Svoje o tom vie aj Košičanka Kristína. Dievča na vozíčku si so svojimi rodičmi vytrpelo nejednu ťažkú chvíľu. Napriek tomu je plná energia, má priateľa a svoje veľké ambície. Rozhodli sme sa s ňou o jej zaujímavom životnom príbehu pozhovárať.
Hoci 26-ročná Kristína pochádza z Tornale, považuje sa za Košičanku. V našom meste totiž žije prakticky od svojich piatich rokov. „Keď som mala jeden rok, rodičom pripadalo zvláštne, že sa nehýbem tak, ako iné deti. Lekári zistili, že mám detskú mozgovú obrnu. Dnes by to už dokázali určiť hneď po narodení,“ spomína Kristína na detstvo. Odvtedy sa začal jej život odohrávať najmä v zdravotníckych zariadeniach, kde podstupovala rôzne rehabilitácie. „Bola som napríklad v Prahe. Väčšinou so mnou chodieval otec, hoci mal veľa práce. Mama o mňa nejavila až taký záujem. Nerobilo jej problém, že ma mala doma. Ale keď chcela ísť von, hanbila sa.“
Rehabilitácie však Kristíne nepomohli natoľko, aby mohla po zastavení choroby chodiť. Dodnes je na vozíčku. Kedysi zvládla aspoň zopár krokov. „Môj stav sa troška zhoršil. Nohy si už nemôžem toľko namáhať, vyskakujú mi kolenné kĺby. Ďalším problémom je prelamovanie chrbtice. Okrem iného mám aj takmer úplne ochrnutú ľavú ruku.“ S rodičmi v byte v Tornali nebývala dlho. „Už do materskej škôlky som začala chodiť do ústavu na Opatovskej ceste v Košiciach. Neskôr som začala navštevovať aj miestnu základnú školu. Spočiatku som tam bola na dva týždne. Potom sa to začalo meniť a trávila som tam čoraz viac času.“ Bolo to spôsobené zlou situáciou v domácnosti jej rodičov. Otec začal holdovať alkoholu. „Bežne sa stávalo, že prišiel domov opitý a mamu zbil. Na mňa ruku nikdy nedvihol, no mamu to psychicky zlomilo a doma sa nedalo vydržať.“
K mame na skúšku
Po čase sa Kristína rozhodla ostať iba v starostlivosti zariadenia na Opatovskej ceste. Rodičom to nevadilo. „Mama mi neskôr, keď som už bola dospelá, povedala, že nebyť výhod, ktoré mala z toho, že som bola u nej doma, by ma do ústavu dala už dávno.“ Napriek tomu sa pred piatimi rokmi Kristína rozhodla dať mame druhú šancu. Keď dovŕšila 24 rokov, mala zariadené chránené bývanie v ústave, kde vyrastala. „Vtedy sa mama ozvala. Vraj nám schválili sociálny byt, o ktorý sme žiadali ešte pred rokmi. Volala ma k sebe, že budeme bývať spolu.“ Kristína povedala „áno“, hoci tušila, že za mamimou iniciatívou sa skrýva len snaha využiť ju. „S pani riaditeľkou zo školy som sa dohodla, že to s mamou len skúsim. Sociálna pracovníčka domova sociálnych služieb mi bývanie chvíľu podržala.“
Ako sa neskôr ukázalo, zdržanlivosť bola na mieste. „V spoločnom byte spala mama na posteli a ja na zemi. Keď som v noci potrebovala ísť na záchod, najprv som dostala bitku, až potom mi pomohla. Prosiť o pomoc mladšieho brata mi bolo nepríjemné. Veľmi skoro som pochopila, že mama pije tiež. Domov si nosila chlapov, pili s ňou a oslavovali. Keď mi zmizla kreditná karta, pochopila som, že nastal čas rýchlo odísť.“ Už po dvoch týždňoch spolužitia s mamou sa jej dcéra vrátila do ústavu. Bohužiaľ, s následkami. „Bola som samá modrina a mala som poškodenú spánkovú časť hlavy. Zaspať som vedela len s liekmi. Našťastie, časom sa to trocha zlepšilo. Okrem toho mi mama 'vybielila' účet a na telefóne spravila dlh, ktorý som dokázala splatiť až po štyroch rokoch.“
Hoci si Kristína prežila svoje, nevzdávala sa a myslela aj na budúcnosť. Vedela, že človek bez vzdelania dnes vo svete neuspeje. Situácia telesne postihnutých ľudí je však v tomto smere veľmi zložitá. „Keď som skončila základnú školu, chcela som ísť študovať na konzervatórium. No nedostala som sa tam.“ Neostávalo jej teda nič iné, len sa prihlásiť na strednú školu v zariadení, kde býva. „Je tu ekonomická škola a 'učňovka'. Ekonomika a ja sa 'nemáme rady', rozhodla som sa teda pre učňovku. Skončila som ju, no je to škola bez maturity.“
Kristína sa preto rozhodla, že si vzdelanie zdokonalí, preto začala navštevovať súkromnú obchodnú akadémiu. „Mala som tam dobrú kamarátku, ktorej otec bol sponzorom školy. Bola tiež telesne postihnutá. Kvôli nám tam teda postavili plošinu, vďaka ktorej som mohla vyjsť po schodoch, rozšírili zárubne na toaletách. Mala som šťastie, kamarátka mi stále pomáhala.“ Napriek tomu Kristína školu nedokončila. „V treťom ročníku som ju musela prerušiť. Mám len invalidný dôchodok a z neho si musím platiť ubytovanie aj bežné náklady. Keď som platila aj školu, stávalo sa, že mi neostali peniaze na základné potreby.“ Škola však Kristínu bavila a mrzí ju, že musela odísť. „Stále mi to vŕta hlavou. Na budúci rok to asi skúsim znova.“
Incident z ulice
Aj dieťa na invalidnom vozíčku má svoje sny. „Rada rozkazujem, preto som ako malá snívala o tom, že budem vojačkou. Neskôr som sa zas chcela stať krasokorčuliarkou,“ hovorí s úsmevom. V puberte sa začala venovať spevu. Celkom jej to šlo, chodila na spevácke kurzy, začala vystupovať. Veľmi jej v tom pomáhala riaditeľka školy, ktorú navštevovala. „Keď sa blížila dospelosť, moje sny sa zreálnili. V súčasnosti sa sústreďujem najmä na to, aby som si spravila maturitu. Potom by som rada študovala na vysokej škole sociálnu prácu. Chcela by som sa stať pedagogičkou. Zameriavala by som sa na deti zo sociálne slabších rodín. Práve to, že ja sama pochádzam zo zlých pomerov, ma v tomto rozhodnutí ovplyvnilo. Viem, aké je to ťažké a rada by som pomohla.“ Jej vzorom je kamarát z detstva, ktorý sa práve v tomto odbore pripravuje na titul bakalára. „Stretávame sa takmer každý deň. Nemá nikoho, no bojuje sám za seba. Verím, že to niekam dotiahne a ja by som rada tiež. Dnes je ťažké presadiť sa a on je len výnimkou. Väčšina kamarátov, s ktorými som vyrastala, nedopadla dobre...“
Kristína si je vedomá aj toho, že nájsť prácu je dnes ťažké aj pre zdravého človeka. „Počula som však o tzv. chránených dielňach či zákone, ktorý podporuje zamestnávanie hendikepovaných ľudí. Verím, že sa to zlepší a firmy začnú dávať príležitosť aj nám.“ Dieťa, ktoré je na vozíku, si svoj hendikep výrazne neuvedomuje. „Vyrastala som medzi ľuďmi s rovnakými problémami. Cítila som sa teda úplne normálne. Problémy prišli až v puberte. Keď som šla po ulici, ľudia sa za mnou obzerali. Ani to mi však až tak veľmi nevadilo. Najhoršie bolo to, keď som šla na diskotéku. Chlapci mi tam vraveli, že som síce pekná, ale škoda, že som na vozíku.“ Neboli to jediné nepríjemné príhody, ktoré dávali zabrať psychike. „Kamarátka predávala ako brigádnička 'večerník' na Hlavnej ulici. Chcela si odskočiť, tak mi dala noviny, nech ju zastúpim. Zastavil sa pri mne nejaký muž a začal vykrikovať niečo v zmysle 'pozrite sa, sadla si na vozík, aby vzbudzovala ľútosť a zarobila si'...“
Po tomto zážitku sa Kristína na niekoľko dní utiahla do ústrania. Znova jej pomohla riaditeľka školy. „V ťažkých chvíľach som sa jej mohla zveriť a stále mi pomohla. Dnes som jej za to vďačná.“ Veľkou lekciou pre ňu bolo aj trojročné štúdium na strednej škole, kde boli ostatní študenti zdraví. Ako sa hovorí, „narástli jej lakte“ a naučila sa prebiť. „Spočiatku boli reakcie na moju prítomnosť rôzne. No časom spolužiaci spoznali, aká som papuľnatá a že vystrájam viac než oni. Začali ma brať ako rovnocennú a to mi veľmi pomohlo. Viac mi zo začiatku vadil prístup učiteľov. Až príliš mi pomáhali a ľutovali ma. No po čase aj oni zistili, že mám hlavu v poriadku a dokážem aj viac ako niektorí spolužiaci.“ Vo všeobecnosti Kristína hodnotí integráciu telesne postihnutých ľudí do spoločnosti za úspešnú. „Hoci to nie je výrazné, zlepšuje sa to. Najmä v Košiciach sa už ľudia neobzerajú za každým vozíčkom ako kedysi. Smutné je však to, že počet obchodov či reštaurácií s bezbarierovým prístupom sa dá stále zrátať na prstoch jednej ruky.“
Ďakuje riaditeľke
Od 15 rokov zažila Kristína aj pár románikov, z ktorých niektoré pripomínali filmové príbehy. Väčšinu priateľov spoznala cez internet. Ak si niekto myslí, že hendikepovaný môže „chodiť“ len s hendikepovaným, mýli sa. Kristína mala aj niekoľko zdravých priateľov. „Tam to, žiaľ, väčšinou stroskotalo na tom, že môj hendikep prekážal partnerovým rodičom. Samozrejme, šlo o veľkú záťaž na moju psychiku. Keď sa to asi dvakrát zopakovalo a ďalší priateľ mi povedal, že jeho rodičia ma nesmú spoznať, povedala som si, že už do takých vzťahov nepôjdem. Vo všeobecnosti si myslím, že hendikepovaní ľudia dokážu prejavovať viac lásky. Vážia si ju totiž.“ Súčasný priateľ Kristíny je však zdravý. „Boli sme najprv kamaráti. Po čase sme sa zaľúbili. Bála som sa, ako ma prijmú jeho rodičia, no sú ku mne veľmi milí.“ Kristínin partner je zároveň jej zdravotným asistentom.
A čo založenie rodiny? „Niekedy nad tým rozmýšľam. Uvedomujem si však, že by som to sama nezvládla. Asistenti mi nestačia. Starostlivosť by si vyžadovalo nielen dieťa, ale aj ja samotná. Je to ešte hudba budúcnosti.“ V súčasnosti sa preto plánuje zamerať najmä na profesijný rast. „Prioritou najbližších rokov pre mňa bude určite škola. Neskôr by som sa rada osamostatnila. V zariadení, kde bývam, mi je dobre, no už som dospelá a vadia mi niektoré pravidlá.“
Mimochodom, Kristínin otec zomrel, mamu už nechce vidieť. „Po tom, čo som s ňou zažila, určite nie. Paradoxne si lepšie rozumiem s družkou môjho nebohého otca. Mojou druhou mamou je však nesporne riaditeľka školy, ktorá nado mnou odmalička drží ochrannú ruku. Veľmi jej ďakujem za všetko, čo pre mňa spravila,“ uzavrela Kristína.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
