Životné poslanie videl v presvedčivom umeleckom zachytení pravdy

V nedeľu 11. apríla uplynulo 110 rokov od narodenia Sándora Máraiho. Tento košický rodák patrí k najvýznamnejším maďarským, ale i európskym spisovateľom 20. storočia.

Jeho dielo - približne 60 zväzkov - predstavuje próza: romány, novely, poviedky, eseje, komentáre, poézia i divadelné hry.

Máraiho knihy sa prekladajú do mnohých svetových jazykov. Napriek týmto skutočnostiam je jeho dielo v rodných Košiciach pomerne neznáme. Dôvodom je nielen to, že písal po maďarsky, ale skutočnosť, že po dobrovoľnej emigrácii na západ v roku 1948 (Švajčiarsko, Taliansko, neskôr USA) sa v Maďarsku popri budovaní komunizmu, dostali jeho knihy na „index". Temer 40 rokov sa jeho tvorba rozširovala a prekladala len za železnou oponou. V ostatných rokoch vyšlo niekoľko Máraiho titulov aj v slovenskom preklade.

Sándor Márai sa pôvodným priezviskom volal Grosschmied. Jeho rodina mala saských predkov, ktorí sa usadili v Košiciach niekedy v 17. storočí. Otec, Géza Grosschmied, bol právnikom, predsedom advokátskej komory, neskôr poslancom pražského parlamentu, ako aj predsedom košickej pobočky turistického spolku Karpatenverein. V období, kým boli deti malé, žila rodina v priestrannom byte dnes už nejestvujúceho domu na Hlavnej ulici, oproti hotelu Schálkház. Neskôr si rodina kúpila vlastný dom na Mäsiarskej ulici. Stojí dodnes a je v ňom zriadené múzeum.

Stredoškolské štúdiá absolvoval S. Márai v Košiciach, Budapešti a Prešove, neskôr študoval niekoľko semestrov žurnalistiky na univerzitách v Lipsku, Frankfurte a Berlíne. Prvé básne, fejtóny a komentáre publikoval ešte počas gymnaziálneho štúdia. Keď ho vylúčili z jednej zo stredných škôl v Košiciach pre kritické názory na spoločnosť a jej systém, povedal: „Ešte budete o mne počuť v literatúre." Vo veku 14 rokov vydal básnickú zbierku, počas vysokoškolských štúdií preložil Kafkov Proces, ktorý vyšiel v Košiciach. Ako poslucháč žurnalistiky prispieval pravidelne do viacerých európskych denníkov.

Prvý z jeho významných románov (Egy polgár vallomásai - Vyznanie) vyšiel v roku 1934. Sú to spomienky na jeho detstvo v rodnom meste, na meštiansku spoločnosť, v ktorej vyrastal. S precíznosťou chirurga a objektivitou predsedu senátu popisuje stav „meštianskej - meštiackej spoločnosti" v prvej štvrtine 20. storočia v meste v Strednej Európe. Na pozadí spomienok a príbehov definuje jej hodnoty, silu i nedostatky.

V Berlíne zažil Hitlerov prejav a cítil, že vo svete sa prejaví zlo. V 30. rokoch napísal najviac kníh a esejí a súčasne bolestne prežíval odchod do cudziny. Košice nevedel zo svojho života a snov vylúčiť. Žil v mnohých európskych štátoch, všade sa cítil ako doma, keďže ovládal viaceré jazyky, ale smútok za rodnými Košicami ho neopustil. Do svojho „emigrantského" pasu si okrem cestovného lístka s označením len „TAM" vložil aj list z gaštana, ktorý rástol pred jeho rodným domom v Košiciach. Keď vypukla 2. svetová vojna, zapísal si do denníka: Život a rozum sú silnejšie ako pudy.

V ďalšom období napísal veľkolepú sériu románov, ktorú zavŕšil rozsiahlou dvojzväzkovou kompozíciou (Garrenek müve I. - II. - Dielo Garrenovcov). Pri širokom výbere tém sa Máraiho dielo zaoberalo predovšetkým fenoménom občianstva a občianskych hodnôt. Svoje poslanie videl v presvedčivom umeleckom zachytení pravdy. Svoje myšlienky za roky 1943 - 1983 vyjadril okrem románovej formy aj v krátkych prózach, v piatich zväzkoch s názvom Denník (Napló).

O emigrácii sa okrem iného zmienil, že je ako nemocnica, kde sú lekári rovnako nakazení ako pacienti. Fotografie, ktoré si vzal do cudziny, si s manželkou často prezerali. Bol na nich svet Košíc - svet detstva, ktorý „je dôležitý, ostatok je cudzie," hovorieval S. Márai. Vyjadril sa aj, že spisovateľ môže písať „naozajstné" diela len vo svojom jazyku. Všade v cudzine sa mu zdalo, že sa ozvú zvony z Dómu svätej Alžbety v Košiciach. Nestalo sa tak, zasiahol ho však úder v podobe smrti niekoľkotýždňového syna. Zachraňovala ho tvorba a spomienky, po vojne opäť tvorba a práca v Slobodnej Európe, kde publikoval pod vlastným menom.

V 80. rokoch, po strate blízkych (zomrel mu aj brat) a známych, no najmä po smrti manželky, S. Márai po prvý raz pomýšľal samovraždu. Všetko odmietal (i vydavateľov a návrat domov), po ďalšej strate - keď mu umrel adoptívny syn - sa uzavrel do seba, kúpil si pištoľ, no ani vtedy nestratil svoj trefný humor. Keď sa v San Diegu v USA, kde sa usadil, začalo hovoriť o postavení jeho pamätníka, odmietol to so slovami: „Nechcem, aby ma psy ocikávali."

Z roku 1989 odžil ako takmer celkom slepý len dva mesiace, do svojho denníka posledný raz urobil zápis 15. januára. Poradil sa s lekárom (hovoriac o sebe ako o tretej osobe), ktorý zo spôsobov je istejší: streľba do hlavy alebo do úst, a keďže závet nechal už pred pár dňami na magnetofónovej páske, v marci 1989 tento Európan a svetoobčan odišiel navždy. V máji 2004 mu v San Diegu pomník predsa len postavili. V jeho rodnom meste Košice sa tak stalo 11. decembra 2004.

Máloktorý svetový spisovateľ bol natoľko poznačený svojím pôvodom a svojím rodným mestom ako S. Márai. Vo väčšine jeho diel sa objavuje motív Košíc, košických mešťanov, alebo aspoň odlesk vytrácajúcej sa meštianskej kultúry. V nástupe novej epochy sa s ľútosťou díval na zánik tejto vrstvy, pretože s ním zanikla i mešťanmi po storočia budovaná kultúra, duchovné i morálne hodnoty, zodpovednosť a jasne definované etické princípy.
Jeho brilantný popis Košíc a Košičanov z obdobia detstva nám poskytuje pohľady aj do tých zákutí spoločnosti, o ktorých sa obyčajne nehovorí, ani nepíše.