Trojnásobný účastník jachtárskych olympijských súťaží už vyskúšal vodu mnohých jazier, morí či oceánov, ale stále je ešte veľa krajín, kde sa dá skvelo surfovať, a ktoré sa oddá navštíviť aj viackrát. Jednou z nich je napríklad Nový Zéland, kde bol na prvých pretekoch už v roku 1996, a pred dvoma rokmi tam absolvoval olympijskú kvalifikáciu.

Východiskovým bodom, odkiaľ sa vyrážalo na more, bolo viac ako 1,2-miliónové mesto Auckland, lepšie povedané, najväčšia metropolitná oblasť na severnom novozélandskom ostrove. "Je to klasické západné veľkomesto, plné mrakodrapov, s typickým ´downtownom´, kde žije väčšina miestnej populácie. Všetko nové, moderné stavby, lebo história sa tam ráta, tak ako v Amerike, na desiatky rokov. Nie ako v Európe, kde sú historické pamiatky staré niekoľko storočí, ba aj tisícročí. Poviem však úprimne, nie som ich veľký obdivovateľ. Samozrejme, keď som napríklad v Sydney, pozriem si ´Operu´, ale rozhodne nevyhľadávam žiadne múzeá, pamiatky ma až tak veľmi nezaujímajú."

Auckland, ktorý prenechal štatút hlavného mesta Nového Zélandu oveľa menšiemu a útulnejšiemu Wellingtonu, ho však zaujal najmä po organizačnej stránke. Len málokde sa dokázali zhostiť takej významnej jachtárskej akcie tak perfektne ako v Aucklande. "Bol to jeden z najväčších šampionátov, na akých som štartoval, lebo to bola posledná možnosť, ako sa dostať na olympiádu. Na Novom Zélande sa zišlo stodvadsať pretekárov z päťdesiatich krajín sveta. Organizátori dokázali, že jachting je tam najpopulárnejším športovým odvetvím. Prirodzene, videl som aj rôzne bilbórdy či reklamy, ktoré tvrdili to isté o ragby, ale ja som mal dojem, že každý Novozélanďan je skôr jachtárom." Možno aj preto, že takmer každé novozélandské mesto sa nachádza na morskom pobreží...

"Aj ragby sa tam však hrá na každom kroku. Tak ako u nás deti hrajú futbal, tam je pre nich najväčšou loptovou zábavou ragby. No veľa ľudí sa tam aj bicykluje či behá, Novozélanďania sú všeobecne zdravý národ, založený veľmi športovo, väčšina z nich robí šport aktívne. Určite nie sú takí tlstí ako Američania, aj keď nie o každom možno povedať, že má vyšportovanú postavu. Aj keď si idú robiť niekde barbecue, nikdy sa takáto akcia nezaobíde bez športovania. A keď to robia na pláži, nikdy v ich výbave nechýba surf." Väčšina Novozélanďanov má preto aj Patrikove sympatie. "Tam má vari každý plachetnicu, alebo aspoň nejakú loďku, patrí to k základnej výbave Novozélanďanov, tak ako u nás auto. Ešte som nebol v takej krajine, kde lodí je viac ako áut, ale aj ovcí je viac ako ľudí..."

Výroba lodí na Novom Zélande je naozaj výnosný džob. "Lebo sú tam výborné podmienky na jachtársky šport. Niet dňa, žeby na Novom Zélande nefúkalo, ale kým inde je ten vietor väčšinou rovnaký, tam sa podmienky, intenzita či smer v priebehu dňa často menia, a to jachtárom vyhovuje." Nečudo, že na ostrovoch v Tasmánskom mori sa rodia majstri jachtárskeho športu jedna radosť. "Novozélanďania patria k najlepším jachtárom na svete. Niekoľkokrát sa tam uskutočnili najvýznamnejšie jachtárske preteky o Americký pohár, a v aucklandskom jachtárskom múzeu je niekoľko vzácnych trofejí, ktoré Novozélanďania vyhrali."

I keď aj pôvodnú populáciu Nového Zélandu silne poznačila vlna prisťahovalectva, tradičné zvyky domorodcov majú pre prichádzajúcich stále svoje čaro. "Ako napríklad tanec ´haka´, ktorým privítali účastníkov regaty v Aucklande. Keďže je to národ silne spätý s prírodou, v prírode prebiehal aj otvárací ceremoniál - na morskej pláži. Haka je bojový tanec, ktorý má zastrašiť protivníka, ukázať silu. Dnes je to už len atrakcia pre turistov, ako súčasť uvítacieho ceremoniálu. Zaujímavé bolo, že každý z cudzincov mal priniesť vodu z toho kontinentu, z ktorého pochádza. Tú potom pomiešali s vlastnou. Aj to patrí k rituálu, ktorým vítajú hostí."

Priateľskosť je jednou z hlavných čŕt protinožcov z novozélandských ostrovov. "Pravda, nájde sa tám zopár neprispôsobivých Maorov, ale ja som nemal s nikým žiaden problém. Všade, aj v Amerike, zájdem aj do takých štvrtí, ktoré nikomu neodporúčajú navštíviť, a známi sa čudujú, že som to prežil. Na Novom Zélande som nemal s ľuďmi žiadnu nepríjemnú skúsenosť. Stretol som tam aj Slovákov, pri prvom výlete, ktorí mi vtedy pomohli s ubytovaním. Ich česko-slovenský spolok fungoval aj po rozdelení federácie. Nebolo ich totiž veľa a nepovažovali za rozumné, aby sa trieštili. Vtedy som nemal veľa peňazí, takže ich pomoc som privítal. Keď som prišiel na Nový Zéland na olympijskú kvalifikáciu, bolo to už iné, ale s mojím českým kamarátom Karlom sme našli lacnejšie riešenie, ako platiť za izbu v nejakom drahom hoteli. Súťaž sa konala koncom roka, a vtedy sú tam hlavné letné prázdniny, tak sme si našli ubytovanie vo vysokoškolskom internáte. V ubytovacej jednotke bolo šesť jednoposteľových izieb a spoločná kuchyňa, to nám celkom vyhovovalo. Na bicykli nám to trvalo do centra pretekov iba päť minút, takže sme to brali ako rozcvičku pred štartom."

Na väčší výlet sa vybrali autom z požičovne. "Mali sme tak väčšiu voľnosť, mohli sme ísť, kde sme chceli, a robiť, čo sme chceli, požičať si auto na pár dní bolo ideálne. Nemali sme problém ani s ubytovaním, keď bolo teplo, zložili sme veci na pláži a v pohode na nej prespali."

Takýto úsporný režim praktizovali aj pri výlete k Zátoke ostrovov, ktorá patrí k najzaujímavejším prírodným útvarom severného ostrova. "V tej zátoke je mnoho rôzne vytvarovaných ostrovčekov, ako napríklad skalná brána, popod ktorú môžete loďou preplávať, ako keď niť prejde uchom ihly. Samozrejme, do Zátoky ostrovov sme sa vybrali s úmyslom niečo vidieť, ale aj zažiť trochu adrenalínu. Je tam totiž možnosť povoziť sa na superrýchlom motorovom člne."

Neodradilo ich ani nepriaznivé počasie, ani protokol, ktorý museli podpísať, že sa púšťajú do vzrušujúceho dobrodružstva na vlastné riziko. "Ten čln totiž nesmie ísť na vodu, keď je príliš silný vietor a veľké vlny, bolo by to veľmi nebezpečné. A keď sme tam boli, tak to bolo akurát na hrane. No neváhali sme ani minútu, podpísali sme im, že vieme, do čoho ideme, a vyrazili sme na vodu. Bol to naozaj zážitok. Vlny boli také vysoké, že pri ich prekonávaní sme niekoľko sekúnd leteli vzduchom. Náraz na vodu bol potom taký silný, až mi vypínal zrak. Ešte som nezažil také pocity, keď sa vaše telo dostáva na hranicu svojich možností. Na tom člne to bol veľmi zaujímavý adrenalínový zážitok."

Patrik si užil aj za volantom požičaného auta. "Najmä preto, že je na opačnej strane ako som zvyknutý. Musím povedať, že šoférovanie na Novom Zélande bolo pre mňa niečo hrozné. Najmä v meste, kde bolo treba dávať veľký pozor, mal som s tým trošku problém. Takže nejaká rýchlejšia jazda vôbec neprichádzala do úvahy, na plynový pedál som trochu dupol iba na bočných, šotolinových cestách."

Tých pár dní, ktoré mali na to, aby sa poobzerali po severnom ostrove, bolo naozaj málo. Na južný, podstatne väčší ostrov, bude čas možno nabudúce. "Veľmi rád by som sa na Nový Zéland niekedy vrátil, lebo je to veľmi zaujímavá krajina, taký rôznorodý reliéf som nikde nevidel. Je tam štyritisíc metrov vysoká hora pokrytá snehom, kopce, ktoré sa striedajú s rovinami, tak ako piesočnaté pláže so skalnatými. Rozmanitosť novozélandskej prírody je očarujúca. Je to všetko výsledok sopečnej činnosti. Prvý raz som tam pretekal na jazere, ktoré bolo v sopečnom kráteri, ako pozostatok sopky, ktorá vybuchla pred pár tisíc rokmi. Ten výbuch bol vraj taký silný, že zvyšky popola v sedimentoch sa našli po celom svete."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári