o zvieratá je v Kanade príkladná. "Raz v lete sme boli so Sarou na prechádzke v meste. Vonku panovala štyridsaťstupňová horúčava, a náš pes ledva dychčal. Dáša bola akurát v obchode, keď sa pri mne pristavil policajt a ukazujúc na psa mi čosi vravel. Nerozumel som mu ani slova, až kým mi potom dcéra nevysvetlila, že chce odo mňa, aby som s tým psom išiel domov. Vraj vidí, ako mu visí jazyk, že tú horúčavu ťažko znáša. Ak ho neposlúchnem, tak mi dá pokutu tisíc dolárov, alebo ma nebodaj zatkne. Ani kanadský premiér sa nevyhol pokute, keď prekročil rýchlosť na svojom aute. Polícia, aj tá jazdecká, v červených kabátoch, je na každom kroku, a v Kanade má veľkú vážnosť."

K vlajke s javorovým listom sa hlási vari tisíc všelijakých národností, takže je ťažké povedať, kto je pravý Kanaďan. "Ale každý z nich je úžasný. Keď máte nejaký problém, okamžite sú ochotní vám pomôcť. Niekoľkokrát som tam zablúdil, a vždy sa našiel niekto, aby mi ukázal cestu, ba dokonca sadol si so mnou aj do taxíka..."

"Saša" je z Ottawy, kde si jeho dcéra našla druhý domov, nadšený. "Je to nádherné mesto. Na rozdiel trebárs od Toronta, ktoré je obrovským bludiskom so spústou mrakodrapov, Ottawa je mestom zelene. Akoby vyrástlo v lese. Leží na rieke, z ktorej je v zime dlhočizný zamrznutý kanál, kde je pôžitkom korčuľovať sa. V lete je zas plný lodičiek, na ktorých miestni relaxujú. Celá infraštruktúra je v Ottawe fantastická. Tomu, kto si chce zabehať, slúži niekoľko kilometrov dlhý chodník, tak perfektne vystrihaný, že vás do oka nepichne ani konárik z okolitých stromov či kríkov. V Ottawe je nádherný parlament, za pozornosť stojí aj múzeum svetovej civilizácie. Ale za tie roky som mal možnosť pozrieť si aj iné miesta v Kanade. Boli sme aj v Montreale či pri Niagarských vodopádoch, kde je veľa zaujímavých atrakcií. Keďže je to na kanadsko-americkom pomedzí, výletníkom poskytujú svoje lode, s ktorými sa dostanete až pod vodopády, aj Američania, aj Kanaďania. Rozdiel je len v tom, že jedni vám dajú modré pršiplášte, a druhí žlté. Treba si ich obliecť, lebo pod vodopádmi je taký veľký opar, že by ste boli premočení do nitky."

Svokor si so svojím kanadským zaťom Davidom výborne rozumie, možno aj preto, že obaja sú športovo nadaní. No čo iné vie hrať Kanaďan, ak nie hokej. "Raz ma zavolal, či s ním nechcem naň ísť. Prišli sme do areálu jednej z ottawských univerzít, a David ma usadil v reštaurácii na druhom poschodí budovy, odkiaľ bol výhľad na klzisko. Že si mám niečo dať a môžem sa naňho pozerať, ako bude hrať. Lenže, keď som sa rozhliadol, zistil som, že z reštaurácie je výhľad nie na jedno, ale na štyri klziská. Vari som sa nezbláznil? Pomyslel som si, doboha, na ktorom z nich asi bude hrať? Len pre zaujímavosť, v samotnej Ottawe je asi 650 tímov starých pánov, ktorí majú vlastnú ligu. Davida som napokon na jednom z tých klzísk objavil. Zdalo sa mi, že hokejovo vyčnieva nad ostatnými, lebo im stačilo nadvihnúť hokejku, a hneď sa rozplesli na ľade, k stabilite totiž potrebovali tri oporné body. Keď sa zápas skončil, a hráči prišli do reštaurácie, hneď mi bolo jasné, prečo bol David najlepší. Vykľuli sa z nich totiž samí Číňania. V duchu som sa zasmial, lebo keby hral David so Slovákmi, ani by si neťukol."

Zima je v Ottawe nádherná, aj keď pre Stredoeurópana dosť ťažko stráviteľná. "Tie mrazy, to je hotová katastrofa. V živote som toľko snehu nevidel, ani neodhrabával. Keďže sa rád starám o ich Saru, zvyknem s ňou chodiť aj na prechádzky. Väčšinou po tých istých chodníkoch, ktoré však v zime vyzerajú úplne inak ako v lete. Neuvedomil som si, že sú dosť vysoko nad úrovňou okolia, ktoré bolo pokryté snehom. Keď čosi zašušťalo v kríkoch a Sara tam skočila, trčali jej spod bielej periny iba uši. Chtiac-nechtiac, musel som ísť po ňu. Ale to som robiť nemal. Šliapol som vedľa chodníka, a v momente som bol v snehu až po pás. Najhoršie na tom bolo, že som sa z neho nevedel vyhrabať. Už som sa chystal kričať o pomoc, keď ma zachránil jeden pán z blízkeho domu, vytiahol ma odtiaľ s palicou."

Aj preto má o Kanaďanoch dobrú mienku. Horšie je to už z kanadskými Slovákmi. "Mali sme možnosť stráviť s nimi jedného Silvestra. Predtým som počúval Petra Breinera, ako si z nich uťahuje v šou Milana Markoviča. V Kanade som zistil, že právom. Keď sa ocitnú v krajine obklopenej demokraciou, ako je Kanada, sú tam veľmi maličkí, ba až primitívni. Zrazu sú z nich obrovskí nacionalisti. Keď si vypili, začali nadávať na Čechov. Necítil som sa v ich spoločnosti príjemne. Uvedomil som si, že v tom je tá naša malosť, úbohosť."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári