Divákov v divadle Cassia rozosmiali hrou Nahniličko. Na východe Slovenska sa zdržala dva dni, počas ktorých si rada oddýchla od pražských povinností a čas si našla aj na krátky rozhovor.

"Do Košíc som sa vyslovene tešila, lebo keď som tu bola naposledy, bolo krásne teplučko, všade v meste boli letné záhradky reštaurácií... Do poslednej chvíle som dúfala, že sa stihne otepliť, ale dopadlo to naopak," posťažovala si herečka. Aj keď jej počasie neprialo, po centre sa prešla. „Nuž ale bolo to veľmi krátke, lebo bolo pod nulou, a to rozhodne nie je počasie na ´loudání´." Od prechádzky ju neodradilo ani vedomie, že keď sa bude po Košiciach prechádzať s J. Krausom, zákonite budú budiť pozornosť. S tým, že sa za ňou ľudia obzerajú, nič nenarobí. Rozhodne totiž nepatrí medzi ženy, ktoré by boli prehliadnuteľné. "Ja osobne som sa vždy považovala za celkom vydarenú. To len moje okolie ma vnímalo inak, pre každého som bola chlapec. Moje telo sa totiž istú dobu venovalo len tomu, že rástlo do výšky a nie celkovému vývinu. Takže mi nikdy nehovorili slečna - ja som to obdobie preskočila. Bola som chlapec, a potom zrazu mladá pani."

Vždy chcela byť herečkou

I. Chýlková mala už od detstva jasno v tom, čo chce robiť. V dotazníku, ktorý ako žiačka musela vyplňovať, rok čo rok do kolónky - čím chceš byť - vypisovala: herečka. "V šiestej triede si potom učiteľka zavolala mojich rodičov a odporučila im, aby so mnou šli k psychológovi, či som v poriadku. Šli sme a diagnóza bola, že som úplne v poriadku," smeje sa herečka. "Mojim rodičom to bolo jedno. Oni s tým, že chcem byť herečka, problém nemali. Len v škole sa to nepáčilo učiteľkám, nemali pre to žiadne pochopenie."

Dnes je situácia iná. Keď dievča chce byť herečkou, nikto ho neposiela za psychológom... "Lenže dnes, keď sa povie herečka, tak sa jedným dychom dodáva - kurva. Bohužiaľ, tak to ľudia vnímajú. Navyše, ja mám pocit, že to povolanie sa v poslednom období veľmi dehonestuje. Každá modelka či moderátorka si myslí, že pokojne môže byť herečkou, že sa stačí prejsť po javisku alebo pred kamerou, čosi povedať a to stačí. Nikto neuvažuje nad tým, že pre povolanie herca treba talent. Na druhej strane, ja sa tomu ani nečudujem, lebo to, čo sa dnes ľuďom predkladá v televízii, ma v tom len utvrdzuje. Osemdesiat percent herečiek a hercov vo väčšine seriálov nepotrebuje talent. Stačí, ak tých ľudí dobre oblečiete, nalíčite a necháte ich povedať tri vety. Tie seriály, ktoré sa dnes robia - to je výplň medzi reklamami. O nič viac tam nejde. Kvalitatívne to ide nesmierne dole. Mám pocit, že sme už na dne. Nuž, ale to je dobre, nie? Lebo sa stačí len odraziť a ísť vyššie." Keďže sa I. Chýlková svojimi názormi netají, ponuky do "rýchlokvasených" televíznych projektov ani nedostáva. "Tí, ktorí obsadzujú tieto seriály, mi žiadne ponuky nedávajú. A ja som za to vďačná."

Ponuky však dostáva do muzikálov. Na divadelných doskách účinkovala v Producentoch, Spievaní v daždi a v lete bude premiérovať Hello, Dolly! "Musím však upozorniť na to, aby si ľudia nemýlili muzikály a pesničkály, ako tomu ja hovorím. Lebo to, v čom som účinkovala ja, tak to sú klasické muzikály, v ktorých ide aj o činohru. Herec musí byť talentovaný a musí vedieť hrať. Nestačí vedieť spievať. Nie je to o tom, ako väčšina muzikálov, ktoré sú momentálne v Čechách na scéne, kde ide jedna pesnička za druhou, druhá za treťou a je koniec. Tak, ako vznikajú v Čechách ako na bežiacom páse seriály, vznikajú aj také pesničkály."

Práca na muzikáloch láka I. Chýlkovú hlavne kvôli hudbe. "Pri činohre sa viac nadriete, kým sa dostanete do nálady, do atmosféry predstavenia. Ale pri muzikáloch je to jednoduchšie. Prídu prvé takty a už ste tam - dostanete sa do tých správnych emócií, hneď ste vo svojej postave. Keď som študovala herectvo, napriek tomu, že ma vždy muzika lákala, muzikálové herectvo som nemohla študovať. Jednoducho preto, že nič také sa vtedy študovať nedalo. O to radšej som, že si ma muzikály našli aj s odstupom času. Pri nich sa totiž nemusím toľko nadrieť ako pri činohre."

Najviac sa nadrie nie na javisku, ale pri bežných veciach, ktoré musí riešiť dennodenne. "Najviac sa nadriem pri nákupoch a varení, tiež keď bolo treba zariaďovať byt... Tieto veci ma dokážu úplne vyčerpať. To, čo ma nebaví, to ma obťažuje a pri tom sa nadriem. Musím však navariť, lebo inak by sme doma pomreli od hladu. Musím ísť nakúpiť, lebo inak by som nemala z čoho navariť. Ale je to otrasné, neznášam to. Hlavne neviem, čo mám kúpiť, takže potom to vyzerá tak, že nakupujem vždy to isté a varím tiež vždy to isté... Našťastie, existuje dosť veľa reštaurácií, kam sa v prípade núdze môžeme ísť najesť. No a druhé šťastie je, že Jan a ani Jáchym nie sú vyberaví a zjedia hocičo, čo im dám zjesť. Navyše, aj pekne poďakujú. Hoci aj za chlieb s maslom. Sú na mňa veľmi milí."

Syn Jáchym má 12 rokov a dostáva sa do puberty. "Nemyslím, že prežívame nejakú problematickú pubertu. Na druhej strane - aby si človek uvedomil šťastie, musí poznať aj nešťastie, musí zažiť zlo, aby sa mohol radovať z dobra. V každom prípade asi nie sme v tom najhoršom štádiu a možno sa do neho ani nedostaneme. Každé dieťa je individuálne, nedá sa to zovšeobecniť, že puberta je ten najhorší vek dieťaťa. Tak isto sa smejem, keď niekto povie - ach, jasné, že ten a ten je taký a taký, to sú typické Ryby. Keby to tak bolo, tak by na svete bolo len dvanásť typov ľudí nie?"

I. Chýlková je rada, že sa jej darí vychovávať syna bez toho, aby ju čosi zaskočilo. No priznáva, že o sebe pochybovala. "Než sa Jáchym narodil, som si o sebe myslela, že byť matkou nie je nič pre mňa. Že na to nie som stavaná, že na to nemám nadanie. Nečakala som od seba nič výnimočné. No príroda to má tak zázračne zariadené, že aj keď neviete, do čoho idete, a či na to máte, tak keď sa dostanete do situácie, ktorá si vyžaduje, aby ste matkou boli, tak sa ňou stanete. Zrazu to považujete za prirodzenú súčasť samej seba. Vraví sa, že príchodom dieťaťa sa všetko zmení, ale napríklad ja som počas prvých dvoch rokov ten pocit nemala. Jáchym spal, ja som spala tiež. Vstal, vstala som s ním. Bol hladný, nakŕmila som ho. Rok po roku sú však nároky väčšie a väčšie."

Považuje sa za dieťa šťasteny

S tým, ako sa jej darí "kočírovať" kariéru aj rodinný život, je veľmi spokojná. "Musím poklopať na drevo, no zároveň mám pocit, že nie som strojcom vlastného šťastia. Veci ku mne prichádzajú a odchádzajú samy od seba. Niekedy sa sama seba pýtam, či by už nebolo dobré vziať to do vlastných rúk. Na druhej strane - neuriekla by som to? Keď to roky ide samo od seba, prečo by som to mala meniť? Navyše - netuším, akým spôsobom by som sa mala starať o to, aby som mala veci pod kontrolou. Asi by som to mala spraviť, aby som nebola odkázaná na druhých."

Filmovanie má I. Chýloková rada, nevadia jej ani hodiny čakania, ktoré s tým súvisia. "Napríklad Jan odmieta jeden film za druhým práve preto, že neznáša čakanie na svoju scénu. Mne to však nevadí, ja mám filmovanie rada, hlavne keď verím, že z toho môže vzniknúť niečo príjemné." S J. Krausom si naposledy pred kamerou zahrala vo filme Gympl. "Pred kamerou sme sa aj zoznámili, robili sme spolu televízny film Trio. Potom sme nakrútili film Musím ťa zviesť, spolu hráme v Nahniličko i v hre Kozmická jar. Neberiem to tak, že stojím na javisku či pred kamerou so svojím partnerom. Beriem to tak, že tam som s niekým, s kým sa mi dobre pracuje. Veľmi mi totiž záleží na tom, aby som pracovala s ľuďmi, s ktorými si rozumiem herecky aj ľudsky. Mám pocit, že tento dobrý vzťah sa prenáša aj na divákov a o to lepší pocit majú zo samotného predstavenia či z filmu. Mám to šťastie, že nie som v repertoárovom divadle, kde by som musela hrať v tom, do čoho ma obsadia, ale môžem si vyberať. A vyberám si starostlivo. Podľa ľudí aj scenára. Dôležité totiž je, aby mi práca nespôsobovala traumu. Iste, nič nie je ideálne a aj mne sa stalo, že som šla do projektu, v ktorom som sa trápila. O to viac som si potom dala záležať na tom, aby sa mi niečo podobné viackrát nepritrafilo."

Potrebu mať veci vo svojich rukách má pred kamerou, na javisku, a pokiaľ to ide - aj vo vlastnom živote. "Tam nemáte v rukách scenár, je to mimo vás. Váš vplyv na to, čo sa udeje, je takmer nulový. Scenár k svojmu životu by som však nechcela. Mám pár kolegýň, ktoré sa nevedeli zmieriť s tým, že život je nevyspytateľný. Začali chodiť ku kartárkam, aby vedeli, čo majú a kedy urobiť. A teraz pomaly ani nevyjdú z domu bez toho, aby sa poradili s kartárkou či veštkyňou. Paradoxné je, že k nim začali chodiť, aby získali nad svojím životom kontrolu, a pritom ju stratili..."

Veľkú noc neoslavuje

Ako dieťa veľkonočné sviatky neznášala a nedá sa povedať, že by ich mala dnes rada... "U nás všetko závisí od toho, či budem hrať, alebo nie. Ak nie, urobíme si na chalupe štyri pohodové dni. Ak nejaké predstavenia mať budem, tak prinajhoršom budem dochádzať z chalupy. U nás doma sa totiž neriadime tým, či je, alebo nie je nejaký sviatok, ale tým, či máme, alebo nemáme voľno v práci."

Keď bola Ivana mladým dievčaťom, vyrastala na severe Moravy a Veľkú noc doslova neznášala. "U nás sa chodí s korbáčom. Chlapci dievčatá vyšibú a ešte za to aj niečo dostanú. Čo už je toto za zvyk? Vychovávaná som bola v ateistickej rodine, takže veľkonočné sviatky sa u nás nespájali s tradičnými kresťanskými zvykmi a dodnes sa mi nespájajú. Jediné, čo sa u nás doma dialo, bola tá šibačka. Dodnes si pamätám, ako zazvonil zvonček, moja mama šla otvoriť a už od dverí s nadšením kričala - Ivanka, máš návštevu. Vo dverách stáli moji spolužiaci zo základnej školy. Boli škaredí a mali akné na tvári... Zahlásili: Prišli sme ťa vyšmirgustovať! Tak som teda dostala pár rán a ponúkla som im sladkosti. Nenávidela som to, bolo mi to odporné. Takže keď som sa dostala do veku, že som sa mohla veľkonočným sviatkom vyhnúť, uvítala som to. Dnes ich nijako neprežívam. Pre mňa sa Veľká noc skončila v puberte," dodala I. Chýlková s úsmevom.

Dátum narodenia: 27. september 1963
Znamenie: Váhy
Miesto narodenia: Frýdek-Místek
Ukončené vzdelanie: DAMU Praha
Rodinný stav: partnerka J. Krausa, syn Jáchym
Relax: rodina

Autor: dnm

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári