Jozef Eperješi sa začiatkom roka dostal do nezávideniahodnej situácie. Bývalý sústružník, ktorý väčšinu života pracoval v priemyselnej výrobe, je už roky bez domova na ulici. Navyše, kvôli tuhým mrazom prišiel o dolné končatiny. Pokúša sa zvyknúť si na vozíček, no nijako mu to neuľahčuje fakt, že na to, čo s ním bude, čaká tento 49-ročný Košičan na ulici.

Jozef pochádza zo Sídliska Nad jazerom. "Vyrastal som s rodičmi v byte pri OC Ural. Na tom istom sídlisku som chodil na základnú školu, neskôr som sa vo VSS vyučil za sústružníka a popri tom tam pracoval," spomína. Ako každý mladý a zdravý muž v tých časoch šiel po škole na vojenčinu. "Po základnej dvojročnej službe bola možnosť podpísať s armádou zmluvu a stať sa vojakom z povolania. Mne sa to zapáčilo a rozhodol som sa 'na vojne' ešte ostať." Slúžil teda ďalších tri a pol roka v Českej republike. Mal pred sebou sľubnú budúcnosť. Vojaci z povolania sa v tých časoch mali dobre, v Čechách Jozef navyše spoznal ženu, s ktorou sa neskôr zosobášil a narodila sa mu dcéra.

Škrt cez rozpočet však spravila, ako sám priznáva, mladícka nerozvážnosť. "Ako vojak som mal na starosti pohonné hmoty. Tajne som ich kradol a predával. Zistili to a postavili ma pred vojenský súd." Hoci neboli podobné krádeže v armáde žiadnou raritou, ako neskúseného mladého vojaka odhalili len jeho. Keďže zistili, že predal zhruba 1 000 litrov benzínu, považovali to za vážny prečin. "Vojenský prokurátor sa mi na súde postaral o tri roky za mrežami. Trest som si odpykával neďaleko mesta Most." To, že sa Jozef dostal "za mreže", ho mrzí najmä kvôli rodine. "Narodila sa nám dcéra. Volá sa Monika a žije niekde pri Pardubiciach. Nepoznám ju, ani ona mňa. Kvôli nej ma najviac trápi, že som sa dostal do basy. Keby som nebol vo väzení, nerozviedol by som sa." Manželstvo teda neukončil z vlastnej vôle. Vojenský väzeň však za komunizmu nemal veľa možností presadzovať svoju vôľu. "Nikto ma nevolal k rozvodovému súdu. Jednoducho mi prišiel papier, že sme sa rozviedli."

Po odpykaní 32 z 36 mesiacov trestu sa Jozef dostal na slobodu. Vojakom už nemohol byť a do rodných Košíc sa vrátil kurióznou zhodou okolností. "Počul som, že moja bývalá má nového muža. Kúpil som si tak lístok na vlak do Pardubíc. Šiel som tam s tým, že mu 'rozbijem ciferník'." Z väzenia neďaleko mesta Most však odchádzal s ďalším spoluväzňom, s ktorým sa rozhodli návrat na slobodu patrične osláviť. "Peniaze sme mali. Na vojenčine a aj prácami vo väzení sme si dokázali nasporiť dosť peňazí. Vo vlaku sme sa s bývalým spoluväzňom opili tak, že sme nevystúpili v Pardubuciach, ale až na konečnej, ktorou bola košická stanica." Keď sa Jozef ocitol v Košiciach, už sa mu nechcelo vracať do Čiech. Šiel rovno za rodičmi a rozhodol sa, že v rodnom meste už ostane.

"Býval som s rodičmi a súrodencami v byte, v ktorom sme vyrastali. Mňa zamestnali zase vo VSS. Časom si však brat a sestra založili vlastné rodiny a odsťahovali sa. Otec sa rozhodol, že byt predáme a presťahujeme sa do menšieho pri OC Bajkal." Zhruba v tom istom období prišiel Jozef o prácu vo VSS. Vraj dôsledkom hromadného prepúšťania. Nikdy však nemal problém s lenivosťou. Onedlho si našiel novú prácu - v hydinárni na sídlisku, na ktorom žil. "Po čase nás však zase vyhodili. Veľa sme totiž pili. Ale ktorý chlap si nevypije?" Ani to však nejako radikálne neovplyvnilo Jozefov život. Stále býval s rodičmi a zamestnal sa v "koksovni" U.S. Steel-u. Medzitým zomrel jeho otec, čo zrejme, hoci to syn popiera, viedlo k neskorším narušeným vzťahom v rodine.

V železiarňach Jozef pracoval do roku 2004. Nechcel nám prezradiť, prečo prišiel o zamestnanie, no svoje zrejme zohrali jeho problémy s alkoholom. Na ulicu sa dostal 30. mája 2004. "Bezdomovcom som sa stal kvôli vlastnej hlúposti," priznáva. Keď sme sa ho začali vypytovať na dôvody, prečo šiel na ulicu, rozčúlil sa a odmietal nám odpovedať. Nezhody s mamou vraj neboli príčinou. "Ja nie som hašterivý, nikdy s nikým som sa nehádal. To, prečo som šiel na ulicu, nepoviem nikomu. Vezmem si to so sebou do hrobu. Bola to jednoducho moja hlúposť." Na prvé obdobie na ulici spomína Jozef s horkosťou. "Prvých osem - deväť mesiacov som sa veľmi trápil. Nebol som zvyknutý na taký život. Spal som kde sa dalo. Niekedy som v žalúdku nemal jedlo aj desať dní. Preto som sa ho snažil napĺňať vodou. Hanbil som sa totiž vyberať jedlo z kontajnerov."

Po takom tápaní sa rozhodol vzchopiť. "Povedal som si 'Joži a dosť! Ideš!'. Šiel som na Ťahanovce, zohnal si vozík a začal zbierať kovy, papier, čo prišlo." Niekedy pomáhal nakladať kamióny. Takto si dokázal zarobiť aj 350 - 400 korún denne. "Býval som v stane v lese. Nič mi vtedy nechýbalo. Žil som si krásne. Ráno som vstal, uvaril si kávu a zjedol hoci aj čínsku vrecúškovú polievku. Bolo to jedno, ale mal som niečo teplé do žalúdka. Vedel som sa o seba postarať, päť rokov som nebral žiadnu 'sociálku', žil len z toho, čo som našiel." Ani sa nezamýšľal nad tým, že by si zháňal nové ubytovanie, alebo teplé miesto v krízovom zariadení. "A na čo? Mne bolo takto dobre. Dopoludnia som nazbieral šrot a zarobil si. Na obed som prišiel do stanu, nemal som žiadne problémy."

Jozefov "pokojný" život sa po prvý raz, hoci ešte nie výrazne, zmenil minulú zimu. "V zime som chodil v mokrých ponožkách a topánkach. Keď som sa opil, necítil som zimu. Postupne mi chodidla zmrzli tak, že mi začali černieť prsty a lekári mi ich museli amputovať." Ani z toho sa však Jozef nepoučil. Hoci už na dlhšie trasy musel chodievať na vozíku, stále sa dokázal postaviť, zachoval si dôstojnosť. Namiesto toho, aby svoj život obrátil k lepšiemu, pokračoval v tom záhaľčivom ďalej. V januári tohto roku na to doplatil. "Bola veľká zima. S kamarátmi na ulici sme popíjali na Ťahanovciach v pasáži obchodného domu. Opäť som mal mokré nohy a opil sa tak, že som zaspal. Na druhý deň ma našli premrznutého na kosť. Keď ma brali do nemocnice, vedel som, že je s nohami zle, že pôjdu 'dole'." Tušil správne. Kvôli omrzlinám mu obe odrezali tesne pod kolenami.

V nemocnici bol hospitalizovaný od 21. januára do 11. februára. Jozef tvrdí, že hoci rany po amputácii ešte nemal zahojené, prepustili ho na ulicu. "Najprv ma sanitka z nemocnice odviezla do krízového zariadenia v Bernátovciach. Tam však pre mňa nebolo nič vybavené. Sú tam schody a nie je tam personál, ktorý by mi mohol pomáhať. Tá istá sanitka ma preto odviezla späť do Košíc, kde som ostal v zime na ulici." Spolu s kamarátom počuli o ďalšej možnosti - krízovom centre na Bosákovej ulici. "Je to veľmi ďaleko. Neviem, ako by som tam mohol s vozíkom cestovať. Napriek tomu sme sa tam s kamarátom vybrali. Sociálni pracovníci mi však povedali, že keďže nejde o bezbariérové zariadenie a nedisponujú potrebným odborným zdravotníckym personálom, nemal by sa o mňa kto postarať."

Od sociálnych pracovníkov sme sa však dozvedeli, že Jozef už má isté miesto v zariadení vo Veľkých Kapušanoch. Preto nás trocha prekvapilo, že nám hovoril o tom, že potrebuje vybaviť doklady k tomu, aby ho mohli niekam umiestniť. "Sociálni pracovníci mi hovorili aj o Gelnici aj o Veľkých Kapušanoch. Osobne však už neverím, že mi nejako pomôžu. Stále som na ulici, nič sa nehýbe." Je v o to ťažšej situácii, že si ešte na život vozíčkara nezvykol. "Malú potrebu vykonávam priamo z vozíčka. Keď chcem ísť na veľkú, musím z neho zliezť. Kolená mám z toho obité až do krvi. Celé dni len sedím na vozíku a pokúšam sa driemať. Keď je pekné počasie, ľahám si na lavičku. Podriemem však len hodinu. Neviem normálne zaspať."

Jozef tvrdí, že nikdy nežobral. "Od ľudí nepýtam žiadne dary. Ak mi niečo dajú, len ma to poteší. Našťastie sa stále nájde nejaký dobrý človek, ktorý mi dá niečo najesť, napiť sa, alebo nejaké drobné." K tomu, či sa o neho zaujíma jeho rodina povedal len: Nekomentujem. Vieme však, že za ním chodí jeho matka. Súrodenci zrejme žijú vlastné životy. Najhoršie na celej situácii je to, že Jozef psychicky rezignoval. "Neviem, čo so mnou bude ďalej. Prznávam, že som si všetko zapríčinil sám. Ľutujem to, no už s tým nespravím nič. Mne bude dobre už len pod zemou...," uzavrel skepticky a podráždene.

Aby bol príbeh Jozefa Eperješiho kompletný, rozhodli sme sa osloviť aj FNLP, kde bol v zime prijatý vo vážnom zdravotnom stave. "Pacient bol ošetrený na I. chirurgickej klinike a následne preložený na fyziatricko - rehabilitačné oddelenie. Dostal nielen adekvátnu zdravotnú starostlivosť, ale sme sa mu snažili zabezpečiť aj umiestnenie do vhodného sociálneho zariadenia," povedala nám hovorkyňa FNLP v Košiciach Jaroslava Oravcová. "Kontaktovali sme magistrát aj Košický samosprávny kraj, v ktorých kompetencii je to riešiť, avšak muža sa im nepodarilo nikde umiestniť. Z nemocnice bol prepustený s odporúčaním, aby sa zdržiaval u svojej matky, kým príslušné úrady záležitosť nevyriešia. Z našej strany bolo pre pacienta urobené maximum.

Ďalší postup prípadu nám ozrejmila Ing. Zuzana Jusková - vedúca odboru sociálnych vecí KSK. "Žiadosť o posúdenie odkázanosti na sociálnu službu bola KSK doručená 1. februára 2010. Dňa 12. februára boli KSK doručené lekárske nále zy pre účely posúdenia, ako nevyhnutý podklad pre spracovanie lekárskeho posudku a určenie stupňa odkázanosti, na základe ktorého sa následne určuje druh sociálnej služby," hovorí Z. Jusková. Hneď po obdržaní žiadostí o posúdenie odkázanosti, bolo 4. februára sociálnym pracovníkom KSK vykonané sociálne šetrenie v nemocnici, kde bol p. Eperješi hospitalizovaný. "Lekársky posudok bol spracovaný 22. februára, rozhodnutie o odkázanosti na sociálnu službu, poskytovanú v zariadení podporovaného bývania, bolo vydané 22. februára."

Rozhodnutie bolo zaslané na MČ Nad Jazerom s tým, že MČ zabezpečí doručenie rozhodnutia J. Eperješimu. "Rozhodnutie bolo prevzaté 11. marca 2010. Sociálnu službu je možné poskytnúť iba v prípade, ak fyzická osoba požiada KSK o uzatvorenie zmluvy o poskytovaní sociálnej služby. Tlačivo bolo tiež doručené MČ Nad Jazerom so žiadosťou o súčinnosť pri jej vyplnení a podaní." Žiadosť o uzatvorenie zmluvy však ešte nebola KSK doručená. "Po jej obdržaní KSK obratom zabezpečí poskytovanie sociálnych služieb v niektorom z vytvorených zariadení podporovaného bývania, v ktorých má voľné miesto."

Bolo zistené, že J. Eperješi má v Košiciach matku, ktorá ho bola v nemocnici navštíviť a ktorá bola ochotná synovi poskytnúť pomoc - hlavne bývanie. "Túto pomoc však pán Eperješi odmietol," dodala Z. Jusková. KSK má vytvorených niekoľko miest v sociálnych zariadeniach Košického kraja aj pre bezdomovcov v zlom zdravotnom stave. Žiaľ, často to viazne na ich neochote spolupracovať.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári