Porozprávala nám o svojom pobyte v Izraeli a o svojej stáži v nemocnici Rabin medical Center. V tejto časti sme ju vyspovedali z jej putovania po kresťanských pamiatkach v tejto zemi.

Okrem toho, že Martina pracovala v telavivskej nemocnici na kardiotorakálnej chirurgii , užila si s kolegami či kamarátmi aj krásy Izraela, jeho pamiatok a samozrejme vyskúšala aj more. Vo Svätej zemi je tak veľa pamiatok, že Martina priznáva, že hoci tam bola už dvakrát, nepodarilo sa jej všetky navštíviť. S priateľmi ako prvý navštívila Jeruzalem. Izraelčania, ktorí s nimi chodili, im pri každej pamiatke urobili odborný výklad. "V Jeruzaleme je zvláštna tradícia, že všetky domy sú robené z jedného kameňa. Je biely, preto celý Jeruzalem vyzerá tak bielo a čisto. Mesto je rozdelené na starý a nový Jeruzalem. Do toho druhého sme sa pozreli akurát na parlament. Viac nás zaujímalo staré mesto. Prehliadku sme začali na Olivovej hore."

Pekne rad-radom sú po celej ceste roztrúsené kostolíky. Martina s kamarátmi začali v Chráme národov. "Je to kostol, v ktorom sa Ježiš modlil, Judáš k nemu prišiel a pobozkal ho. Stojí tam aj veľký kameň, na ktorom Ježiš kľačal. Bolo to tam obrovské a hneď ako sme vošli, naskočili mi po celom tele zimomriavky. Na stenách boli obrázky, ktoré znázorňovali, čo sa tam v tej dobe stalo. Vedľa kostola sa zachovala časť Getsemanskej záhrady s mohutnými storočnými olivovníkmi. V nej je posledných osem stromov, ktoré sú údajne zachované ešte z čias Ježiša Krista. Podľa Biblie v záhrade Ježiš bdel a modlil sa v tú noc, ako ho zatkli."

Ďalší kostolík bol postavený do zvláštneho tvaru slzy. Ježiš sa v ňom modlil za osud Jeruzalema. Názov kostola je Dominus flevit, čo znamená Pán zaplakal. Stojí teda na mieste, kde Ježiš trúchlil nad osudom Jeruzalema. Správcovia aj v tomto kostolíku ochotne návštevníkom vyrozprávali, čo sa na tomto mieste kedysi odohrávalo. Kostolík bol malý a bol v ňom len kríž a veľké okno, cez ktoré bolo vidieť celý Jeruzalem. "Ďalší kostol bol nádherná stavba, do ktorej sa snáď tohto roku konečne dostanem. Je to Chrám Márie Magdalény. Zatiaľ sme ho nenavštívili, lebo má také otváracie hodiny, že sme to nikdy nestihli. Je to ruský pravoslávny chrám, má sedem zlatých kupolí a radí sa k najúchvatnejším dominantám Jeruzalema. Celkom hore majú svoje stánky predavači. Dajú sa tam kúpiť rôzne obrázky a suveníry. Na vrchole hory som tiež navštívila kostol Pater noster a mešitu Nanebovstúpenia. V ňom sú stopy chodidiel a traduje sa, že Ježišových." Oproti Olivovej hore stojí aj Chrám poslednej večere. Tam sa však Martine tiež nepodarilo dostať kvôli otváracím hodinám.

Ďlšia cesta viedla dole do Jeruzalema, Dávidovho mesta. Ešte pod horou sa Martina s partiou zastavili na obrovskom židovskom cintoríne. Všetky hroby sú rovnaké. Nie sú na nich žiadne nápisy, žiadne kvety, iba jeden biely kameň. Na hroby dávajú namiesto kvetov kamienky. "Nevedeli sme pochopiť, prečo práve tu chcú byť všetci pochovaní. Naši sprievodcovia ukázali na druhú stranu, kde stála veľká brána. Vysvetlili nám, že touto bránou príde Spasiteľ a kto k nej bude najbližšie, bude najskôr v nebi."

Po kolená vo vode

V Jeruzaleme, kam pokračovali v ceste, bolo tiež čo obzerať. Najskôr sa pozreli do prvých zavlažovacích kanálov v meste. Tie dal postaviť kráľ Dávid, keďže v meste je problém s vodou. Boli to tunely pod mestom tzv. akvadukty. "Skočili sme dole, do ľadovej vody. Bol tam veľmi uzučký priestor a tma. Teda dobre, že sme si kúpili baterky. Bolo to zvláštne, chodiť po priestoroch, ktoré boli postavené tak dávno. Okrem toho sme v meste stále prechádzali nejakými bránami. Levou bránou, Damaškovou bránou... Tá sa nám páčila, lebo ňou sa šlo na veľké trhovisko. Cezeň sme sa museli dostať a na jeho konci po pravej strane sme už zbadali Múr nárekov."

Pri tejto fascinujúcej stavbe vystihli pri múre množstvo ľudí. Židia tam totiž práve oslavovali Bar Micva. Týmto sviatkom sa 13-roční židovskí chlapci stávajú dospelými a k Múru nárekov idú ďakovať. V ten deň tam teda bolo neuveriteľné množstvo ľudí. "Zaujímavé bolo delenie múru. Je rozdelený na dve časti. Jedna je určená mužom, druhá ženám. Na tom by nič nebolo, ale ženám je určená maličká časť a tá zvyšná obrovská je pre mužov. Je to zrejme dôsledok tradície, že muži sú ´viac´ ako ženy... Po príchode sme sa museli zahaliť. Nesmeli sme mať vonku ramená a ruky. My sme, našťastie, nemuseli mať zahalenú hlavu, židovky však áno. Ďalšia zvláštnosť je príchod a odchod od Múra nárekov. Ako človek príde, tak musí aj odísť. To znamená, že pri odchode musí cúvať, nesmie sa k múru postaviť chrbtom. Prvýkrát nám to prišlo zvláštne." Okrem toho Martina, samozrejme ako ostatní, využila tradíciu a ukryla do pukliny medzi kameňmi na papieriku svoje želanie.

Ani nie 10 minút vzdialený od Múru nárekov stojí Chrám Božieho hrobu, ďalšia zastávka v putovaní turistov. "S Múrom nárekov sú to dve silné miesta vedľa seba. Ísť k Božiemu hrobu je podľa mňa pre kresťana najväčší zážitok. Tam nie sú žiadne zákazy. Pamiatky sa tam môžu fotiť či chytiť. Boží hrob je vlastne obrovský chrám nad pôvodným kostolíkom. Akurát vtedy tam prišli mnísi a v latinčine sa vnútri modlili. Bol to teda o to mocnejší zážitok. V Chráme Božieho hrobu nie je len samotný Boží hrob, ale je tam aj Golgota, kde bol postavený kríž. Na zemi stál obrovský kameň a okolo neho rôzne kahance a sviece. Bol to kameň pomazania, kde Kristus dostal posledné pomazanie a bol zahalený do plátna. Na stene boli podobne ako v iných chrámoch obrazy, ktoré znázorňovali, čo sa tam dialo, ako ho tam pripravovali."

Keď sa pohli na ľavú stranu od kameňa pomazania, narazili na obrovský rad, smerujúci priamo k Božiemu hrobu. Ľudia, ktorí stáli v rade, sú z celého sveta, čo svedčí o tom, že o túto pamiatku je veľký záujem. Samotný Boží hrob je vlastne maličký kostolík. Pri vstupe sa treba zohnúť. Je to tmavé miesto, kde sa človeku nedovolia dlho zdržať, vzhľadom na ten dlhý rad. "Hneď vnútri je malá predsieň, kde sa dávajú sviečky. Stále treba byť zohnutý, strop je strašne nízko. Stál tam aj vysoký kameň, hoci z pôvodného bol v ostal iba malý kúsok. Aj tam boli sviečky a obrazy, ktoré znázorňovali, čo sa tam dialo."

Okrem toho absolvovali turisti aj niekoľko zastávok Krížovej cesty. Cesta potom pokračovala na juh. Martina s partiou prešla cez Negevskú púšť, v ktorej Ježiš pobudol 40 dní. "Púšť si človek väčšinou predstaví veľkú, samý piesok. No táto bola dosť skalnatá. Ďalej sme pokračovali za rímskymi pamiatkami. Boli sme aj v pevnosti Massada. No najväčšia spomienka odtiaľ je asi Mŕtve more. To je krásnej modrozelenej farby. Všetko v okolí je biele od soli. Voda je veľmi horúca a nedá sa v nej dlho vydržať. Iba si poležať, prípadne v netradičnej polohe, ležiac na hladine, prečítať noviny."

Okúpať sa mohli aj na ďalšej zastávke smerom na sever pri v Genezaretskom jazere. To je obrovské s veľkou plážou a vyzerá skôr ako more. Keď pri ňom bola Martina prvý raz, bol s nimi Izraelčan, ktorý nosil so sebou Bibliu a čítal im na každom mieste, čo sa kde stalo. Nasledoval Nazaret. "Ako prvý sme navštívili Chrám rodiny - baziliku Zvestovania, pred ktorým boli obrazy z celého sveta, dokonca aj zo Slovenska. Obrazy poslali rôzne krajiny na oslavu Panny Márie. Vnútri chrámu je dom, v ktorom Ježiš žil. Je maličký, kamenný aj všetko vnútri. Bolo také zvláštne dívať sa na to a vedieť, že tu pred dvetisíc rokmi chodil, žil."

Cez kontrolu

Na severe, kam sa vybrali v iný deň, navštívili Betlehem. Ten je v palestínskej časti Jeruzalema. Kým sa tam však dostali, museli prejsť riadnou kontrolou, podobne ako to bolo na letisku. Keď sa teda konečne dostali za kontrolu, akoby prešli do iného sveta. Martina hovorí, že už to tam nebolo také udržiavané a aj domy boli podstatne chudobnejšie.

V Betleheme navštívili kopec Herodion, kde stál chrám kráľa Herodesa. Nasledovala bazilika Narodenia Pána. Bol to opäť obrovský chrám, v ktorom sú malé pôvodné dvere, pôvodné fresky. Tam bol sprievodca, ktorý im znova porozprával o všetkom, čo sa na tom mieste stalo. "Po schodoch sme vošli do jaskyne. Bol v nej oltár, ktorý vyčnieval zo steny. Dolu pod ním bola na zemi hviezda a v nej otvor, v ktorom bol kameň. Ten, na ktorom sa narodil Ježiško. Tiež tam bolo vyznačené miesto pôvodnej stajne, kde boli zvieratá. Opäť šlo o silný zážitok, ísť tam a dotknúť sa toho pamätného miesta. Ako všade, aj tam boli na stenách obrázky, ktoré dokumentovali udalosti, čo sa tu kedysi stali. No znova to bolo rýchle, lebo za nami bol rad ďalších, ktorí sa tam chceli dostať."

Nasledoval kostol sv. Kataríny, ktorý je spojený s bazilikou Narodenia Pána. Je v ňom schodisko vedúce do troch jaskýň: jaskyne Neviniatok, jaskyne sv. Jozefa a sv. Hieronyma a posledná je jaskyňa Narodenia Pána. Vonku potom Martina navštívila aj Mliečnu jaskyňu, ktorá je zvnútra celá biela. Legenda hovorí, že keď Herodes vyhlásil, že zabije všetky deti do troch rokov, práve tam sa skryla Panna Mária s Ježiškom. Keď ho dojčila, spadla jej kvapka mlieka na zem a jaskyňa celá zbelela.

"Tento rok, kedže sa na stáž do Izraela chystám do tretice, by som rada stihla absolvovať celú Krížovú cestu. Ale s výpravou, aby som zažila všetky modlitby. Tiež by som rada videla skalné mesto Petra v Jordánsku a Golanské výšiny. Okrem toho aj všetky ostatné chrámy, ktoré som doteraz nestihla. Samozrejme aj všetky pamiatky, ktoré som už videla, lebo ich chcem vidieť znova," dodáva na záver Martina.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári