Charakterizuje ho skromnosť, pokora a nesmierna pracovitosť. Do diel vkladá životné skúsenosti, zážitky i pretavenú tragédiu i komédiu, ktorú okolo seba vidí. Vraví, že človek má len toľko talentu, koľko dostal od Boha a neostáva mu iné, ako sa s tým zmieriť. Attila Duncsák oslavuje 70. narodeniny výstavou vo Východoslovenskej galérii, ktorá potrvá ešte do 18. apríla.
Vaša výstava nesie názov Moja cesta. Keď sa spätne zamyslíte, aká bola vaša cesta životom a tvorbou?
- Musím to rozdeliť na obdobie, keď som ešte býval v rodnom Užhorode, kde boli iné životné podmienky a na čas po presťahovaní do Košíc v roku 1982. Tu som sa už venoval len maliarstvu, pretože som nemal možnosť robiť monumentálky, či venovať sa keramike a sklu. Hocijaký fach, či už maľba alebo keramika, si však podľa mňa vyžaduje celého človeka, ktorý sa tomu bude venovať od rána do večera.
Stáli ste niekedy na rázcestí a uvažovali, že sa tvorbou neuživíte a pôjdete robiť niečo praktické?
- V živote človeka sú dni, keď sa nedarí. Vtedy som si vravieval, že by som si radšej išiel posedieť do nejakej kancelárie, odkiaľ môžem prísť domov poobede o štvrtej, dostanem večeru, pozriem si niečo v televízii a zaľahnem. Môj fach však, chvalabohu, alebo, bohužiaľ, nie je o tom. Pracujem celé dni a často aj v noci. Umelcovi nestačí jeden život. Mám pred sebou, chvalabohu, úlohy aspoň na 400 rokov. A čím viac sa tvorbe venujem, tým na nej nachádzam viac chýb. Človek má však len toľko talentu, koľko dostal od Boha a s tým treba rátať a vychádzať z toho.
Myslíte si, že nespokojnosť so sebou samým, ktorú v sebe máte, vás niekedy prejde?
- Nedajbože, aby ma to prešlo. (Úsmev.)
Na výstave sú vaše obrazy od 80. rokov. Každý zahŕňa určitú etapu života. Vybavuje sa vám pri pohľade na ne veľa spomienok?
- Veľmi veľa. Každé dielo v sebe nejakú nesie. Je prirodzené, že umelec vkladá do obrazu to, čo nosí v duši. Skúsenosti zo života, humanizmus, to, ako sa cíti vo svete, v ktorom žije, ako pozerá na kolegov, ktorí tvorili niekoľko storočí pred ním a kreslili stokrát lepšie ako on. Človek im závidí a vie, že sa mu to nikdy nepodarí. Dnes sa mi, žiaľ, zdá, že na vysokých školách chcú vynechať, aby sa študenti venovali zvládnutiu fachu. Aby si osvojili kresbu, kompozíciu, farebnosť, dynamiku, perspektívu... A to je zlé, lebo kto nevie abecedu, v živote nenapíše ani verš, ani neprečíta knižku. Treba to mať v sebe, to je základ, ale neznamená to, že potom už má človek pokoj. Celý život je nutné každý deň na sebe, hoci len po troške, pracovať.
Snaha však v umení zrejme nestačí a človek musí mať aj čosi naviac...
- Dôležité je votkať do diela zážitok zo života. Keď obraz prejde do presnej ilustrácie skutočnosti, už to nie je obraz. Človek musí realitu prepracovať v sebe, vo svojej duši a vytvoriť niečo také, čo tu ešte nikdy nebolo. Vtedy vzniká umenie. Maľovať totiž môže hocikto a hocikoľko. Niekedy aj celý život míňať farby a ničiť štetce a možno na tom aj zarobí, no nejde o umenie. Nestačí totiž chcieť. A človek musí počítať aj s tým, aby si ako umelec našiel kontakt s divákom. Keď v sebe obraz nenesie silu, že pri pohľade naň si človek povie, že sa stal lepším, alebo trošku múdrejším, alebo keď obraz o sto rokov divákovi neukáže, ako som ako umelec vnímal tragédiu a komédiu okolo mňa, vtedy nie je dobrý.
Vy ste umelcom, ktorý má v sebe veľkú pokoru. Môže mať úspech výtvarník aj bez nej?
- Úspech je relatívna záležitosť. Záleží to od toho, kto sa na dielo pozerá. Sú totiž ľudia, ktorým úplne stačí, keď na obraze uvidia dve-tri bodky, alebo rozrezané plátno. Nech sa páči. Ale ja som nevstával každý deň preto o šiestej ráno a nepracoval do večera kvôli čomusi podobnému. Snažím sa neustále zlepšovať a hoci vidím, že nemôžem dosiahnuť výšku maliarskych velikánov predo mnou, môžem byť dobrý. A zvyšok netreba volať umením, len zábavou, či túžbou šokovať. Je však jasné, že som už v takom veku, že by bol iný názor prekvapením. (Smiech.)
Existuje pre výtvarníka krajší darček k životnému jubileu, ako výstava jeho diel?
- Jasné, že to treba od života prijať ako darček. Je to pre mňa však zároveň akési zrkadlo. Stojím tu a vidím svoje chyby, i to, že sa mi niečo podarilo. Výber päťdesiatich obrazov ani zďaleka nepredstavuje všetko, čo som za 28 rokov, čo žijem v Košiciach, urobil. Ľudia však môžu vidieť, ako asi myslím a ako nazerám na život.
Profil
Narodil sa v roku 1940 v Užhorode, kde vyštudoval nástennú maľbu.
V St. Peterburgu ukončil štúdiá na Applied Arts College - odbor keramika a umelecké sklo.
Od roku 1982 žije a tvorí v Košiciach.
Vystavoval v Rusku, Francúzsku či na Kanárskych ostrovoch.
Inšpiráciu nachádza najmä v gréckej mytológii, v divadelnom a cirkusovom prostredí i v histórii.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
