Študenti majú v dnešnej dobe omnoho viac možností na vzdelávanie ako kedysi. Jednou z obľúbených sú pre stredoškolákov výmenné pobyty, pre vysokoškolákov stáže.
Martina študuje na Lekárskej fakulte UPJŠ v Košiciach odbor Všeobecné lekárstvo. Keď teda skončí školu, môže v tejto oblasti robiť čokoľvek. Už teraz ju však láka chirurgia. Ona a jej spolužiaci majú každé leto možnosť zúčastniť sa stáží v nemocniciach v zahraničí. Martina si vlani vybrala kardiotorakálnu-chirurgiu v Izraeli.
"Pôvodne som chcela ísť do Moskvy," spomína. "No v Rusku sa dalo ísť do všetkých miest okrem Moskvy a Sankt Peterburgu. Tie ostatné som ja ale nechcela. Moja spolužiačka chcela ísť o Kanady, no tiež jej to nevyšlo. Rozhodli sme sa teda, vybrať si spoločne niečo, čo by nám obom sedelo. Vyhral Izrael, lebo sme tam chceli vidieť kultúru aj pamiatky." V Izraeli nebola Martina po prvý krát. Túto krajinu si vybrala aj rok predtým. Po prvý krát bola v Izraeli v roku 2008 štyri týždne, vlani už na šesť. Mimochodom, toto leto sa tam chystá aj do tretice, tentoraz na päť týždňov, keďže sa potom musí pripravovať na štátnice.
Keď človek vstúpi na územie cudzej krajiny, zmietajú ním rôzne pocity. Prvé, čo na Martinu poriadne dýchlo, bola horúčava. "Keďže je tam bežne 38 °C a viac, vládla horúčava a dusno. Letisko bolo obrovské a na vysokej úrovni. Ďalším prekvapením boli kontroly, hlavne ich vysoký počet. Prehliadky, skeny, rozhovory... Nám dvom sa to zdalo dosť tvrdé, ale u nich to je normálne. Vonku na mňa zapôsobilo bezoblačné nebo, nikde ani mráčika a všade palmy."
Než Martina odišla do Izraela, jej známi ju vybavili dobre mienenými radami. Týkali sa napríklad dopravy. Radili jej, že nemá cestovať mestskou hromadnou dopravou, vraj je to nebezpečné. S toho istého dôvodu nemá jazdiť žltými taxíkmi, ale len bielymi. Žlté sú arabské, izraelské sú biele. V doprave boli zvláštnosťou aj sanitky. Tie boli síce biele, ako u nás, ale na boku nemali vyobrazený červený kríž, ale modrú hviezdu.
Keďže ubytovňa, v ktorej Košičanka bývala, stála oproti nemocničnému komplexu, nehrozilo, že sa Martina cestou do práce alebo z nej stratí. Vybavením pripomínala naše internáty, no mala jednu maličkosť, bez ktorej sa naše internátne izby zaobídu. Tie izraelské však nie, keďže šlo o klimatizáciu. S ubytovaním teda nebol problém, horšie bolo, keď Martina vstúpila do nemocničného komplexu Rabin Medical Center a mala nájsť tú "svoju" budovu. Komplex sa totiž skladá zo šiestich veľkých nemocníc. Nemocnicu s názvom Beilinson nakoniec našla, keďže bola zo všetkých najvyššia. Po vstupe dnu ju však čakal šok. "Vstupná hala vyzerala ako galéria. Všade na stenách boli obrazy a fotografie. Dokonca tam hrala hudba a striekali fontány. Bola tam aj jedáleň a obchodíky. Vyzeralo to skôr ako nejaké obchodné centrum. Vysoký štandard bol aj na jednotlivých poschodiach. Hoci si väčšina Slovákov myslí, že životná úroveň je v Izraeli nižšia ako u nás, nie je to pravda."
Od nedele do štvrtka
Začiatky sú všade ťažké a aj Martina priznáva, že prvý rok boli so spolužiačkou vystrašené. "Nikoho sme tam nepoznali. Tiež preto, že tá ich reč je strašne odlišná. Z hebrejčiny sa nedá nič rozumieť a oni na nás hneď spustili týmto jazykom. Neskôr síce s nami hovorili anglicky, ale aj ich angličtina zaťahovala do hebrejského dialektu. Prístup všetkých sestričiek, lekárov či sekretárok bol však fantastický. Boli sme z neho milo prekvapené. Hneď nám povedali, že sa ich môžeme čokoľvek pýtať a všetko nám poukazovali."
Preto keď sa mala Martina znova rozhodnúť, vybrala si Izrael. Už totiž vedela, že sa nemá čoho obávať. Dokonca hovorí, že mnoho spolužiakov, ktorí si vybrali bližšie a známejšie lokality, mali problémy. Nestarali sa o nich, nevšímali si ich, nechali ich v nemocnici dva dni a potom ich poslali na pláž. Izraelskí lekári boli v tomto iní. Študentom, ktorí prišli praxovať, sa snažili čo najviac ukázať a naučiť ich. Dokonca ich brali so sebou aj na operačnú sálu.
"Naša kardiochirurgia bola na štvrtom poschodí," pokračuje Košičanka. "Najprv sa prechádzalo cez kardiochirurgické oddelenie na JIS-ku – čiže na oddelenie intenzívnej starostlivosti. Tam to vyzeralo inak ako u nás. Každý pacient mal svoju vlastnú izbu. Všetko je presklené, aby personál na pacientov videl. Vybavenie je takisto perfektné. Iné je aj nosenie lekárskeho oblečenia. Oni vôbec nechodia v bielej uniforme. Iba si na svoje oblečenie prehodia plášť. Alebo nosia uniformu, ktorú si každý deň môžu vymeniť za novú. Túto uniformu poskytuje nemocnica a každé oddelenie má inú farbu. Napríklad kardiochirurgia mala modrú, kardiológovia nosili bordovú. Okrem toho boli na chirurgii plášťami oddelení aj farebne. Naša kardiochirurgia mala plášte nebovo modré, detská kardiochirurgia mala tmavšiu modrú."
Jednou z veľkých zvláštností Izraela je pracovný týždeň. Bola to jedna z vecí, na ktoré si Martina musela zvyknúť. Tam totiž pracovný týždeň začína nedeľou a končí štvrtkom. Sobota je takým sviatkom, ako pre nás nedeľa. Obchody sú pozatvárané a všetci trávia tento deň s rodinou. Pracovný deň Martiny sa teda začínal v nedeľu o siedmej hodine. "Ráno som bola na hlásení, ktoré trvá cca do deviatej a zvykne byť v angličtine. Potom sme sa šli v rámci vizity pozrieť na pacientov. Tá už bola v hebrejčine, no ak bolo niečo zaujímavé, lekári nám to preložili. Potom sme sa prezliekli do chirurgického oblečenia, teda tých modrých plášťov a šli sme na operačný sál. Tie sú tam v rámci kardiochirurgie asi tri. Ja som väčšinou chodila na hrudníkové kardiochirurgické operácie. Väčšinou som asistovala, ale občas mi len hovorili, čo a ako bude prebiehať a ja som sa len pozerala."
Lekári študentom vysvetľovali všetko, čo sa dialo a ako čo funguje. Inštrumentári ich povodili aj po iných operačných sálach. Operácie trvali niekedy pár hodín, inokedy celý deň. Na Slovensku v operačnej sále na kardiochirurgii Martina ešte nebola, porovnať ich teda nevie. Myslí si však, že je to takmer rovnaké. "Všetky operácie srdca, ktoré som videla, boli pre mňa nové, zaujímavé a krásne. Zaujímavé bolo aj to, že všetky operácie sa robia na mimotelovom obehu. Bola som napríklad aj na otváraní hrudníka, keď našívali bypass. Držala som v rukách 'spiace' srdce, ktoré bolo ochladzované ľadovou drťou. Asistovala som aj pri otváraní i zatváraní hrudníka, či pri preparácii ciev."
Po práci na pláž
Keď sa povie Izrael, mnohí si predstavia zahalené ženy, kráčajúce tri kroky za mužom. Neplatí to však pre všetky. Takto odeté a správajúce sa možno snáď stretnúť moslimky, no nie židovky. Martina tvrdí, že ju v nemocnici brali ako rovnocennú všetci lekári. Nedávali jej najavo, že je niečo menej, keď je žena. S personálom sa dohovárala anglicky, nemusela sa teda učiť nový jazyk. Navyše, takmer všetci tam vedia po anglicky. Mnoho lekárov je z Ruska či Kazachstanu, teda dohovoriť sa aj po rusky nebol pre Martinu problém. Po dvoch rokoch sa jej dokonca ani hebrejčina nezdá taká strašná ako na začiatku. V bežných situáciach by sa vraj dokázala aj sama dohovoriť. Písať však v hebrejskom jazyku ani neskúša.
Prekvapená však ostala, keď sa niektorí lekári priznali k slovenským koreňom. Jeden mal mamu na Slovensku, iný babičku, ďalší sa narodil v Hlohovci. Po slovensky však nevedeli. Navyše, ako Martina zistila, ak tam príde nejaký Slovák, rozkríkne sa to. "Keď som prišla, všetci Slováci či Izraelčania so slovenskými koreňmi vedeli, že je tam nová Slovenka. Neskôr ma všetci pozývali na návštevy, či na obedy. Izraelčania sú veľmi pohostinní."
Vtipnú skúsenosť má Košičanka s izraelskými menami. Niektorí muži tam totiž majú mená, ktoré sú u nás považované za ženské. Martininu kolegyňu poslali napríklad nájsť lekára menom Ariel. Samozrejme, hľadala ženu a paradoxne stretla muža doktora, práve Ariela a jeho sa opýtala, kde nájde doktorku Ariel... Keď Martina ukazuje fotky z izraelskej nemocnice našim lekárom, všetci sú prekvapení, ako to tam vyzerá. Naopak, mnoho lekárov v Izraeli pozná iba Československo. Dokonca niektorí jej izraelskí rovesníci boli na výmennom pobyte v Prahe a jeden sa chystá aj do Bratislavy.
Na otázku, prečo sa Martina aj toto leto a už po tretí krát vyberie do Izraela, odpovedá, že sa cíti lepšie v nemocnici, kde jej dajú aj niečo robiť a kde sa všeličo nové naučí. "Navyše, čo môže byť lepšie, ako ísť po práci na pláž," dodala na záver s úsmevom...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
