Vyštudovala moskovskú Hudobnú akadémiu Gněsinnych, je laureátkou prestížnych medzinárodných súťaží V. Belliniho v Taliansku a Belvedere vo Viedni. Už viac ako desať rokov je sólistkou Štátnej opery Praha. Hosťovala v Japonsku, kde bol jej partnerom José Cura, v Holandsku, v Rakúsku či Dubline. Nedávno sa predstavila aj Košičanom - ako Suzuki v Pucciniho opere Madama Butterfly. Galia Ibragimova.
V Košiciach ste sa už raz predstavili – v monumentálnej opere Carmen, ktorá bola uvedená v Steel Aréne. Aký máte vzťah k uvádzaniu opier v športových halách?
- Úprimne? Vlažný. Takéto inscenácie sa, a to nie je žiadnym tajomstvom, robia najmä z komerčných dôvodov, ich úroveň teda zväčša nedosahuje úroveň, aká je pri naštudovaní v kamenných divadlách, vstupenky sú drahšie, než keby na to šli ľudia do divadla... No doba je už raz taká, komercia a neraz aj "šou" sa nevyhli ani opere. Ale potešilo ma, že hala bola natrieskaná.
Je pravda, že už aj u operných spevákov je čoraz dôležitejší napríklad vzhľad...
- Samozrejme. Už nie je výnimkou, že pri obsadzovaní do postavy sa hľadí nielen na hlasovú dispozíciu, ale aj na výzor. Ľudia sú dnes totiž veľmi rozmaznaní televíziou. Sme už zvyknutí pozerať sa na pekných ľudí. Dnes sa vyžaduje skĺbenie spevu s herectvom a nezriedka sa stáva, že režisér má väčšie slovo ako dirigent.
Je pre vás náročné zladiť spev s hraním?
- Pre mňa ani nie, pôvodne som totiž študovala herectvo. No potrebujem mať čas na skúšanie, aby spev a pohyb zároveň vyzerali prirodzene.
Kde vás najviac potrápili predstavy režiséra?
- V Dubline. Bol tam úžasný režisér, mal rozpísanú každú notu, mal presnú predstavu, čo má ktorý spevák na ktorú dobu robiť. No bolo to mimoriadne náročné, pretože jeden deň sme to skúšali a na druhý deň už odo mňa chceli, aby som to do bodky zopakovala. Keď som sa pomýlila, prišli za mnou asistenti, upozornili ma, kde som neurobila presne ten pohyb, aký som mala, a povedali mi: "Pani, vy nerešpektujete prácu režiséra." Poviem vám pravdu, mala som vtedy srdce v nohaviciach. (Smiech) Ale výsledok bol úžasný!
Prečo ste sa vlastne dali na operu, keď ste začínali s herectvom?
- Pretože som pochopila, že ma to aj tak ťahá ku spevu. Odjakživa som chcela spievať. A operu milujem - aj keď je to práca, ktorej musí človek obetovať veľmi veľa času. Keď sa pripravujem na nejakú postavu, myslím na ňu prakticky neustále. Neviem sa od nej len tak odstrihnúť.
Asi najznámejšia mezzosopránová postava, ktorú pozná aj väčšina operných laikov, je Carmen. Patrí aj k vašim obľúbeným?
- Ak ju nespievam často, tak ju milujem. Ale pre mezzosoprán sú aj krajšie postavy – napríklad Amneris, Eboli či Azucena. Istý čas som spievala Carmen veľmi často – keď sme šli na turné do Holandska, či Ameriky, bolo to aj 15 predstavení za mesiac. Potom som divadlo požiadala o ročnú pauzu od tejto roly. No napokon sa mi za ňou cnelo, takže teraz, keď mi ju občas dajú zahrať, tak sa veľmi poteším.
Na ktorého zo svojich javiskových partnerov najradšej spomínate?
- Na Sergeja Larina. Bol to môj najlepší Samson v opere Samson a Dalila. Nikdy nezabudnem na jeho oči, na to, aká úžasná spolupráca s ním bola. Tenori to totiž majú veľmi náročné, no on vždy vychádzal v ústrety, vždy sa pri spievaní postavil tak, aby som na dirigenta videla ja...
A ako spomínate na José Curu?
- Tiež veľmi dobre, no nebol to môj top partner. Tým bol Sergej.
Zamilovali ste sa niekedy do svojho divadelného partnera?
- Ako žena? Nie. Bola som očarená, vedela som nesmierne obdivovať, keď niekto bravúrne zvládal svoju rolu, vedela som sa zamilovať ako postava. No ako civilná osoba nie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
