Jedným z nich je nocľaháreň Emauzy na Fialkovej ulici. Je určená pre ľudí bez domova, ktorí dávajú čistej a teplej posteli prednosť pred spánkom v alkoholickom opojení a pod holým nebom.
Emauzy poskytuje ľuďom sociálne služby formou prenocovania. „Nocľaháreň funguje od 19. do 7. hodiny. Okrem toho, že sa tu klienti vyspia, majú možnosť osprchovať sa alebo si pripraviť jedlo. Podmienky majú vytvorené aj na to, aby si mohli vyprať, či vyžehliť šaty. Ak majú nejaké problémy, môžu sa obrátiť na sociálnych pracovníkov,“ hovorí vedúca zariadenia Soňa Hlaváčová. Kapacita zariadenia je 26 miest. „Bezdomovectvo sa týka najmä mužov. Máme teda 20 miest pre nich a 6 pre ženy. Sú v oddelených miestnostiach s vlastnými toaletami. Zatiaľ také riešenie postačuje.“ Vekový priemer klientov je približne 45 rokov. „Na jednej strane tu máme mladších ľudí z detských domovov, reedukačných centier, či tých, ktorí prídu z výkonu väzby. Na druhej strane vekový priemer vyrovnávajú starší klienti, ktorí majú zdravotné problémy, vybavujú sa im invalidné dôchodky a prechodne spávajú v nocľahárni.“
Ak chce niekto požiadať o lôžko v Emauzy, musí vyplniť oficiálnu žiadosť. Ide o takmer bezplatnú službu, klientovi sa odratáva istá suma z jeho príjmu tak, aby zostatok nebol pod hranicou životného minima. „Podmienkou je, že klient musí byť v dobrom zdravotnom stave, respektíve nesmie mať žiadne vírusové ochorenie. Zo zákona totiž musíme chrániť ostatných klientov. So žiadosťou nám teda musí záujemca predložiť doklad od lekára. Ak si ho nevie zadovážiť, vyšetrí ho lekárka, ktorá s nami spolupracuje.“ Aby sa vyhli konfliktom medzi klientmi, v zariadení netolerujú alkohol. „Kontroly robíme námatkovo, no pri klientoch o ktorých vieme, že majú s alkoholom problém, tak aj pravidelne. V zime máme istú toleranciu, no ľudia, ktorí tu spia, si dávajú pozor. Vedia, že keby pravidlá porušili, budú zo zariadenia vykázaní.“
S alkoholom sa spája väčšina konfliktov, s ktorými sa sociálni pracovníci stretávajú. „Ide najmä o klientov, ktorí sa opijú a keď ich dnu nechceme pustiť, vyvádzajú. Alkohol spôsobí až útočnú agresivitu a pokúšajú sa do budovy dostať nasilu. Často vykrikujú, či kopú do dverí. V prípadoch, kedy sú ohrození aj sociálni pracovníci, prizveme na pomoc mestskú políciu,“ hovorí S. Hlaváčová. Mnohí bezdomovci, ktorí spávajú na ulici, tvrdia, že do sociálnych zariadení nechodia kvôli tomu, že sa obávajú krádeží medzi sebou. „Je to výhovorka. O krádežiach hovoria najmä bezdomovci, ktorí nie sú ochotní prispôsobiť sa režimu a podmienkam, ktoré od nich v zariadení vyžadujeme.“ Kvôli alkoholu je správanie ľudí bez domova v zime a v lete iné. Kým počas mrazov im na tom, aby mali kde prespať, záleží a sú ochotní prispôsobiť sa, v lete im je to ľahostajnejšie.
Okrem slušného nocľahu sa môžu klienti v zariadení zapájať aj do rôznych aktivít. „Robíme s nimi aj pracovnú terapiu. Upratujú, varia si, niektorí pomáhajú aj s prácami okolo budovy zariadenia, starajú sa o kúrenie v budove a podobne.“ Strava nie je v Emauzách zabezpečená. Klienti si nosia vlastné potraviny, ktoré môžu uskladniť v chladničke, teplé jedlo pripraviť, či prihriať. „Čas od času pre nich pripravíme nejakú polievku aj my. To vtedy, ak charita dostane do daru nejaké potraviny.“
Záujem o umiestnenie do zariadenia je vzhľadom k jeho obmedzenej kapacite veľký. Istú časť klientov posielajú aj nemocnice, ktoré nemajú bezdomovocov po ošetrení kam umiestniť. Vzniká tak problém, lebo Emauzy sú len nocľahárňou a takí klienti si vyžadujú celodennú starostlivosť. „V zime sme počas najväčších mrazov nútení prižmúriť oko a dovoliť tu bezdomovcom prespať aj na rozkladacích lehátkach. To, že je kríza, sme pocítili aj my. O strechu nad hlavou prišlo mnoho nových ľudí a musíme smutne skonštatovať, že situácia sa z roka na rok zhoršuje.“
Cieľom zariadenia nie je len poskytovať dočasnú pomoc. Sociálni pracovníci sa o klientov zaujímajú aj z dlhodobejšieho hľadiska. „Mali sme niekoľko prípadov so šťastným koncom. Pracovnou terapiou sme klientov motivovali k tomu, aby sa postavili na vlastné nohy a neskôr si našli zamestnanie. Keď sa im to podarí, zhruba po dvoch mesiacoch zariadenie opúšťajú a nájdu si vlastný byt v podnájme.“ Nie vždy to však ide ľahko. „Niekedy sa k nám klienti opakovane vracajú. Začne sa im dariť a opustia nás. No potom sa zase dostanú do problémov a vrátia sa.“
Zámerom je oskytovanie dočasnej sociálnej pomoci, nie udržiavanie dlhodobej klientely. „Bezdomovcom chceme hlavne pomáhať postaviť sa na vlastné nohy. Našim zámerom nie je to, aby sme mali naplnenú kapacitu. Plánom do budúcna je najmä poskytovanie efektívnej sociálnej starostlivosti,“ uzavrela S. Hlaváčová.
Pod mostom spala aj s dieťaťom
Veronika počas svojho života zmenila adresy trvalého bydliska toľkokrát, že má problém si všetky zapamätať. „Najprv som bývala s mamou na Budapeštianskej ulici. Neskôr sme byt predali a chvíľu žili v rómskej osade,“ hovorí 57-ročná. Medzitým sa vydala a narodili sa jej deti. Od mesta dostala do prenájmu 4-izbový byt. Neplatičstvom však toto bývanie stratila a vrátila sa späť k mame, ktorá už bývala na vtedajšej Šmeralovej ulici. „S tým bol problém. Mama bola chorá. Celý život pracovala v tehelni a mala preto problémy s pľúcami. Nemohla vydržať hluk a šantenie detí. Nemala som právo trápiť ju.“ Z bytu preto musela aj s deťmi odísť. Chvíľu žila na ulici. Keď mama zomrela, pani Veronika čakala, že po nej niečo zdedí a konečne bude mať kam ísť. „Mama však byt prepísala na môjho brata. Ten ma pri sebe v byte nechcel. Mám totiž 'bieleho' muža, čo sa bratovi nepáčilo. Nevydržali by spolu a vadili by sa. Musela som tak zas ísť 'vonku'.“
Na obdobie, kedy bola na ulici, nespomína rada. Nechcenou upomienkou, ktorá jej ho pripomína dodnes, je zhoršený zdravotný stav. Trápia ju respiračné problémy. „Na ulici som bola 12 rokov. Preto som taká chorá. Či bola zima alebo pršalo, spala som pod mostom na Prešovskej ulici. Bolo to horšie tým, že aj s malým dieťaťom.“ Taký spôsob života dá zabrať aj po psychickej stránke. „Veľmi som sa bála. Neďaleko mosta bol klub, odkiaľ nadránom chodievala opitá mládež. Bála som sa, že po mňa prídu a zbijú ma. Pod mostom tiekla rieka, keby ma do nej hodili, utopila by som sa. Našťastie mi pomáhali policajti, ktorí na mňa dávali pozor.“
Veronika s manželom si počas nasledujúcich rokov niekoľkokrát našla podnájom a následne oň neplatičstvom prišla. „Zo 'sociálky' mi núkali byt aj na Luníku IX, no odmietla som. Keď som videla, v akom je stave, nechcela som tam ísť. Okrem toho by som si nevedela zvyknúť na život aký tam vedú miestni obyvatelia.“ Ženu s manželom v dôchodcovskom veku potom umiestnili do sociálneho bytu v Sečovciach. „Vtedy bol môj muž zamestnaný v Košiciach. No o robotu prišiel. Spoje zo Sečoviec do Košíc boli zlé a tak často zaspal do práce. Okrem toho sa mi v Sečovciach nepáčilo. Nevedela som si zvyknúť, preto som sa vrátila do Košíc. Chvíľu som žila u brata, ktorý býval na Mieri.“
Z tohto bytu sa zase presťahovala, tentoraz na Vodárenskej ulici. „Tam mi bolo dobre. Mala som elektrinu aj vodu. Potom som sa však musela odsťahovať. Dom, v ktorom som bývala, museli pre zlú statiku zbúrať.“ Ďalšie kroky smerovali na charitu. „Najprv som bývala v krízovom centre na Kukučinovej ulici, potom na Alejovej a z Alejovej som prišla sem. Tu však len spím.“ Cez deň sa snaží vybaviť všetko, čo potrebuje. „Keď nemám čo na práci, sedím pri fontáne v parku a čakám, kedy bude sedem hodín, aby som sa mohla do zariadenia vrátiť.“ Syna má dospelého, spolu s otcom žije v zariadení v Bernátovciach, ktoré prevádzkuje kňaz Gombita. „Ja som v Emauzách už skoro rok. Nesťažujem sa, je mi tu dobre. Uspokojím sa s hocičím. Len nech nie som na ulici. Aj pre moje zdravie je dobré, že spím v teple. Škoda, že sa tu nedá byť celý deň.“ Do budúcna však plánuje ďalšiu zmenu „bydliska“. „Lekárka mi vybavuje sociálny malometrážny byt. Dúfam, že sa jej to skoro podarí.“
Chce odísť, lebo sa nemôže učiť
Gejza je bezdomovcom od narodenia. Hoci jeho rodičia údajne majú byt, nikdy v ňom nebol. „Už ma to netrápi. Moji rodičia sú pre mňa cudzí ľudia. Vychovávali ma úplne iní. Vyrastal som v detskom domove, kde som bol umiestnený ešte ako malé dieťa,“ hovorí 23-ročný Košičan. Na ulicu, v tom pravom slova zmysle, sa Gejza, našťastie, nikdy nedostal. „Z detského domova som sa presťahoval na internát strednej odbornej školy v Snine, kde som sa vyučil za cukrára. Odtiaľ som putoval do azylového domu vo Vranove.“
Počas pobytu vo Vranove sa Gejzovi ozvali ľudia zo špeciálneho vzdelávacieho programu pre bývalých chovancov detských domovov v Košiciach. „Navrhli mi možnosť, pri ktorej som neváhal. Šlo o to, že som sa mohol ďalej vzdelávať a navyše popri tom bývať v byte, ktorí projekt prenajíma. Tento program však koncom januára skončil a tak som musel riešiť otázku, ako si nájdem strechu nad hlavou.“ Obrátil sa na košickú arcidiecéznu charitu, kde mu bez váhania pomohli. „Dočasne ma umiestnili do tejto nocľahárne. S kamarátmi, ktorí so mnou prišli zo spomínaného projektu, však čakáme, kedy sa uvoľní miesto v zariadení na Bosákovej ulici.“
Hoci Gejza nemal ukončenú ani základnú školu, v rámci projektu vyštudoval SOU na Kukučinovej ulici. „Teraz robím rýchlokurz, po ktorého dokončení budem mať aj základné vzdelanie. Popri tom študujem na Sociálno - právnej akadémii na Furči. Aj preto chcem ísť na Bosákovu ulicu, kde by som mal viac priestoru na štúdium. Tu sa učiť nemôžem, lebo cez deň musím zariadenie opustiť.“
Je sympatické že tento mladík neskladá zbrane. „Povedal by som, že ma to v štúdiu ešte viac motivuje. Po ukončení školy by som sa chcel zamestnať ako sociálny pracovník.“ Aby mal peniaze, hľadá si brigádu. „S kamarátmi sme si dali žiadosti do rôznych agentúr, uvidíme čo z toho bude,“ uzavrel muž, ktorého osud len tak ľahko nezlomí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
