Pôsobí aj v Košiciach, kde má približne 75 členov. O tom, čím je výnimočná a ako žijú jej členovia, sme sa pozhovárali s kazateľom Pavlom Halžom a dvomi veriacimi.

P. Halža je košickým kazateľom Cirkvi bratskej už 12 rokov. "Podstatou viery Cirkvi bratskej je to, čo nás spája aj s inými kresťanskými náboženstvami. Teda viera v jediného Boha, ktorý sa zjavil hriešnemu človeku prostredníctvom Ježiša Krista. Avšak za jediné meradlo a autoritu svojej viery a spôsobu života považuje Sväté Písmo ako Božie slovo," stručne predstavil kazateľ svoju vieru. Vznik Cirkvi bratskej je dôsledkom práce takzvaných prebudeneckých hnutí, ktoré v roku 1880 vyústili ku vzniku slobodnej reformovanej cirkvi. Išlo o duchovne prúdy, v ktorých prebiehal zápas o život viery zodpovedajúci evanjeliu Ježiša Krista, zbavovať sa formalizmu a pokryteckej zbožnosti.

Vo svete šlo o niekoľko prebudeneckých hnutí. Prvé zbory vznikli v Čechách v Prahe (1880) a na Slovensku v Prešove (1923). České a slovenské zbory dodnes tvoria jednotnú Cirkev bratskú. "Keby som mal menovať niekoľko významných osobností, ktoré sa zaslúžili o vznik a rozvoj Cirkvi bratskej, spomeniem mená Alois Adlof a František Urbánek. Ale keďže sa hlásime k duchovnému odkazu Jednoty Bratskej, tak si dovolím menovať pre verejnosť známu osobnosť Jozefa Amosa Komenského. Na Slovensku to boli predstaviteľky prebudeneckého hnutia 'Modrý kríž', sestry Mária a Kristína Royové, k odkazu ktorých sa tiež hlásime, a ďalšie osobnosti. Sestry Royové začali Ježiša Krista považovať za dôležitého nielen v cirkevnom, ale aj v občianskom a osobnom živote. Najprv sa venovali deťom podomových obchodníkov, ktorí v letnej sezóne cestovali po Rakúsko-Uhorsku. Táto práca prerástla do pravidelného stretávania a duchovného vzdelávania. Prítomné neboli len deti, ale ľudia všetkých vekových kategórií. Kvôli právnej ochrane bol pre túto činnosť založený spomínaný abstinentský spolok „Modrý kríž".

Košičania, ktorý do Cirkvi bratskej patrili už za totality, boli do roku 1993 súčasťou zboru v Prešove. V roku 1988 sa meštiansky dom na Kováčskej ulici prebudoval na modlitebňu nového košického zboru. Najťažším obdobím života cirkvi bol minulý režim. "Síce sme boli štátom uznaní, no pod prísnym dohľadom štátnych orgánov, cirkevných tajomníkov a ŠTB." P. Halža s tým má sám skúsenosti. "Keď sme sa k našej viere priznávali, stavalo sa, že sme mali zastavený kariérny rast i platový postup. Bolo to spojené aj s opovrhnutím 'kádrovčíkov'. Ocitli sme sa neraz ako občania druhého radu. Nezabudnem na niektoré posmešky ľudí, keď som sa k svojej viere verejne priznal. Pod vplyvom vtedajšieho režimu mi nebolo dovolené študovať teológiu. Moja manželka, ktorá chcela študovať medicínu, na tom bola rovnako." Nikdy však nezaváhal, nezaprel svoju vieru. "Naša cirkev je práve o tom, že sme naučení vyznávať otvorene svoju vieru v živého Boha za každých okolností a nežiť dvojtvárny život. Členovia cirkvi kvôli svojmu presvedčeniu dobrovoľne znášali rôzne útrapy."

V Košiciach sa na bohoslužbách stretáva približne 75 veriacich. Zloženie účastníkov zhromaždení pozostáva z návštevníkov, prípravných a plnoprávnych členov cirkvi a z detí. "Plnoprávni členovia nesú zodpovednosť za chod celej komunity. Starajú sa o chod cirkvi v zmysle zabezpečenia jeho fungovania, teda prispievajú aj na náklady spojené s prevádzkovaním modlitebne a podobne." Na bohoslužby však chodia aj návštevníci, teda nepokrstení ľudia či takí, ktorí sa na vstup do cirkvi ešte len chystajú. Tu možno badať prvý výrazný rozdiel oproti ostatným kresťanským cirkvám. Členom sa môže stať každý, kto vyznáva vieru v Ježiša a ktorého život tomu zodpovedá.

V Cirkvi bratskej sa krstia ľudia na základe vlastného rozhodnutia. "Ku krstu je človek pripustený na základe svojho svedectva o prijatí Ježiša Krista ako osobného Spasiteľa a Pána. Rozhodnutie o udelení krstu robí kazateľ spolu so staršovstvom zboru. Krst prebieha pokropením alebo ponorením celého tela v špeciálnom bazéne." Nových veriacich získavajú predovšetkým osobným svedectvom o Ježišovi Kristovi a evanjelizačnými programami. Deti rodičov, ktorí už do cirkvi patria, navštevujú nedeľnú školu, ktorá ich vo veciach viery vychováva. Často sa tak rozhodnú vybrať si rovnakú cestu ako rodičia. "Stáva sa však aj to, že niekto na našu vieru konvertuje, a to z dôvodu hľadania vyriešenia svojho hriešneho, prázdneho a beznádejného života. V minulosti bolo obdobie, kedy Cirkev bratskú považovali veľké cirkvi za sektu. Oni sa však považujú za súčasť jedinej Cirkvi, ktorej hlavou je Ježiš Kristus. Rešpektujú iné cirkevné inštitúcie s ich predstaviteľmi a sú otvorení pre dialóg a spoluprácu .

Spoveď členov Cirkvi bratskej je na prvý pohľad identická so spoveďou iných. Predsa sa však svojou podstatou výrazne líši. "Nemáme systematizovanú spoveď. Hriechy neodpúšťa kazateľ, ale samotný Boh. Ak teda človek niekomu spôsobil nejakú bolesť, okrem toho, že sa z toho vyspovedá, musí svoj čin nejako napraviť, s dotyčným to urovnať." Ďalším rozdielom je samotná bohoslužba. Nie je až taká formálna, kazateľ nemá rúcho, je oblečený v civilnom obleku. K programu bohoslužby patri spev, modlitby a kázanie Božieho slova. Keďže v Cirkvi bratskej ide najmä o to, že jej členovia sú vedení k životu podľa pravdy evanjelia, nemôžu samovoľné opúšťať Božie normy, dané pre všetky oblasti ľudského života. Čo je hriechom, to je zrozumiteľné z desiatich Božích prikázaní. Najdôležitejšia otázka je, či človek dôveruje Bohu alebo nie a od toho sa všetko v živote odvíja. Jeho postoje a správanie.

V dnešnej spoločnosti je najmä pre mladých ľudí ťažké držať sa viery. "Je to o sile presvedčenia. Človek musí vidieť cestu, po ktorej má kráčať. Ak ju vidí a nejde po nej, do cieľa nedôjde." Niektoré časti viery nápadne pripomínajú adventistov siedmeho dňa. Líšia sa však vo výklade Biblie. Svätenie soboty nepovažujú za podmienku spásy. Mierny rozdiel je aj pri časti viery, týkajúcej sa druhého príchodu Ježiša Krista. "V Biblii je jasne napísané, že sa vráti a aj to, že sa vráti do Jeruzalema, kde bol ukrižovaný. Zisťovať, kedy to bude, je však len ľudská pýcha a zvedavosť. Človeku nie je dané vedieť čas príchodu Ježiša Krista. Jeho príchodu však majú predchádzať znamenia popísané v Biblii."

Kazateľ Cirkvi bratskej môže mať manželku aj deti. P. Halža má päť detí a jedno z nich vychoval v pestúnskej starostlivosti. Všetky sú vychovávané vo viere svojich rodičov, no rozhodnutie dať sa pokrstiť bolo ponechané na nich samých. "S našou cirkvou máme v pláne pustiť sa do budovania novej modlitebne. Hoci túto úlohu prenechám môjmu nasledovníkovi, budem sa plne angažovať na jej príprave. Mne sa končí obdobie služby o dva roky.

Košičan I. Žežula má 50 rokov. Hoci vyrastal s rodičmi, ktorí do Cirkvi bratskej patrili, pokrstiť sa nechal až keď mal 20 rokov. "Predtým som prešiel asi päťročným duchovným rozhodovaním. Bolo to zložité. Myslel som si, že aj sám viem viesť dobrý život, veď som bol slušný človek. Po čase som si však začal uvedomovať, že aj keď mám dobré úmysly, často sa zachovávam sebecky. Preto som sa napokon rozhodol pre Boha. Bez neho som nevedel bojovať so zlom, ktoré je vo mne," hovorí I. Žežula. Pochopil, že viera, v ktorej vyrastal, bola vierou jeho rodičov, nie jeho samého. "Keď vo veriacej rodine vyrastáte, beriete to ako samozrejmosť. Až po čase som si uvedomil, že svoju vieru či vzťah k Bohu si musím nájsť sám."

Bol v kontakte aj s inými cirkvami. Poznal evanjelikov, baptistov, či adventistov. Cirkev bratská bola preňho prirodzenou voľbou aj pre živý príklad rodičov. "Viem, že každá cirkev je poznačená hriechom a v žiadnej nie sú ľudia stelesnenými anjelmi. Avšak na tom, ako žijú moji rodičia, som videl, že je to to pravé a dobré." Pre vieru bol ochotný aj čosi obetovať. Pokrstiť sa nechal počas komunizmu . "Dal som prednosť svedomiu pred kariérou. Už počas štúdia mi vedenie univerzity dalo najavo, že s ašpirantúrou nemôžem rátať. Po škole som zas nemohol ísť učiť. Najťažšie to však bolo na vojenčine. Tam som si kvôli svojej viere 'užil' predsudky aj šikanu."

Za manželku si vzal ženu z komunity Cirkvi bratskej. "Oženiť sa s niekým, kto neverí v to, čo ja, kto nemá so mnou spoločný životný cieľ, pokladám za nedobré. To pre mňa bola jasná zásada." Hoci deti nemá, necíti sa osamelý. "Cirkev je niekedy viac ako rodina. Slovami sa nedá popísať, aké to je byť medzi ľuďmi, ktorí uznávajú rovnaké hodnoty, bojujú za rovnaké ciele." Svedectvo svojej viery šíri aj v okolí. "Niektorí kolegovia či známi sa už prišli pozrieť na naše bohoslužby. Niektorí dokonca v Boha uverili a nechali sa pokrstiť." Myšlienky hovoriace o tom, že striktné dodržiavanie Biblie je v dnešnej dobe nereálne, považuje za hlúpe. "Nemyslím si, že by hocikedy v minulosti boli podmienky pre vieru jednoduchšie. Je to o tom, určiť si priority. Ak človek 'naháňa viac zajacov', skončí s prázdnymi rukami..."

V rodine 63-ročnej Košičanky Danice Klinckovej má príslušnosť k Cirkvi bratskej bohatú tradíciu. Už jej prarodičia vyznávali rovnakú vieru ako ona. Nebolo to ľahké. Za vojnového fašistického Slovenského štátu boli totiž príslušníci iného, ako štátneho náboženstva, teda menšinové evanjelikálne a židovské cirkvi prenasledované. Vieru si však zachovali. Danica príslušnosť k Cirkvi bratskej pokladala za samozrejmosť už odmalička. „Po dlhom uvažovaní som si krstom prešla až v dospelom veku, dokonca po štyridsiatke. Nik sa nad tým nepozastavoval."

O iné cirkvi sa príliš nezaujímala. Nikdy sa nebála toho, že by si vybrala nesprávnu, či toho, že sa dostala do nejakej sekty. Predsudky voči jej viere badala najmä počas komunizmu. „V minulosti, keď nebolo slobody a o náboženstve sa len šepkalo, bolo oveľa viac predsudkov. Zvlášť skalní 'červení', ktorí tajne chodili krstiť svoje deti, mali najviac predsudkov. Pre mňa bolo výsmechom, keď v zamestnaní zomrel predseda straníckej organizácie a mal honosný cirkevný pohreb. Myslím, že po roku 1989 boli Košice prvým mestom, kde sa na ekumenických stretnutiach v našej vlasti rúcali bariéry predsudkov." Príslušníci Danicinej rodiny sú dôkazom toho, že viera Cirkvi bratskej je nenásilnou. Nikoho k jej priatiu nenúti. „Som vdova a rodina môjho manžela bola luteránska. Rozdiely sme prekonávali v úcte. Moje deti vyznávajú Pána Ježiša za svojho osobného Spasiteľa, zaoberajú sa Písmom, ale členmi cirkvi zatiaľ nie sú.„

Bez viery si život poriadne nedokáže predstaviť. „Členstvo v Cirkvi bratskej mi dáva duchovný domov. Ako aj v inom domove je tam bezpečne, útulne. Je tam istota, ale aj povinnosti. Bezpečnosť značí, že sa tam môžem na kohokoľvek obrátiť s čímkoľvek, ako na dôverne blízkeho človeka a že nebudem pranierovaná a vysmievaná. A mám tam duchovnú potravu a usmernenie a radu na každodenný život." Napriek tomu nevylučuje menšie zaváhania, krízy. Tie sú človeku prirodzené. „Krízou prechádzam od svojho narodenia, ale to patrí k životu. Víťazom pravdy a dokonalosti je len to, ako vyznávam Pána Ježiša Krista. Dúfam, že mi bude dopriate, aby som z milosti Božej prešla zbytkom života bez fatálneho pochybenia vo viere."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári