Jedna sliepka znesie za rok takmer 300 vajec

Vajcia sú najmä počas Veľkej noci jednou z najčastejšie používaných potravinárskych surovín.

Chýbať nesmú pri pečení koláčov či výrobe "hrudky" a zároveň patria k symbolom jari, spájanej práve s veľkonočnými sviatkami. Každý má v chladničke odložený aspoň tucet vajec, málokoho však zaujíma, odkiaľ práve tie košické pochádzajú. Navštívili sme preto slepačiu farmu v Novej Polhore v okres Košice-okolie, kde sme sa presvedčili o tom, že ani vajcia sa neliahnu ľahko. "Polhorská" farma je výnimočná aj tým, že je jediným voľným chovom nosníc na východnom Slovensku.

Alena a Michal Hamžíkovci niekoľko rokov vlastnili potraviny v MČ Košice-Západ. Neskôr kvôli nezhodám s miestnym úradom podnikanie v tejto oblasti zavesili na klinec. Rozhodli sa kúpiť pozemok so schátranou hospodárskou budovou v obci Nová Polhora. "Kedysi sa tam pestovala zelenina, neskôr chovali zajace. My sme to kúpili od obce Kendice vo veľmi zlom stave," spomína Alena. Na kúpenom majetku sa rozhodli postaviť hydinovú farmu. Nie však hocijakú. "Hoci na to s manželom nevyzeráme, obaja si dáme záležať na tom, aby sme jedli kvalitnú a najmä čistú, umelo neupravenú potravu. Rozhodli sme sa teda zriadiť voľný chov nosníc na tzv. hlbokej podstielke." Rekonštrukcia priestorov im trvala zhruba jeden rok. Potom už mohli začať s chovom.

Voľný chov nosníc na hlbokej podstielke znamená v skratke to, že nosnice neznášajú vajcia v malých klietkach s umelým osvetlením, ale je im umožnený voľný pohyb a žijú v dôstojnejších podmienkach. Pohybujú sa voľne v hale, kde je povolená hustota maximálne osem sliepok na meter štvorcový. Na ich farme je toto číslo ešte menšie. Sliepky sa kŕmia takisto voľne z pásu, ktorý im posúva kŕmnu zmes a vodu majú k dispozícii neobmedzene. Chovatelia okrem toho dbajú aj na takú "maličkosť", akou je farba okolia, v ktorom sa nosnice pohybujú. "Aby neboli nervózne, používame modrú farbu. Na modro máme zafarbené okná haly i príslušenstvo, v modrom chodíme oblečení aj my. Hoci sú sliepky farboslepé, je dokázané, že modrú farbu pociťujú ako upokojujúcu. Ak by som medzi ne vošla oblečená v žltom alebo červenom, okamžite by sa to prejavilo v zníženom počte vajec, ktoré znesú."

Chovatelia dbajú na to, aby ich nosnice boli v absolútnej pohode. "Na farmu nesmie nikto cudzí. Medzi sliepky chodíme len my, čo s nimi pracujeme. Snažíme sa, aby čím menej cudzích ľudí vstúpilo čo i len na dvor. Jednak kvôli hygiene, jednak kvôli pokoju, ktorý sliepky potrebujú. Pohybujeme sa medzi nimi pokojne, nerobíme prudké pohyby. Veľmi rýchlo sa totiž dokážu splašiť." Sliepky, zvyknuté na takéto "nóbl" podmienky, totiž veľmi citlivo pociťujú akýkoľvek rušivý efekt. "V minulosti sme sa nahnevali na hygienika, ktorý si náš chov kameroval. Hoci sme ho varovali, aby dával pozor a sliepky nerozrušil, zapol kameru a jej svetlo nosnice vyľakalo." Pri veľkochovoch môže mať taký šok fatálne následky. Nielenže sa okamžite prejaví v zníženej nosnosti, ale spôsobiť spôsobiť úhyn niektorých kusov. "Keď sa sliepky zľaknú, nahrnú sa do rohu, pričom lezú jedna na druhú. Tie na spodku sa môžu udusiť."

Ešte horšou možnosťou je vznik "kanibalizmu". Nervózne sliepky sa môžu kvôli nervozite začať navzájom ďobať a to pri ich veľkom počte môže viesť k hromadnému úhynu. "Ku kanibalizmu dochádza aj medzi jednotlivými hybridmi (v jednom chove rôzne slepačie plemená). Ďalším rizikom je to, že sliepky cítia krv. Ak sa niektorej pri znášaní vajec spraví malá ranka na kloake a zakrváca, ostatné to zacítia a začnú do rany ďobať. Keďže majú kloaky necitlivé, útokom sa nebránia a niekedy sa nechajú vyďobať až na kosť." Aby sa predišlo podobným problémom, jednodňovým kurčatám určeným na veľkochov chovatelia "zažehľujú" zobáky. Otupia sa tak a skrátia, čím si následne pri prípadnom ďobaní neublížia do tej miery, aby boli ohrozené ich životy. Úhyn môžu spôsobiť aj rôzne choroby či parazity, ktoré sa v hromadnom chove dokážu rýchlo rozšíriť. "Najbežnejšie sú ´hlisty´, ktoré kurám upchajú črevo. Živia sa na nich, až ich vysušia a sliepky zdochnú. Výhodou voľného chovu je to, že chorého jedinca dokážeme rýchlo nájsť, ošetriť ho, prípadne nasadiť lieky celému chovu." Chorý alebo poranený jedinec sa ošetrí a umiestni do ohradeného kúsku plochy farmy, pracovne nazývaného nemocnica. Tam ostane, kým sa nezotaví.

Nosnice sa riadia podľa presne stanoveného režimu. "O štvrtej ráno sliepky budíme postupným zosilňovaním svetla. Takisto im nechceme spôsobiť šok, takže jeho intenzitu čo najviac približujeme vonkajšej realite. Sliepky majú jednoducho pocit akoby svitalo." O piatej prichádza na rad prvé kŕmenie, o šiestej sa prvýkrát zberajú vajcia, ktoré zniesli do špeciálnych znášadiel. "Medzi šiestou hodinou ráno a poludním zbierame vajcia približne každú hodinu, vtedy sa totiž nesú najviac. O dvanástej prichádza na rad ďalšie kŕmenie a do tej piatej hodiny popoludní ešte niekoľkokrát pozbierame vajcia zo znášadiel. O piatej sa nakŕmia poslednýkrát a majú trojhodinový pokoj. Do ôsmej večer do haly ani nevkročíme." O ôsmej prichádza na rad hodnotenie dňa, zapisujú sa technické parametre chovu, teplota v hale a podobne. Rovnako ako ráno svitanie, večer sa umelo simuluje zmrákanie a sliepky sa ukladajú k spánku.

Priestory haly nosnice neopúšťajú. "Jednak by spôsobili veľké škody na priestore, kde by boli vypustené, jednak by boli vystavené riziku nákazy či toho, že im do haly vojde nejaký potkan alebo iný parazit. Preto sú zavreté v hygienicky čistom a bezpečnom priestore haly, kde majú dosť miesta na pohyb a všetko, čo potrebujú," vysvetľuje M. Hamžík. Hlavnou potravou sliepok na farme je kŕmna zmes, ktorej zloženie si necháva každý chovateľ pre seba. Prevláda v nej kukurica a pšenica. "Do krmiva neprimiešavame žiadne chemikálie. Na niektorých farmách do krmiva pridávajú farbivo, aby bol žĺtok oranžovejší. Aj nám to ponúkal zástupca istej firmy, pričom nám pred očami roztiahol vejár s možnými odtieňmi. Odmietli sme. Málo ľudí vie, že žĺtok má byť žltý, nie mandarínkovo oranžový. V domácom chove je prípustná aj oranžová, to však kvôli sfarbeniu vyvolanému stravou, ako je tráva či hlísty. Vo veľkochovoch spôsobujú oranžovú farbu len farbivá."

Počas leta prikrmujú nosnice na "polhorskej" farme čerstvo nakosenou trávou. Jedna sliepka zožerie približne 12 dag krmiva denne. Podstielka z pilín a trusu sa v hale vymieňa raz ročne. "Pravidelne sa posypuje vápnom, aby bola suchá a hygienicky vhodná. Nevymieňame ju však preto, aby sme sliepky nestresovali. Robíme tak, až keď je hala raz ročne prázdna." Za rok vyprodukujú sliepky v hale aj 25 plných vlečiek trusu. Ten si následne rozoberú záujemcovia ako hnojivo na záhrady.

Stádo nosníc sa pravidelne obmieňa po roku. "Z chovných fariem nakupujeme kury, keď majú 16 týždňov. Mesiac im nechávame na to, aby sa na našej farme aklimatizovali. Približne v 20. týždni začnú znášať vajcia. Deje sa tak približne 11 mesiacov. Každý hybrid je však iný. Niektoré začnú strácať perie a dávať najavo, že si potrebujú oddýchnuť skôr, iné neskôr. Potom ich rozpredávame rôznym záujemcom." Jedna sliepka znesie za rok približne 285 vajec. "Závisí to od rôznych okolností. Nosnosť ovplyvňuje aj to, o aký hybrid ide i aké má v chove podmienky. Najviac vajec však nesú, keď nie je ani veľmi teplo, ani veľká zima." "Najplodnejšími" obdobiami sú jar, koniec leta a skorá jeseň. Teplotu v hale počas dňa monitoruje termostat, ktorý dodržuje ideálnu teplotu 10 až 15 stupňov Celzia. Počas zimných nocí či letných horúčav sa však dané rozpätie môže mierne porušiť.

V súčasnosti na farme v Novej Polhore preferujú nosnice hybridu Hisex. "Veľmi dobre sa u nás uchytil najmä preto, že je veľmi pokojný a dobre sa s ním pracuje." V hale majú takmer 3 000 kusov týchto sliepok. Voľný chov na hlbokej podstielke je náročný najmä kvôli tomu, že ide o manuálnu prácu. "Kým v ´klietkových´ chovoch vykonáva množstvo vecí namiesto človeka stroj, my robíme všetko vlastnými rukami," vraví M. Hamžík.

O kŕmenie, zdravotnú starostlivosť, zbieranie, čistenie, triedenie či pečiatkovanie vajec sa starajú okrem manželov Hamžíkovcov aj brigádnici z okolia. Každý musí dodržiavať prísne hygienické a vnútorné pravidlá práce s chovom. Ten sa niekedy dokáže postarať aj o kurióznu príhodu. "Občas sa stane, že medzi nosnicami, ktoré kúpime, je aj nejaký ´kurej´. Teda jedinec, ktorý nie je sliepka ani kohút. Keďže kohúty nesmú medzi nosnicami byť - aby sa vo vajciach neobjavili zárodky, kureja skúšame načas oddeliť od zvyšku stáda." Tam by sa mal prejaviť - buď sa stane sliepkou, alebo kohútom. Raz tak do "nemocnice" oddelili kuroňa, ktorý sa rozhodol držať "protestnú hladovku". Dva dni stál na tom istom mieste, kde ho položili, a neprijímal stravu. Na tretí deň sa vyvalil na zem zdochnutý.

Chov však prináša aj zábavné príhody. "V hale máme zásobník krmiva oddelený od kŕdľa. Sliepka tam jednoducho nemá čo robiť. Pri jednej z kontrol som však na zemi vedľa zásobníka našla rozbité vajce. To sa opakovalo niekoľko dní po sebe. Napokon som zistila, že jedna z nosníc pravidelne vyskakovala na záves elektrického vedenia pod stropom. Toto miesto sa jej zapáčilo natoľko, že tam každý deň vyliezla zniesť vajce. Na miesto, kde vajce dopadalo, som potom položila vedro s výstelkou, aby sa nerozbilo. Sliepka potom vo svojom zvyku pokračovala ďalej..."

Aj iné sliepky sú "individualistky". "Jednu som pomenovala Jolana. Začala kvočať - sedieť na vajciach. Zaviazala som jej na nohe šnúrku, aby som vedela, ktorá to je. Aby som spod nej mohla vybrať vajcia, odniesla som ju na druhý koniec haly. No ona sa vrátila presne do toho istého znášadla, kde bola pred tým. A robila tak opakovane. Pritom sa hovorí, že kury sú hlúpe," hovorí Alena so smiechom. Ďalšia zo sliepok sa stala jej "spolupracovníčkou". "Keď som vyberala vajcia zo znášadiel, pri každom z nich sa predo mňa postavila a pozerala, čo robím. Takto so mnou prešla celú halu, a keď som skončila, dokonca ma odprevadila k bráne."

Vajcia z farmy putujú rôznymi smermi. "Odberateľmi sú niektoré potraviny či reštaurácie. Dlhodobo spolupracujeme aj s istým potravinovým reťazcom." M. Hamžík však vajcia bežne roznáša aj záujemcom z dediny. "Najväčší dopyt je pred Veľkou nocou a inými sviatkami. Po nich zas klesne, ľudia sa jednoducho vajec prejedia a chvíľu to trvá, kým sa krivka naspäť vyrovná."

Do budúcnosti by boli manželia Hamnžíkovci radi, keby sa voľný chov sliepok viac spropagoval. "Ľudia sa nestarajú o to, čo kupujú. Pozerajú len na cenu. Pri tom často kúpia lacné a malé vajcia z klietkových chovov v Poľsku. Slovenské vajcia z voľného chovu sú drahšie o zanedbateľnú sumu, pričom si takto zákazník kúpi väčšie a hlavne zdravšie vajce," uzavrel M. Hamžík. Slovenské vajcia sú označené značkou SK. Vajcia z voľného chovu majú na sebe číslicu 2.