Ale osud chcel inak. Zranenie pravej ruky, ktoré ho trápilo už od októbra, mu pokazilo celú sezónu. Až natoľko, že sa rozhodol s hráčskou kariérou skončiť. Od začiatku marca koučuje hráčov mestského rivala KPŠ Akademik Košice-Staré Mesto.

Peter bol s úradujúcim slovenským majstrom ČH Hornets Košice dohodnutý do konca tejto sezóny. "Povedali sme si, že uvidíme, ako to pôjde, že by som ešte jednu sezónu ako hráč mohol potiahnuť. Ale moje vnútorné rozhodnutie bolo také, že bude pre mňa definitívne posledná. Vzhľadom na môj vek bolo už dosť náročné vysporiadať sa s tou tréningovou záťažou i spústou zápasov, ktoré v tejto sezóne zrazu vyskočili."

Zo začiatku nebol problém, zdalo sa, že pre účastníka dvoch olympijských hier, v Barcelone ešte vo federálnej čiapočke, v Sydney už vo farbách Slovenska, by to mohla byť pohodová rozlúčka s aktívnou kariérou. No v ktorýsi jesenný deň, na jednom z obyčajných tréningov, sa všetko zmenilo... "Pri nacvičovaní nejakej hernej situácie sa moja ruka dostala do kontaktu so súperovým hráčom, a odniesli si to tri prsty na mojej pravej ruke. Vtedy som ešte zaťal zuby, lebo o týždeň nás čakal pohárový turnaj v rumunskej Oradei." Tam však nedohral ani prvý zápas. "Neviem už, či to bolo v prvej alebo druhej štvrtine, ale keď som s protihráčom súperil o pozíciu, pocítil som veľkú bolesť, z oslabených šliach mi strelila až do lakťa."

Azda by pomohla operácia. "Ale aj keby som na ňu išiel, i tak by som už bol odpísaný na celú sezónu, takže som sa rozhodol, že to nechám tak, že sa to vylieči samo. Mohol som plávať, posilňovať, ale keď sa ruka dostala do kontaktu s loptou, stále to bolo zlé. No ešte som čakal, že sa to zlepší, pomáhal som Robovi Kaidovi pri tréningoch, meral chlapcom časy, a stále som dúfal, že ešte naskočím do rozbehnutej sezóny." Márne. Ponuka stať sa trénerom KPŠ Akademik Košice-Staré Mesto mu preto prišla vhod. "Dá sa povedať, že áno. Keď sme ju aj s Romanom Poláčikom dostali, dlho sme nerozmýšľali, na druhý či tretí deň sme boli na všetkom dohodnutí."

Peter Veszelits mal iba šestnásť rokov, keď prvý raz nastúpil za A-mužstvo populárnej košickej ´čeháčky´. "Na to, proti komu sme hrali, si už nespomínam, ale určite to bolo dobré, asi som dal i nejaký gólik, musel som sa dobre zapísať, pretože inak by si ma tam nenechali. K mužom som prišiel spolu s Robom Kaidom, vybral si nás tréner Bottlik. Adeptov do prvého mužstva bolo viac, ale uchytili sme sa tam len my dvaja. Bola to veľká vec, pretože sme prišli do mužstva, ktoré malo na konte dvadsaťsedem majstrovských titulov, bolo v ňom dvanásť reprezentantov Československa a viedla ho trénerská kapacita. Nastúpiť do toho vlaku nebolo vôbec jednoduché, museli sme pravidelne podávať dobré výkony, aby sme sa v ňom udržali," spomína Peter.

Netrvalo dlho, a bol z neho reprezentant. "Mal som iba sedemnásť, keď som nastúpil na svoj prvý reprezentačný zápas, na turnaji v nemeckom Würzburgu. V pohode som znášal povinnosti nováčika, nosenie lôpt, čiapok, chystanie vody pre hráčov, proste bol som maximálne šťastný, keď som sa dostal do vody a mohol som hrať za národné mužstvo."

Reprezentačnú čiapočku mal na hlave aj počas majstrovstiev Európy v Bonne v roku 1989, kde sme nabili Maďarov. "Bolo to historické víťazstvo nad Maďarskom, ale na ten šampionát spomínam veľmi rád aj preto, že tam hrala výnimočná generácia hráčov, ktorí mali v tých rokoch skvelú výkonnosť. No musel by som sa pozrieť na fotografiu mužstva, aby som si na každého spomenul. Určite tam bola prevaha Košičanov, alebo hráčov v tom čase pôsobiacich v Košiciach."

S národným tímom sa dvakrát vybral aj na olympiádu. "Pre mňa bola krajšia tá druhá, v Sydney, kde hralo Slovensko prvý raz pod vlastnou vlajkou. Bolo to veľmi príjemné obdobie mojej kariéry, darilo sa mi osobne, aj celému reprezentačnému tímu. Aj preto som v ňom mohol pôsobiť tak dlho, lebo sa mi vyhýbali zranenia. Paradoxom je, že počas celej kariéry som sa nezranil ani raz, až teraz..."

Ako každý športovec, aj on túžil ochutnať legionársky chlebíček. Aj keď za totality to bol tiež iba podpultový tovar. "Chcel som to skúsiť niekde v zahraničí, aj keď v Košiciach o tom nechceli ani počuť. Vtedy boli veľmi komplikované pravidlá hry, aby sa pred vami mohli otvoriť dvere do cudziny. Rozmýšľal som, ako im prejsť cez rozum, tak som podal prestup do košickej Slávie. Prirodzene, môj klub, vtedy už tuším ŠKP, s tým nesúhlasil, takže sa rozhodovalo, či budem hrať za nich, alebo celú sezónu len sedieť. Napokon sme sa dohodli na celkom slušných podmienkach, a tú sezónu som v ŠKP ešte vydržal. No po roku som žiadosť o prestup do Slávie zopakoval. Vedenie ŠKP už nemohlo nič robiť, a tak som prakticky o niekoľko hodín neskôr už sedel v lietadle do Austrálie."

Prsty v tom angažmán mal brat Ladislava Bottlika Štefan. "On vtedy chodil do Austrálie tak, ako my na nákup. Sprostredkoval mi tam kontakt s mužstvom z Perthu. Chceli nejakého mladého hráča, tak sa ma spýtal, či nemám záujem. Bola to moja prvá sezóna v zahraničí, výborná skúsenosť. Ale po siedmich mesiacoch som mal toho dosť. Nebol som zvyknutý byť tak dlho preč, navyše na opačnej pologuli, odkiaľ je Európa neskutočne ďaleko. Pol roka som nevidel frajerku, ani rodičov, tak som bol rád, že som sa vrátil."

Dlho však doma neobsedel. Záujem o jeho služby totiž prejavil špičkový chorvátsky klub Mladosť Záhreb. Na slovenské pomery to bol ´bombový´ prestup. "Bol to úradujúci chorvátsky šampión, šesťnásobný držiteľ Pohára európskych majstrov, predchodcu dnešnej Euroligy. Ten mančaft bol vo vodnopólovom svete niečo také ako Real Madrid vo futbale." Hral zaň jednu sezónu, lebo v kádri, kde sa to hemžilo majstrami sveta a olympijskými víťazmi, nebolo jednoduché presadiť sa. "Hráči z takých krajín ako Slovensko boli pre nich iba akísi trpaslíci. Pol roka mi trvalo, kým som sa tam ako-tak udomácnil."

Až natoľko, že výkony spočiatku málo známeho slovenského fešáka boli na konci sezóny ústrednou témou športových denníkov detailne sa venujúcich vodnému pólu. "Vo finálovej fáze chorvátskej ligy som v zápase s Jugom Dubrovnik strelil šesť gólov. To bolo niečo. V novinách o mne písali, že dvojmetrových chlapov v tíme Mladosti zatienil metrový útočník so žiletkou na hlave. To je u nich taká obľúbená slovná hračka."

Tá kanonáda by mu určite pomohla predĺžiť zmluvu aj na ďalšiu sezónu. "No v tom čase sa udiali v klube veľké zmeny. Na Balkáne bolo krátko po vojne, a zmeny prebiehali nielen v spoločenskom, ale aj športovom živote." Mladosť Záhreb prevzalo úplne nové vedenie, ktoré vymenilo prakticky celý káder. "Musel som tiež odísť, i keď som mal už predtým podpísanú zmluvu. Nevládli tam práve najkorektnejšie vzťahy."

Na Balkáne však zostal, na nejaký čas ho prichýlila chorvátska Opatija, jednu sezónu pobudol v slovinskom Koperi, ale ani ďalšie tri roky v Novákoch neboli na zahodenie. "Mali veľmi kvalitné mužstvo, ktoré podávalo vynikajúce výkony aj na medzinárodnej scéne, veď sme sa prebojovali medzi štyri najlepšie celky v európskom pohári. Odtiaľ sa mi otvorili dvere do Španielska, kde som pobudol šesť nádherných rokov. A musím povedať, že to bol doslova raj na zemi."

Našiel ho v Barcelone, Zaragoze i Madride. "Na Barcelonu, kde som hral za klub CN Terrassa, nemôžem povedať ani jediné krivé slovo, nadmieru som bol spokojný aj v Zaragoze, ale najviac sa mi páčilo v Madride, kde som pôsobil dve sezóny v tíme Real Canoe. Poviem to takto, keď bolo v Barcelone i Zaragoze všetko stopercentné, v Madride to bolo na stodvadsaťpäť percent, jednoducho fantázia."

Nechceli ho odtiaľ pustiť za nič na svete, núkali mu, aby tam ostal navždy, najskôr ako hráč, a potom ako zamestnanec klubu. "Lenže doma, v Košiciach, ma celé tie dva roky lámal Jožko Karabaš, aby som im prišiel pomôcť rozbehnúť chod nového klubu ČH Hornets. V Madride mali veľký záujem, a dva roky som ponuke z Košíc odolával, ale napokon predsa volanie domova zvíťazilo. Aj keď sa mi z Madridu neodchádzalo ľahko, myslím, že som sa rozhodol správne. Neurobil som žiadnu chybu, ktorú by som mohol neskôr ľutovať. V Košiciach som veľmi spokojný. V ČH Hornets totiž bolo splnené všetko, na čom sme sa dohodli, a teraz nevidím problém, aby som tu po skončení hráčskej kariéry nemohol pokračovať ďalej ako tréner. Až na jednu veľkú prekážku, ktorá je momentálne predo mnou, a to je prešovská univerzita, kde študujem na fakulte športu s trénerským zameraním. Pre povinnosti v klube, ktoré som mal počas tejto sezóny, sa toho dosť nabalilo, a nabaľuje stále viac, takže neviem, ako to zvládnem."

V predstavách, ako bude fungovať v trénerskom remesle, má Peter Veszelits oveľa jasnejšie. "S ľuďmi, s ktorými sa poznám, sa vzájomne rešpektujeme, a som presvedčený, že keď budeme ťahať za jeden povraz, podarí sa nám dostať slovenské vodné pólo do lepšieho svetla, v akom sa v súčasnosti nachádza. Aj keď som momentálne na trénerskej lavičke súperom Roba Kaida, nie je dôvod, aby sme si robili zle. On má svoj klub, ja mám svoj klub, ale nie je problém dať hlavy dokopy, a ísť spoločnou cestou, robiť všetko v prospech slovenského vodného póla. K tomu ma zaväzuje aj moja pozícia asistenta reprezentačného trénera."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári