Od začiatku olympijských hier vo Vancouvri viala nad ľadovým tobogánom vo Whistleri čierna zástava. Smrť mladého Gruzínca Nodara Kumaritašviliho poznačila nielen dianie v Sliding Centre, kde sa denne kľukatým korytom strmhlav rútili sánkari, skeletonisti či bobisti, ale v podvedomí ju mal každý z účastníkov zimnej olympiády. "Mal som z toho veľmi zlé pocity. Vedel som, že nech sa pre nás skončí súťaž akokoľvek, nebude to dobrá olympiáda," vraví brzdár slovenského štvorbobu Košičan Marcel Lopuchovský.

Naozaj nebola. Posádka slovenského štvorbobu havarovala hneď v prvej zo štyroch súťažných jázd, a vo výsledkovej listine sa jej ušla iba nelichotivá skratka "DNF", patriaca tým, ktorí preteky nedokončili. A tak sa na tú olympiádu tešili. V hre bolo umiestnenie v druhej desiatke štartového poľa, čo by bola, v prípade Slovákov, ozajstná diera do sveta bobového športu. "Celá sezóna bola zameraná na Vancouver. Počnúc pretekmi na severoamerickom kontinente v závere minulého roka, až po dolaďovanie formy vo švajčiarskom St. Moritzi či na ľadovom tobogáne v Sestriére," tvrdí bývalý atlét, pre ktorého to bol druhý olympijský štart v kariére, pred desiatimi rokmi v Sydney bol členom našej švrtkárskej štafety.

Slovenskí bobisti testovali novučičkú dráhu vo Whistleri už na začiatku sezóny, a hneď vedeli, že tam čosi nie je s kostolným poriadkom. "Pretekári z každej krajiny, ktorá sa kvalifikovala na olympijské hry do Vancouvru, si mala možnosť tú dráhu vyskúšať, aby vedeli do čoho idú," vraví Marcel. "Už vtedy nám bolo jasné, že je to veľmi nebezpečná dráha. Neboli sme jediní, ktorí tam pri havárii rozbili svoj bob. Ja som si pri tom dokonca vykĺbil kľúčnu kosť v hrudnej časti, a môj štart na olympiáde vyzeral byť vážne ohrozený. Po vyšetrení v nemocnici mi to však švajčiarsky fyzioterapeut zafixoval, a mal som to šťastie, že som takto mohol dokonca absolvovať všetky nasledujúce Svetové poháre. Po tej havárii sa totiž uvažovalo o tom, že pocestujem z Ameriky domov."

Problémy s dráhou vo Whistleri mali aj špičkoví bobisti, len máklokto absolvoval generálku na olympijské hry bez havárie. "Vedelo sa, že tá dráha je technicky veľmi náročná a zároveň i strašne rýchla, a tým aj nebezpečná. Ale vôbec nič sa s tým do začiatku olympiády neurobilo. Keby bola aspoň dobre vyľadovaná, čím by sa trochu zúžilo koryto, bolo by to bezpečnejšie. Takú šialenú dráhu som nevidel nikde na svete. Je však zaujímavé, že najmenšie problémy s jej absolvovaním mali skeletonisti, o ktorých sa hovorí, že je to z našich disiplín najrizikovejšia. Lebo oni tam dokázali pribrzdiť, keď bolo treba, a nerútili sa dolu až takou rýchlosťou."

Napriek tomu však nik nečakal, že môže dostať prívlastok - dráha smrti. Havária gruzínskeho sánkara Kumaritašviliho vydesila všetkých, pretekárov i organizátorov. "Ihneď sa sprísnili bezpečnostné pravidlá, zvýšil sa prísun zdravotníckeho personálu do nášho areálu. Po každej havárii sa kontroloval zdravotný stav pretekárov do najmenšieho detailu. No už nič nemohlo rozptýliť nepríjemné pocity, ktoré nás prenasledovali po tej tragédii. O tom, že ten Gruzínec zomrel, som sa dozvedel až počas otváracieho ceremoniálu. Bol som sklamaný i znechutený zároveň. Ten zážitok mi pokazil celú olympiádu," tvrdí Marcel.

Slovenskí bobisti na ňu cestovali v dobrej nálade, výsledky zo Svetového pohára dávali tušiť, že by olympijská súťaž mohla dopadnúť nad očakávanie. "Na pretekoch v Park City skončil náš štvorbob medzi 34 posádkami na 20. mieste. Bolo to druhýkrát v histórii, čo sa Slovensko umiestnilo v druhej desiatke. Aj preto sme si robili vo Vancouvri veľké nádeje."

Tréningy vychádzali na jednotku. Kým iní boli šťastní, že sa na záludnej dráhe nedochrámali, Slováci, najmä vďaka brilantnému pilotovi Milanovi Jagnešákovi, posúvali tréningové časy k hranici svojich možností. "Počas tréningov padali všetci, aj Švajčiar Schmid, ktorý je stabilne v prvej päťke najlepších bobistov sveta. Mal takú ťažkú haváriu, že jeho spolujazdca musela odviezť helikoptéra, lebo si poranil krčnú chrbticu. Padli aj Holanďania, tretí bob z majstrovstiev Európy pred olympiádou, podobne pochodilo Lichtenštajnsko, všetci sa prevrátili dolu hlavami. Napríklad v dvojkách malo v prvý deň haváriu trinásť bobov spomedzi tridsať štartujúcich. V každých pretekoch bol tridsaťpercentný odpad, čo však svedčí o náročnosti dráhy, nie o kvalite pilotov. Nám sa však havárie počas tréningov vyhýbali, mali sme vynikajúce medzičasy, a vo výsledkovej listine sme sa pohybovali od 12. do 18. miesta. Všetko nasvedčovalo tomu, že by to mohlo byť veľmi dobré aj v samotnej súťaži."

Jury bola k pretekárom benevolentnejšia ako zvyčajne, každý mal možnosť počas tréningových jázd dokonale sa zoznámiť s dráhou, aby sa predišlo ďalším nepríjemnostiam v prekliatom tobogáne. "Napríklad posádkam z Česka, Čiernej Hory či Lichtenštajnska, ktoré nemali príležitosť otestovať si ho počas predolympijských súťaží, predĺžili tréningy o tri dni, mohli teda absolvovať šesť tréningových jázd navyše. Aj ďalší mali o dve jazdy viac. Nikto však nechcel riskovať haváriu, lebo by to bol koniec všetkým nádejám."

Slováci netušili, že ich nádeje sa rozplynú už po niekoľkých sekundách. Ich štvormiestny "Singer", vraj bob špičkovej technológie, neustál hneď prvú súťažnú jazdu, nožmi hore sa obrátil v kritickej trinástej zákrute. "Bolo to pre nás všetkých veľké sklamanie. Tri roky driny, pol roka som nebol doma, len aby som sa čo najlepšie pripravil na olympiádu. A všetko sa skončí po 54 sekundách..." Po výborných tréningoch, keď svojmu bobu neskrivili ani vlások na hlave, nikto nečakal, že ich sklame v ostrej súťaži. "Už výjazd z jedenástky nebol ideálny, ťahalo nás to na pravú stranu a odstredivá sila spôsobila, že sme mali ťuk o ľavý mantinel. Vysoká rýchlosť nás vytlačila trochu hore, takže nasledujúca vlásenka bola príliš vysoká, a už pri výjazde z dvanástky došlo k prelomeniu bobu a nasledovalo prevrátenie..."

V priestore cieľa nebolo nikomu do reči, žiaden z členov posádky nevyčítal pilotovi Jagnešákovi, že sa to stalo jeho chybou. "Boli sme si vedomí toho, že si vždy do bobu sadáme s tým, že sa môže prevrátiť. Zvlášť na takej nebezpečnej trati aká je vo Whistleri. Súčasné boby nie sú na takú trať konštruované, možno keby boli zo železa..."

Vydržali len tí najodolnejší, a možno aj šťastnejší. Kráľovskú disciplínu v olympijskom tobogáne, štvorboby, vyhrali Američania. Po päťdesiatich rokoch... "Ja som skôr fandil Nemcovi Langemu," priznáva Marcel. "Lebo sa s ním dobre poznáme. Ale vo Whistleri si fandili všetci navzájom, aby došli v zdraví do cieľa. Bobisti sú totiž taká malá ´kompánia´, niekedy sme spolu aj dva mesiace, deň čo deň. Pravda, súperi vám nepovedia všetky finesy, na čo si dávať na dráhe pozor, ale inak si všetci pomáhame ako sa dá."

Bobová dráha bola počas vancouverskej olympiády stredobodom diváckeho záujmu. "Raz som už zažil také návštevy, počas pretekov Svetového pohára v nemeckom Altenbergu bolo každý deň pri dráhe okolo tridsaťtisíc ľudí. Vo Vancouvri hlásili aj päťdesiattisícové návštevy, ale neviem či to je pravda. Každopádne, v zámorí je to veľmi populárny šport. Diváci stáli tesne pri dráhe, takže počas jazdy som počul aj zvonce, ktorými nás povzbudzovali, pre pretekárov to bolo veľmi príjemné. Napriek tomu, čo sa vo Whistleri prihodilo, celý areál, kde sa konali olympijské súťaže, sa mi páčil. Aj keď nie je najkrajší. Bol som už na deviatich dráhach, a každá má niečo do seba. Či už St. Moritz, kde je od nepamäti prírodná dráha, alebo Park City, kde bola olympiáda pred ôsmimi rokmi, každá je niečím zaujímavá."

Na obhliadku iných športovísk nebolo veľa priestoru. Ale tie, ktoré boli situované vo Whistleri, Marcel navštívil. "Bol som napríklad na biatlone, na pretekoch, v ktorých Nasťa Kuzminová vybojovala zlatú medailu. Biatlon pre mňa nebol novinkou, pretože raz som už videl preteky Svetového pohára v Osrblí, ale zažiť súťaž, z ktorej má Slovensko zlato, bol mimoriadny zážitok. Rovnako aj skoky na veľkom mostíku. Na návštevu Vancouvru by som potreboval niekoľko hodín, ale na športoviská vo Whistleri to bolo z našej olympijskej dediny iba na skok, chartrovými autobusovými linkami som tam bol za dvadsať-tridsať minút. Vo Vancouvri som bol iba na oboch slávnostných ceremoniáloch a na otvorení Slovenského olympijského domu. Oproti iným, napríklad Írom, ktorý ho mali v obyčajnom stane, bol ten náš na veľmi vysokej úrovni. Páčilo sa mi tam, napriek tomu, čo sa o ňom popísalo, že je tam trochu pridraho..."

Jediná zimná olympijská skúsenosť mu vraj stačila. Na Soči, kde budú najbližšie zimné hry pod piatimi farebnými kruhmi, už nemyslí. "Týmto sa pre mňa kariéra bobistu skončila. Mám už svoj vek, a štyri roky sú veľmi dlhá doba, aby som pri tomto náročnom športe vydržal. Momentálne mám povinností v Národnom športovom centre vyše hlavy, takže by som to aj tak nestíhal. Ale vôbec neľutujem, že som sa na to, po rozlúčke s atletikou, ešte dal."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári