"Je to kopcovitý región, kde sú veľmi vhodné terény pre tento šport. Navyše, domy sú tam viac-menej roztrúsené usadlosti, ľudia žijú na samotách, takže pre tamojšie deti bolo lietanie po dedine vždy akýmsi prirodzeným tréningom. Vyrástol tam nejeden dobrý orientačný bežec. Odtiaľ pochádza aj náš súčasný najlepší orientátor Marián Dávidík..."

O tom, že sa Jozef Pollák stane orientačným bežcom, rozhodla skôr náhoda. Keď sa v Zázrivej hľadalo najvhodnejšie miesto na výstavbu základnej školy, múdre hlavy v obci rozhodli, že ju postavia na mieste futbalového ihriska. "Prirodzene, ako väčšina dedinských detí, aj ja som väčšinu času trávil s loptou. Vždy sa mi páčil futbal i hokej, ale odvtedy, keď to ihrisko zlikvidovali, nebolo futbal kde hrať. V tom čase bol u nás veľmi aktívny krúžok orientačného behu a keď ma tam kamaráti zavolali, netrvalo dlho a ten šport mi prirástol k srdcu. Dôležitým momentom bolo aj to, že orientační bežci začali chodiť na preteky, čo ma tiež veľmi lákalo, vždy som bol totiž taký súťaživý typ. Navyše, odmalička mám prirodzený vzťah k prírode, a to všetko sa dalo v tomto športe skĺbiť."

Aj v Košiciach, kde po absolvovaní strednej školy v Banskej Bystrici začal študovať na technickej univerzite. Aj tu mal už jeho šport dosť hlboké korene. V osemnástich cestoval s dorasteneckou reprezentáciou Československa na svoje prvé veľké preteky do Švédska, a tak sa začala jeho bohatá reprezentačná kariéra. Na špičkovej úrovni vydržal viac ako dvadsať rokov. "V podstate od svojich devätnástich rokov, keď som sa stal členom juniorského družstva ČSSR, takmer do štyridsiatky. V tom období som štartoval v individuálnych pretekoch na deviatich majstrovstvách sveta."

Ten počet zaokrúhlil na desať už po rozlúčke s reprezentáciou v roku 2001. "Na svetový šampionát vo Fínsku som už cestoval ako tréner ženskej reprezentácie. Slovensko bolo prihlásené aj v súťaži mužských štafiet, ale keďže jej štvrtému členovi sa vôbec nedarilo, bol úplne z formy, prehovorili ma, aby som ho v zostave nahradil. Mal som už štyridsaťjeden rokov, keď som naposledy reprezentoval. Na orientačnom behu je dobré, že sa dá robiť aj vo veteránskom veku, kategórie pre 70- či 75-ročných bežcov nie sú vôbec výnimočné. Pravda, o nejakej vrcholovej úrovni sa už nedá hovoriť. Ale tá veková hranica sa stále posúva. Keď som ja v roku 1999 končil v reprezentácii, patril som medzi najstarších. Náš šport vyžaduje dobrú fyzickú pripravenosť a schopnosť koncentrácie, a tieto aspekty sa dajú udržať aj vo vyššom veku."

Jozef Pollák bol špičkovým orientátorom nielen na domácej scéne, ale zaknihoval aj mnoho pozoruhodných výsledkov v zahraničných terénoch. "Medzi také top výsledky mojej kariéry radím víťazstvo v pretekoch Svetového pohára v Rakúsku v roku 1992, desiate miesto v individuálnej súťaži na majstrovstvách sveta v roku 1987 vo Francúzsku, či striebro zo štafiet na svetovom šampionáte 1983 v Maďarsku. Prirodzene, cením si aj víťazstvá na mnohých významných medzinárodných súťažiach." V pretekoch Svetového pohára skončil sedemkrát v prvej desiatke, štyrikrát sa stal majstrom ČSSR, o ďalších, slovenských tituloch, ani nevraviac. Ešte vlani ho získal so štafetou mužov...

Študoval mapy najrozmanitejších terénov na našej planéte. "Okrem Južnej Ameriky a Afriky som s orientačným behom pochodil takmer celý svet, pretekal som v napríklad na Novom Zélande, v Austrálii, v USA, ako tréner som bol aj na Tchajwane. Samozrejme, Slovensko sa mi veľmi páči pre nádhernú prírodnú scenériu, zrejme aj preto, že som sa tu narodil, ale z cudzích krajín ma najviac oslovilo Nórsko. Nielen svojou prírodou, ale aj ľuďmi, ktorí sú tam veľmi príjemní, priateľskí, srdeční. Aj preto som tam chodil veľmi rád pretekať."

Zo severu Európy má množstvo nezabudnuteľných zážitkov. "Taký najzábavnejší je vari zo Švédska, iba nedávno, spred dvoch či troch rokov. Išiel som tam na päťdňové preteky, na ktorých sa zúčastnilo štrnásťtisíc súťažiacich. Severania často a radi behávajú v bažinách. Je to trošku iné ako u nás, lebo po tamojších bažinách sa behá veľmi dobre, nie je to také hlboké, do mokrého machovitého terénu sa nezaboríte hlbšie ako dvadsať centimetrov. Mne sa však stalo, že v jednej z tých bažín som zakopol. Niekoľko krokov som balansoval, aby som nespadol, ale pritom som sa rukami zaboril do bažiny. Keď som ich odtiaľ vytiahol, zistil som, že mapa chýba."

Začal sa obzerať navôkol, ale nikde mapu nevidel. "Tak som sa pustil do hrabania na tom mieste, kde som predpokladal, že som ju mohol stratiť. Sekundy bežali, bol som v strese, ale mapu som nenašiel, hoci som vyhrabal asi metrovú jamu. Dobehol ma za mnou štartujúci pretekár, zhodou okolností môj dávny švédsky súper, a pýtal sa ma, čo sa deje. Vysvetlil som mu, ako som prišiel o mapu, a že ju neviem nájsť, a aj keď to nie je v duchu fair play, lebo orientátor by mal bežať sám, do cieľa som dobehol v jeho pätách. Priznávam, nebolo to veľmi férové, ale iné východisko som nemal. V cieli sme sa potom smiali, že orientačné preteky sa dajú behať aj bez mapy, len si treba nájsť správneho navigátora."

Veteránske pretekanie je pre Jozefa Polláka iba spestrením trénerskej činnosti. "Venujem sa jej prakticky od roku 2000, dovtedy som pôsobil v role akéhosi behajúceho kouča. Kto chce trénovať na vyššej úrovni, mal by mať aj v našom športe aspoň trénerskú dvojku. Mne úplne stačí, nemám ambíciu získať jednotku, lebo aj naďalej sa stále venujem vzdelávaniu, vždy si prečítam nejaké novinky zo sveta orientačného behu, ktoré môžem využiť v trénerskej praxi."

Do jesene minulého roka pôsobil vo funkcii trénera slovenskej reprezentácie. Ale po majstrovstvách sveta v Maďarsku sa z nej porúčal... "Mal som na to niekoľko dôvodov. Minulý rok som mal veľmi ťažký, pretože ma vyčerpávali pracovné povinnosti, a ako tréner reprezentácie som začínal mať pocit, že to už nerobím tak, ako by som chcel. Od majstrovstiev sveta v Maďarsku som očakával, že to bude vyvrcholenie mojej trénerskej kariéry. No nechcem, aby to teraz vyzeralo tak, že som skončil preto, lebo neboli výsledky. Ja to chápem, orientačný beh nie je profesionálny šport, tak ho robí možno dvadsať-tridsať pretekárov na svete. U nás sú orientační bežci väčšinou študenti, a sotva sa dá hovoriť aspoň o poloprofesionálnych podmienkach. Ale aj tak som si myslel, že by sme na majstrovstvách sveta v Maďarsku mohli dosiahnuť dobré výsledky, tamojšie terény nám boli totiž naklonené. Po šampionáte som bol však dosť sklamaný z toho, že naši pretekári neurobili všetko pre to, aby tam uspeli. To ma rozladilo, a rozhodol som sa vo funkcii reprezentačného trénera skončiť."

Pár mesiacov oddychoval, keď prišla ponuka od slovenského zväzu, že by mohol začať pracovať s dorasteneckou a juniorskou reprezentáciou. Prirodzene, neodolal. "Aj keď je trénerská funkcia pre mňa prvoradá, stále veľmi rád športujem i pretekám. Keby som mal drevo poruke, tak po ňom poklepem, lebo doteraz som nemal, až na jednu operáciu menisku, žiadne vážnejšie zdravotné problémy. A to je pre mňa veľké šťastie. Pretekanie stále beriem ako zábavu, lebo atmosféra, ktorá panuje medzi orienačnými bežcami, je úžasná. Ľudia, ktorí prídu medzi nás, určite potvrdia, že sme veľmi dobrá komunita. Počas našich pretekov býva vždy skvelá atmosféra, preto ma to tak baví."

Jozef Pollák, popri povinnostiach s reprezentáciou, nezabúda ani na svoj klub, v ktorom sa vypracoval medzi slovenské orientátorské legendy. "ATU Košice stále patrí medzi najlepšie kluby na Slovensku, ba momentálne je určite slovenskou jednotkou. Aj preto rád prispejem svojimi skúsenosťami k výchove nastupujúcej generácie," vraví čerstvý päťdesiatnik.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári