Nedávno sme v tejto rubrike priniesli rozhovor so študentkou medícíny UPJŠ Martinou Vidovou, ktorá strávila minulé leto na stáži v nemocnici v Izraeli. Dnes sme vyspovedali jej spolužiaka, ktorý navštívil exotickejšiu krajinu - Mexiko. V tejto časti nám rozpovedal o zážitkoch, pocitoch i skúsenostiach, ktoré nazbieral počas niekoľkých týždňov na stáži v nemocnici v Durangu. So spomienkami mu pomáhal spolužiak Peter, ktorý navštívil túto krajinu s ním.

Tomáš je študentom 5. ročníka UPJŠ v odbore všeobecné lekárstvo. Na rozdiel od Martiny, ktorá má jasno v tom, že z nej raz bude chirurgička, Tomáš sa ešte iba rozhoduje. "Martina vie odjakživa, že bude chirurgička," smeje sa Tomáš. "Ja zvažujem viacero alternatív. Zaujala ma neurológia, dermatológia, psychiatria a interná medicína. A možno špecializácia na imunológiu. No až po skončení štúdia sa ukáže, aká bude voľná pracovná pozícia. Podľa toho sa potom rozhodnem."

Študenti stredných škôl radi využívajú výmenné pobyty. Vysokoškoláci zase stáže. Tomáš sa minulý rok po skončení 4. ročníka rozhodol absolvovať svoju prvú. Vybral si exotickú destináciu Mexiko. "S Petrom sme zvažovali viacero ponúk. Sme spolužiaci, kamaráti a rozhodovali sme sa aj podľa toho, že chceme ísť niekam, kam sa bežne nedostaneme. Vidieť iný kraj, kultúru a, samozrejme, úroveň zdravotnej starostlivosti."

Mexiko hostilo slovenských študentov takmer šesť týždňov. Z Košíc odchádzali 4. júla a späť sa vrátili 14. augusta. Cestu poznačil aj fakt, že práve v tom období sa s Mexikom spájala prasacia chrípka. Aj preto neboli rodiny študentov výberom nadšené. "Obávali sa a ani nám nebolo všetko jedno. Bola to teda taká dobrodružná cesta. A hlavne dlhá. Z Košíc sme cestovali vlakom do Budapešti. Potom letecky do New Yorku a odtiaľ do Mexiko City. Napokon do tretice lietadlom do Duranga, cieľa našej cesty. Hoci som necestoval lietadlom
prvýkrát, táto cesta bola únavná. Z Košíc do Duranga trvala takmer 48 hodín. Bolo to aj tým, že sme mali dlhé zastávky, keďže letenky sme kupovali čo najvýhodnejšie. V New Yorku sme čakali niekoľko hodín a v Mexiko City celý deň. V tomto meste sme mali výhodu. Čakal nás výmenný študent Guillermo Gabriel Alvarez Ruiz, prezývaný Memo a ten nás povodil po meste."

Durango, cieľové miesto stáže študentov, bolo pomerne veľké mesto s približne 470-tisíc obyvateľmi. Na oboch však pôsobilo menšie ako Košice. Bolo to vraj asi tým, že Durango nemá paneláky, typické pre naše mestá. Namiesto nich sú tam prízemné či jednoposchodové domy. "Majú inú architektúru, vyššie sú väčšinou iba hotely. A celé mesto bolo dosť roztiahnuté. My sme boli ubytovaní u Mema a jeho rodina sa o nás dobre starala. Dorozumievali sme sa po anglicky, keďže po španielsky nevieme."

Nemocnica v Durangu, v ktorej obaja Slováci stážovali, sa nedá ani porovnať s našimi. Štátna Hospital General de Durango pozostávala z troch-štyroch nie veľmi vysokých budov. Nemocnica na Tr. SNP je podľa študentov oproti duranskej kolos. Obaja medici v nej svoju stáž začali hneď na druhý deň. "Najprv nás pridelili na interné oddelenie a neskôr, aby sme toho viac videli, sme sa s lekármi dohodli, aby nás dali na pohotovosť. Myslím, že v Košiciach vyzerajú nemocnice omnoho lepšie. Lepšie majú aj zariadenie a vybavenie. Základné vybavenie mali, no videli sme napríklad bronchoskopiu a lekár používal taký prístroj, ktorý je u nás už vo vitríne. Môžeme byť teda pomerne radi, ako to u nás vyzerá." Izby či oddelenia boli podobné ako u nás. Rozdielom boli počítače v ambulanciách. Lekári si nosia z domu notebooky, ktoré v nemocnici používajú namiesto písacích strojov. Ďalšou zo zvláštností nemocnice je, že tam nie je pitná voda. Získať sa dala iba z veľkých plastových nádob, ktoré stáli na každom kroku.

Hoci duranskí lekári nemali extra vybavenie, snažili sa robiť svoju prácu čo najlepšie. A to aj po hygienickej stránke. V nemocnici však nebola núdza o rôzne zaujímavosti. "Mňa napríklad prekvapilo," spomína Peter, "že lekári chodia v bielom oblečení už z domu. Po ulici ich bežne bolo vidieť s fonendoskopom. Tá sterilita asi teda nie je najlepšia... Tiež je rozdiel v tom, že napriek tomu, aká je tam horúčava, lekári nosia plášť, biele nohavice a pod plášťom košeľu s kravatou. Zaujímavostí bolo viac. Napríklad u nás je bežné, že lekári spotrebujú množstvo rukavíc. Pri odbere krvi je nemysliteľné, aby si lekár nedal rukavice. U nich sa to nedodržiava. Odoberali krv HIV pozitívnemu človeku, ktorých je tam veľa, bez rukavíc. Tá krv im mohla ostriekať ruky..." Pridáva sa aj Tomáš: "To sa nám našťastie nestalo, ale videli sme, ako odoberajú krv a pritom vedeli, že ten človek je vážne chorý. S takými pacientmi sme sa v Košiciach nestretli, no tam sú bežne."

Ďalšou zaujímavosťou, ktorá bola pre mexickú nemocnicu charakteristická, sú služby, tzv. guardie. Kým u nás to bežné nie je, tam je normálne slúžiť 36 hodín v kuse. "Slúžia cez deň, pokračujú celú noc a ďalší deň. Až potom idú domov. Bolo to fakt vyčerpávajúce, mohli sme si to vyskúšať na vlastnej koži. Nevydržali sme však celých 36 hodín. Je to náročné, keď lekár musí byť v pohotovosti a pracovať taký dlhý čas. Praxou sa tá služba znižuje. Začínajúci lekári ťahajú aj 36 hodín, neskôr postupne menej. Študenti tam však majú viac praxe na rozdiel od nás. Štúdium trvá päť rokov a už od prvého ročníka chodia študenti na prax a na služby. Posledný ročník majú viac praxe ako školy."

Starostlivosť o pacienta je v Mexiku na nižšej úrovni ako u nás. Zvláštnosťou je aj to, že málokto má zdravotné poistenie. Mnohé nemocnice sú otvorená nonstop. Peter ešte v noci videl na chodbách príbuzných pacientov. Väčšou zvláštnosťou boli policajti. "Vstup do nemocnice bol chránený políciou. Na každom oddelení boli ešte členovia SBS. Miestni nám potom povedali, že v tej nemocnici sa pred rokmi strieľalo. Nejaké dva gangy si tam asi riešili účty."

Náplň práce Slovákov bola rôzna. Keďže boli na stáži, občas ich lekári nechali niečo urobiť, niečo im vysvetľovali, alebo sa iba pozerali. "Na internom oddelení sme napríklad zapájali pacientov na EKG, odoberali sme vzorky krvi. Boli to skôr jednoduchšie veci. K tým zložitejším nás veľmi nepúšťali. Ráno od ôsmej do deviatej prebiehala výučba študentov, potom sme šli na vizitu. Neskôr sa robili vyšetrenia či rôzne zákroky ku ktorým nás zobrali, aby sme sa pozerali. Okrem toho mali vizitu dvakrát, aj poobede. Zážitky sme mali rôzne, no mne najviac utkvel v pamäti jeden. Mali sme pacienta, ktorý dostal infarkt a nepodarilo sa nám ho oživiť. Prvýkrát som tak zažil smrť pacienta," spomína Tomáš.

Na pohotovosti to už bolo iné. Slováci dostali viac možností podieľať sa na vyšetrení či zákrokoch. "Mal som napríklad možnosť zašívať ranu," hovorí Tomáš. "Ale nevyužil som to, lebo som s tým nemal prax, čo ma teraz trochu mrzí. Nevýhodou bolo, že pacienti vedeli väčšinou iba po španielsky a nie každý lekár mal pri vyšetrení čas prekladať Slovákom, o čo ide. Robili sme pár jednoduchých zákrokov. Napríklad sme jednému mužovi zavádzali močový katéter. Nie je to dvakrát príjemné a navyše sme museli presvedčiť pacienta, že sú tu zahraniční študenti, ktorí by sa radi niečo nové naučili a prakticky si to odskúšali. Na to bolo potrebné, aby pacient súhlasil s výkonom. Tiež sme fonendoskopom vyšetrovali deti. Alebo nám lekári na snímkach vysvetľovali, ako vyzerajú rôzne úrazy alebo chorobné stavy. Všetko vždy záviselo od toho, aký to bol lekár, koľko mal času a ako dobre vedel po anglicky."

Z pohotovosti majú Slováci dosť zážitkov. Autonehody, zlomeniny, tržné rany, infekcie, dokonca mali mladú ženu, ktorá brala drogy. "My už sme na mnohé veci zvyknutí z nemocnice, teda nám tam nič neprišlo veľmi extra. Až na tú mladú narkomanku. Napriek tomu sme sa tam naučili a získali veľa nového. Nové vedomosti aj skúsenosti. Okrem toho nás povodili aj po iných oddeleniach. Mali tam napríklad zaujímavú ambulanciu s názvom Antialacrana. Navštevovali ju pacienti, ktorých uštipol alacran. Je to druh škorpióna, ktorý žije len v okolí Duranga. V tej ambulancii im dávali protilátku."

Obaja medici na záver priznávajú, že im pobyt dal veľa vedomostí, skúseností, zážitkov i praxe. "Videli sme pracovať lekárov v inej krajine a hoci nemajú práve najmodernejšie prístroje, snažia sa robiť si svoju prácu dobre. Stretli sme sa tam s pacientmi, s ktorými sa tu bežne nestretneme. Napríklad s tými, ktorých uštipol ten škorpión alebo mali AIDS. Je ich tam podstatne viac ako u nás a mnohí sú už vo vyššom štádiu choroby. Bohužiaľ, zažil som aj spomínanú smrť pacienta. Bol to nepríjemný pocit. Všetko to však patrí k životu. Prakticky to bolo celé nová skúsenosť," uzatvára Tomáš.

Samozrejme, okrem práce Mexiko odhalilo obom medikom aj svoju kultúru, jedlo či pamiatky. A tie si dosýta užili. Ale o tom až nabudúce.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári