Pred predstavením si našiel čas na rozhovor, v ktorom nám porozprával o tom, prečo si rád zahrá ženské postavy, ale aj to, prečo sa po Arabele snaží vyhýbať účinkovaniu v seriáli.

Hoci do Košíc chodieva rád a nevie si vynachváliť tunajšie publikum, J. Lábus priznal, že radšej by bol doma v Prahe... „Úprimne povedané, keď viem, že mám ísť na zájazd, tak by som radšej nešiel, lebo sa mi príšerne nechce... Hrám v štyroch divadlách, v repertoári mám 15 rôznych hier, tak uznáte, že toho mám viac než dosť. A ešte k tomu cestovať hore dole... Už sa mi proste nechce," prezradil s úsmevom. „Ale aby som neurazil Košičanov, tak na druhej strane musím povedať, že keď už sa ide na zájazd, tak na východ Slovenska sa vždy veľmi teším. Chodievame sem už mnoho rokov s rôznymi predstaveniami, naposledy to bolo tuším 'Koza, alebo kto je Silvia'. Viete, tie zájazdy majú svoje výhody aj nevýhody. Keď som totiž mimo Prahy, tak nemám povinnosti, ktoré by ma doma inak čakali. Ak to mám zjednodušiť, tak sa v podstate o seba samého nemusím vôbec starať – mám kde bývať, mám čo jesť. Lenže nechcem premárniť deň, takže aj sem som si so sebou vzal texty, ktoré sa potrebujem naučiť."

Do ulíc Košíc sa teda na vychádzku nechystal. „To viete, keď má niekto taký známy 'ksicht' ako ja, tak sa nevyhne tomu, aby ho na každom kroku ľudia spoznávali. S tým sa už proste nedá nič robiť a už som si na to aj zvykol. Ak sú prejavy ľudí okolo mňa na moju adresu v medziach normy, tak je to, 'samozrejme' fajn a stále to dokáže potešiť. Ale keď v metre v Prahe zrazu začujem – hele vole Rumburak, tak sa začnem ošívať a nie je mi to príjemné..."

Zlomový Rumburak

Do Košíc si ako domácu úlohu priniesol texty rozhlasovej hry, do ktorej sa chystá pustiť. A tiež adaptáciu Babičky od Boženy Němcovej, v ktorej bude účinkovať na domovskej scéne v pražskom divadle Ypsilon. „Čo sa týka filmov, teraz ma skôr čakajú nejaké povinnosti s dorábaním pokračovania 'Saxany'. To sme nakrúcali hádam už pred dvoma rokmi, ale veľmi dlho sa na tom ešte pracovalo, lebo je to triková záležitosť. Sám teda netuším, ako ten film dopadne a dúfam, že dobre. Zvykne to byť totiž tak, že pokračovania nie sú ani zďaleka také dobré, ako prvé filmy. Hádam toto bude výnimka."

Ak by ste si na internete dali tú námahu a našli si kompletnú filmografiu J. Lábusa, ktorá obsahuje jeho filmové i televízne postavy, našli by ste vyše 200 titulov. „Odkedy som skončil školu, začal som nakrúcať. Vtedy som mal 22 rokov, takže sa toho za tie roky nazbieralo... Koľkokrát to však boli stredné, či úplne maličké postavy. Nahromadilo sa toho veľa, no ak mám pravdu povedať, je len pár filmov, na ktoré si rád spomeniem aj po rokoch. Napríklad 'Amerika, Páni kluci, Jak se točí rozmarýny, Krakonoš a lyžníci, Babie leto'..." Trilógiu "Slunce, seno..." či seriál "Arabela" a jeho pokračovania však nespomenul...

„Nuž, Béďa i Rumburak sú postavy, ktoré sa takpovediac na mňa prilepili a držia silno... Práve kvôli Rumburakovi som si povedal, že už nebudem hrať v žiadnom seriáli, lebo vtedy sa môže veľmi ľahko stať, že sa človek zaškatuľkuje do nejakej postavy a potom sa z nej nemôže dostať. Jedine pri seriáli 'Zdivočelá země' som do toho šiel, lebo ten seriál je to tom, ako nám to tu bolševici zničili. A tak sa zdá - aspoň podľa volebných výsledkov - že na to ľudia nejako rýchlo pozabúdali. Asi im to treba pripomenúť... No aby som sa vrátil k Rumburakovi. Ja som za seriál Arabela i jeho pokračovanie vďačný. Mal neskutočný úspech a to aj v zahraničí, ale bál som sa, aby si ma ľudia nezafixovali ako Rumburaka. Neviem, neviem, či sa mi podarilo sa spod neho vymaniť... Rád ale som, že sa mi podarilo z Rumburaka urobiť veľmi ľudskú postavu. On bol síce záporná rola, no od začiatku vysielania mi chodili od detí listy, ako mi držia palce. Aj Vladimír Menšík, ktorý v seriáli hral otca Arabelinej lásky Petra, mi raz povedal – Lábusku, ty si dal tomu zloduchovi ľudský rozmer. Veď nakoniec - keď si to tak vezmete, tak Rumburakovi nešlo o nič iné, len získať si lásku svojej vyvolenej. Isteže, zvolil si na to nevyberané prostriedky. Ale čo mu iné ostávalo?"

Osvedčená dvojka

S O. Kaiserom tvorí J. Lábus už roky osvedčenú hereckú, komickú a autorskú dvojicu. „Dali sme sa dohromady náhodou. Stretli sme sa, zarozprávali a zistili sme, že máme rovnaký názor na humor. Jednoducho sme si nejako padli do rany." A pustili sa baviť samých seba a svoje okolie, prerástlo to až do toho, že bavili prostredníctvom televíznych programov celé Československo. Hociktorá časť z programu "Možno príde aj kúzelník" by celkom iste pobavila divákov aj dnes. „Dnes podľa mňa poriadna televízna zábava neexistuje. Jediné, čo sa dá v Čechách za televíznu zábavu považovať, je 'Manéž Bolka Polívky'. Ale šou, v ktorej by sa divákom núkali vydarené scénky a skeče, ako sme to robili my, tu už roky chýba. Robiť totiž takú zábavu – to je ťažká disciplína a asi sa to nedá nikde naučiť. Najväčší podiel na tom, že tie naše scénky sa páčili, malo asi to, že sme to robili v prvom rade pre našu zábavu. Nemysleli sme na to, že chceme stoj čo stoj pobaviť masy ľudí. Zabávali sme seba a blízkych a až potom to prerástlo v niečo iné. S tým, že sa budú na tom baviť ľudia aj po rokoch – tak s tým sme už vôbec nepočítali. Ja sám síce nemám internet, ale viem, že vďaka 'You Tube' zažívajú tieto naše scénky renesanciu a dostávajú sa aj ku generácii, ktorá by inak nemala šancu to poznať, lebo v čase, keď 'kúzelník' bežal v televízii, ešte nosila plienky..."

Sám J. Lábus má ponahrávané všetky televízne programy, ktoré s J. Kaiserom vyprodukovali, ale že by sa na to díval, mu vraj nehrozí. „Pozrel som si to vtedy, keď sa to vysielalo a ak na to náhodou natrafím, tak si to pozriem znovu. Ale že by som si k tomu sadol a díval sa na to - to rozhodne nie. Nepotrebujem si to znovu púšťať a smiať sa na tom, najviac sme sa totiž s Oldom nasmiali v čase, keď scénky vznikali. Často úplne náhodou. Tak napríklad veľmi obľúbená je scénka, v ktorej sa v roku 2010 skúša na škole na dejepise nežná revolúcia. To je ten skeč, kedy sa pýtam žiačky napríklad na to, koľko bolo študentov na manifestácii a Oldo ako Karolína Kaiserová začne menovať – Peter, Dušan, Mirek... No a to vzniklo tak, že sme 21. novembra - pár dní po revolúcii - sedeli v reštaurácii a začali rozmýšľať nad tým, ako sa asi tieto udalosti raz budú učiť v škole. Na to Oldo vstal, začal hrať žiačku, ja učiteľa a už to šlo. Rýchlo sme si zapísali nápady a potom to dokončili."

J. Lábus chcel byť hercom už od detstva, kedy dostal bábkové divadlo. „Láka ma divadlo – komické ale i dramatické postavy, rozhlas, televízia, film i dabing. Nechcem sa zaškatuľkovať do nejakého žánru, preto sa snažím byť všestranný. Napríklad rozhlasovej práce by som sa nikdy nechcel vzdať a to zrejme preto, že na rozhlase som vyrastal. Televízor sme doma nemali do mojich 18 rokov a rozhlasové hry ma fascinovali. Ako dieťa som sa hral tak, že som do hrnca hovoril ako do mikrofónu rozprávku, menil som hlasy podľa postáv. Mal som asi osem rokov, keď som sa začal hrať na herca a sníval som o tom, že ním raz budem. Nuž a splnilo sa."

Rozhlasu ostal verný, dodnes spolu s O. Kaiserom vytvárajú seriál "Tlučhořovic rodinka". „Na našej stránke kaiserlabus.cz máme už 850 dielov a vždy pripravujeme nové. Celé je to o improvizácii a je to radostná robota." V tomto seriáli J. Lábus prepožičiava hlas najmä ženský postavám. Zrejme aj vďaka tomu dostal pred rokmi ponuku dabovať Marge v seriáli "Simpsonovci". „Je to skvelý seriál s výborným humorom. Ženské postavy však nie len dabujem, ale často aj hrám. Herecky je to veľmi vďačné, je to zdrojom humoru."

Je introvert

Profesné sny, ako napríklad vysnívaná postava či hra, vraj J. Lábus nemá. „Nikdy som si nedával podobné méty ako napríklad – raz si musím zahrať tú a tú postavu. Skôr to beriem tak, že mám svojich obľúbených autorov a pokiaľ sa to dá, tak s snažím vyhľadávať hry od nich. Inak sa však celý život držím pevne pri zemi a myslím si, že čo má prísť, to príde. To však neznamená, že beriem všetko. Človek totiž musí myslieť aj na to, že niektorú hru možno bude hrať aj o desať rokov a je dôležité, aby si vybral čosi, čo ho bude aj po rokoch baviť. Dnes mám to šťastie, že dostávam ponuky na výborné hry. Keď som bol mladík, tak som občas natrafil aj na čosi, pri čom som neskôr ľutoval, že som do toho šiel. Lenže, bol som mladý a hlúpy a myslel som si, že keď nejakú rolu odmietnem, lebo sa mi čosi nepáči, tak ma budú považovať za nafúkanca. A to by som nezniesol. Iste to tak nebolo a nič by sa nestalo, keby som odmietol - to len ja som si myslel, že na také čosi nemám právo. Dnes som už viac obozretný."

V repertoári má momentálne 15 titulov v štyroch divadlách, čo v praxi znamená, že takmer každý večer trávi na javisku. „Nie vždy sa mi chce. Ale keď už prídem do divadla, tak sa nejako naštartujem a ono to potom ide samo od seba. To vám ale potvrdí každý herec, že v divadle funguje zvláštna energia. Nech príde akokoľvek fyzicky či psychicky unavený, tak len čo vyjde na javisko, všetka únava je preč..." Nie však tréma. Hoci sa J. Lábus po javisku pohybuje už takmer 40 rokov, pociťuje ju stále. „Tréma musí byť. Hlavne pred premiérou ju pociťujem veľmi intenzívne, s počtom pribúdajúcich repríz sa okresáva. Ale vždy pred začiatkom predstavenia mám v žalúdku stiesnený pocit – len aby som divákov nesklamal!"

Keď si od práce potrebuje oddýchnuť, stačí mu kniha. „Nie som športový typ. Rozhodne by ste ma nenašli, ako počas voľného dňa hrám tenis a už vôbec nie pri nejakom kolektívnom športe či hre. Som individualista a introvert," prezradil J. Lábus s úsmevom.

Autor: dnm

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári