Aj keď čas, ktorý im zostával do veľkej premiéry s najväčším favoritom turnaja, domácou Kanadou, vypĺňali zväčša tréningy a prípravné zápasy v okolí dejiska hier, v rámci aklimatizácie na zámorské podmienky sa stihli trochu oboznámiť aj s Vancouverom, ktorý má povesť jedného z najkrajších miest na modrej planéte.

Pre mladú Košičanku Barboru Brémovú, obrankyňu slovenského národného tímu, to bola prvá skúsenosť so zámorím. "Vedela som len toľko, že to bude dlhý let. Tam sme leteli z Londýna takmer jedenásť hodín, naspäť deväť. Musím priznať, že v závere cesty ma už bolel zadok. Ale pohľad na nočný Vancouver, keď sme tam pristávali, stál naozaj za to. Celé mesto bolo nádherne rozsvietené. Ľudia mali okná domov vyzdobené žiarovkami, pripomínalo mi to Vianoce. Len tá výzdoba bola trochu iná, namiesto vianočných symbolov všade žiarili olympijské."

Olympijská dedina vo Vancouveri (druhá bola v niekoľko desiatok kilometrov vzdialenom Whistleri) žiarila novotou a pomaly sa oboznamovala s prvými podnájomníkmi. "Bola na perfektnom mieste, na brehu oceánu, asi pätnásť minút chôdze od Canada Hockey Place. Keď sme sa rozhliadli z okna nášho bytu, videli sme prakticky celé mesto. Domy boli postavené do U, v strede ktorého bolo nádvorie s detským ihriskom. Kanaďania už mysleli na budúcnosť, lebo po olympiáde bude olympijská dedina slúžiť obyvateľom Vancouveru. Vyzeralo to ako nejaké sídlisko na Slovensku, ale oveľa, oveľa krajšie. Ubytovanie nebolo nijako zvlášť luxusné, byty boli dvojizbové, s kuchyňou a obývačkou, v izbách dve postele, nočný stolík a skriňa. Výhodou bolo, že sme v izbách mali internet. Televízor, ktorý bol iba v spoločenskej miestnosti, nám vôbec nechýbal. Všetko dôležité z olympiády sme mohli sledovať pred alebo po tréningoch priamo v hale."

Ženskému hokejovému tímu, aj zopár ďalším športovcom, sa dostalo cti byť pri tom, keď v dejisku olympiády prvý raz stúpala k nebu slovenská vlajka, na znak privítania našej výpravy. "Ten ceremoniál sme absolvovali naraz s Novým Zélandom i Pakistanom. Po odohraní novozélandskej hymny a vztýčení ich vlajky predviedli novozélandskí športovci aj bojový tanec 'haka', každá z výprav mala vopred niečo pripravené. Keďže my sme neboli na ničom dohodnutí, po doznení našej hymny, iba jej prvej slohy, sme spontánne začali spievať aj druhú, a pridala sa k nám aj väčšina chlapov - hokejistov, ktorí boli na ceremoniáli."

Aké by to boli baby, keby sa tvárili, že ich neláka nakupovanie? "Hneď po prílete sme k tomu mali dosť príležitostí, program nám robilo naše vedenie, ale aj dvaja slovenskí rodáci dlhé roky žijúci v Kanade, ktorí sa o nás starali počas celého pobytu. Aj oni nám radili, kde je dobré nakupovať. Samozrejme, ako pravé športovkyne, najviac času sme strávili v športových obchodoch. Na prekvapenie všetko, aj značkové výrobky, tam bolo oveľa lacnejšie ako na Slovensku. Či to už boli 'najky' alebo 'adidasy', u nás by ste ich tak lacno nekúpili. Až na niektoré miestne značky, tie boli o čosi drahšie. Ja som však dosť minula aj v obchodoch so suvenírmi, potrebovala som kúpiť nejakú pamiatku pre rodičov, kamarátov, do školy. Najviac som investovala do fotiek, tie sa tak skoro neopotrebujú," vraví Barbora.

Z výkladov vancouverských obchodov sa na okoloidúcich usmievali maskoti olympijských hier. Bol by hriech nemať takú pamiatku. "Všetkých poznám po mene, Quatchi je medveď, Miga veľryba a Sumi nejaké ťažko definovateľné zvieratko. A ešte predávali aj vtáka s menom Muk-Muk. Ja som sa však zamilovala do Quatchiho, lebo bol taký chlpatý a najväčší z nich. Plyšáka Quatchiho som si priniesla aj domov, mám aj uterák a čiapku s jeho podobou."

Čas do začiatku turnaja si slovenské hokejistky skrátili aj výletom do prírodného parku nad mestom, kde je turistickou atrakciou už viac ako storočie The Capilano Suspension Bridge. Vratký most ponad rieku Capilano má súčasnú podobu od roku 1956, a každý rok ním prejde 800-tisíc turistov. "Veľmi mi pripomínal ten kymácajúci sa most z filmu Indiana Jones, niektoré baby naň ani nechceli ísť, lebo keď ste ho rozhojdali, tak to nebola žiadna sranda. Samozrejme, že sme to aj s hyperaktívnou Ankou Džurňákovou na nich skúsili. Ale ani mne nebolo všetko jedno, lebo keď ste sa pozreli dole, do tej hĺbky, zakrútila sa vám hlava. Človek by si možno zvykol, keby tadiaľ musel prechádzať denne. Strach som však nemala, veď nás ubezpečovali, že ten most v pohode udrží až sedemdesiatsedem slonov. Turisti, aj naše vedenie, za prechádzku po ňom museli zaplatiť, športovci to mali zadarmo. Páčilo sa mi aj na Guerilla Island vo Vancouveri, odkiaľ bola nádherná vyhliadka na celé mesto."

Ani odtiaľ sa nedala prehliadnuť jedna z dominánt mesta, 55-tisícová hala BC Place Stadium, dejisko otváracieho i záverečného ceremoniálu XXI. zimnej olympiády. Neďaleko stál, o čosi menej nápadný, štadión s názvom Canada Hockey Place (iba kvôli olympiáde sa nechal prekrstiť na tento nekomerčný názov), dôstojné to dejisko mužského hokejového turnaja. Čosi z jeho úžasnej atmosféry sa ušlo aj Slovenkám, mali tam totiž možnosť, spolu s domácou Kanadou, ženský turnaj otvárať. "Už keď sme v tej hale mali jeden tréning, bola neskutočne krásna. A to bola prázdna. Keď sa na zápas s Kanadou naplnila do posledného miesta, bola ešte krajšia. A bol v nej taký hluk, že pri vzájomnej komunikácii ste nepočuli ani slovo, aj keď ste boli iba meter od seba. Boli sme zvyknuté, že na nás tréner na striedačke občas kričí, keď sme niečo urobili zle, ale teraz musel kričať ustavične, aby sme aspoň trochu počuli jeho pokyny."

Úchvatný bol aj pohľad z hľadiska. "Užívala som si tak dva zápasy Kanaďanov, dvakrát som videla aj našich, proti Rusom a Nórom. Jeden celý sektor v hľadisku bol vyhradený pre športovcov. So vstupom, aj napriek prísnym bezpečnostným opatreniam, nebol žiaden problém, stačila aj akreditačná karta, ktorú ste mali na krku. Horšie to už bolo v olympijskej dedine, kde ste museli prejsť kontrolou aj vtedy, keď ste z nej vyšli iba na skok. Tam to brali organizátori naozaj prísne."

Barbora dúfala, že v olympijskej dedine stretne "naživo" aj nejakú hviezdu zo zámorskej NHL, čo na zimnej olympiáde nie je až také samozrejmé. Keby to bol Švéd Zetterberg, to by bolo niečo, vravela pred odchodom za more... "Verte, že sa mi to aj splnilo. Stretli sme sa pri raňajkách, spolu sme si brali tácky. Stál vedľa mňa a pozdravil sa - 'hi'. Hneď som utekala za dievčatami, aby som im to povedala. Prirodzene, stretávali sme tam aj iných hokejistov, napríklad Rus Ovečkin nám aj otvoril dvere, keď sme vychádzali. Z našich sa mi najviac pozdával Zdeno Chára, ten sa s nami v pohode aj porozprával."

Príležitosť bola aj v Slovenskom olympijskom dome, ktorý bol po každodenných bojoch na rôznych športoviskách útočiskom všetkých členov našej výpravy. "Úprimne poviem, chodili sme sa tam občas aj navečerať, pretože tá strava v olympijskej dedine nám už trochu liezla na nervy. Niežeby bola zlá, lebo bolo z čoho vyberať, ale po troch týždňoch, keď sme vyskúšali všetko, sme na nič už nemali chuť. Tak sme do Slovenského domu chodili na bryndzové halušky, kapustovú či fazuľovú polievku, lebo niet nad naše domáce jedlá."

Vedeniu tímu bolo jasné, že dievčatá počas tých troch týždňov nemôžu žiť iba hokejom. "Tak nám po zápase so Švajčiarskom zrušili tréning, a vybrali sme sa na výlet do Whistleru, aby sme si tam vraj trochu prevetrali hlavy, aby sme mysleli na niečo iné. Pozreli sme si ženský biatlon aj s našou Kuzminovou, chceli sme aj skoky, ale mali sme smolu, lebo práve v ten deň sa neskákalo. Aj tak nám ten výlet zabral prakticky celý deň. Z iných športov sme boli aj na mužskom krasokorčuľovaní. Ten šport sa mi páči, pretože je taký vznešenejší, celkom iný ako náš hokej, kde sme pod výstrojom stále spotené a odpľúvame si na ľad či za mantinelom. Kedysi som začínala ako krasokorčuliarka, ale dnes by som sa už na korčuliach so zúbkami asi nedokázala pohybovať. Spočiatku sme s babami chodili všade spolu, ale neskôr sme už spoločné programy ani nechceli. Keď prišiel do Vancouvru Peťo Ország, tak som chodila s ním."

Barbora bola atmosférou hier i samotným Vancouverom nadšená. "Určite by som si vedela predstaviť život v takom veľkomeste. Aj keď mi chýbala rodina, bolo mi veľmi smutno, keď sme odtiaľ odchádzali. Za veľmi milými ľuďmi, ktorí sa o nás po celý čas starali. Kanaďania sú nesmierne priateľskí, nič vám nezávidia, ba keď zistili, že sme zo Slovenska, z takej malej krajiny, ešte viac si nás vážili. Bolo mi smutno aj za tými športovcami, s ktorými sa možno už nikdy nestretnem. Olympijské hry sú pre mňa zážitkom na celý život. Aj otvárací ceremoniál, i keď som bola po tých tréningoch a čakaní pred halou dosť unavená. No prebralo ma zapaľovanie ohňa, lebo na ten okamih som celý čas čakala. A možno bolo dobre, že sme už záverečný ceremoniál nestihli, lebo by som si na ňom asi poplakala, že sa všetko končí..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári