K týmto pacientom patria aj tzv. stomici - pacienti s chúlostivým ochorením - rakovinou hrubého či tenkého čreva. Stomik má dočasne alebo trvale vyvedený dutý orgán navonok, najčastejšie hrubé, tenké črevo či močovod, čím dochádza k zmene základných fyziologických funkcií, neovládateľnému vyprázdňovaniu stolice, črevného obsahu alebo moču neprirodzenou cestou s nutnosťou používania stomických pomôcok, dôsledkom čoho je výrazné zhoršenie celkovej kvality života. Na Slovensku existuje 29 ILCO klubov, ktoré však zastrešujú len menšiu časť zo zhruba 5 000 slovenských stomikov. Predpoklad však hovorí o tom, že ich môže byť dvakrát viac. Mnohí sa však so svojím problémom hanbia priznať. Okrem vážnych zdravotných ťažkostí sa stomici musia vysporiadať aj s výraznými prekážkami, znemožňujúcimi viesť im dôstojný život. Niektorí bojujú spoločne, v takzvaných ILCO kluboch. Dvoch členov toho košického sme požiadali o opísanie ich životných príbehov.

Košický klub stomikov má 60 členov. Väčšinu tvoria muži, ale nájdu sa aj ženy, ktoré sa so svojimi problémami rozhodli bojovať a nechcú sa už viac skrývať. Jednou z nich je aj 60-ročná Alžbeta F. "Pracovala som ako dispečerka. Vážne zdravotné problémy som začala mať pred desiatimi rokmi." Vedela, že má niečo s trávením. Nafukovalo ju, mala bolesti brucha a bola celkovo zoslabnutá. "Keď som chodila na lekárske vyšetrenia, nikde mi neverili. To, že vyzerám mlado a zdravo, je mojou pliagou. Všade si mysleli, že si vymýšľam. Ešte aj do lekárskej správy mi napísali, že som simulantka." Alžbetine problémy sa však stupňovali a tak nemala na výber, snažila sa chodiť k iným lekárom a presviedčať ich, že s ňou nie je niečo v poriadku. "Napokon určili, že mám hemoroidy. Naďalej som však mala problémy, zhoršovali sa. Na to, že bude problém v niečom inom ako v hemoroidoch, však lekári prišli, až keď som doslova vykrvácala cez konečník počas vyšetrenia na internom oddelení."

Po vyšetreniach prišli lekári na to, že má rakovinu hrubého čreva a prednostne ju poslali na chirurgiu. "Tam sa na mňa lekár vykričal, že som zanedbaná ´ako posledná cigánka v kolónii´. Vraj je to rakovina v pokročilom štádiu a ako je možné, že som s tým nič nerobila. Celé to pritom nebola moja vina. Ja som sa snažila, robila, čo som mohla. Lekárom však trvalo určenie správnej diagnózy dva roky." Na operačnom stole, žiaľ, bola Alžbeta už vo veľmi zlom stave. "Na prvej operácii sa lekárom podarilo odstrániť len polovicu nádoru. V nasledujúcom období ma museli reoperovať." Vytrpela si neuveriteľné útrapy. Musela absolvovať dokopy až dvanásť chirurgických zákrokov.

Ocitla sa v zložitej životnej situácii. Vtedy 50-ročná žena mala 35 kíl, odborníci ju označovali za beznádejný prípad. "Stále som bola v zlom stave. Život sa mi zmenil o stoosemdesiat stupňov. Keď som vyšla z nemocnice, bola som odrazu niekto iný." Pri živote ju držala len podpora detí a manžela. "Zdravotný stav sa mi aspoň trocha zlepšil až po posledných piatich operáciách. Vďačím za to skvelému odborníkovi Dr. Vrzgulovi. Dostala som sa k nemu cez moju psychiatričku. Tá sa mi snažila pomôcť, ako len mohla. Chodila som k nej totiž v otrasnom stave. Počas jedného sedenia som sa kvôli úniku črevného obsahu musela aj dvakrát odísť prezliecť. Povedala mi: 'Môj otec má 84 rokov, ale žije plnohodnotnejší život ako vy v päťdesiatke.'" Aj vďaka pomoci a ľudskému prístupu psychiatričky sa tak dostala k zákrokom, ktoré bytostne potrebovala. "Po nich sa už konečne cítim ako človek."

K zlepšeniu jej zdravotného stavu určite neprispeli ani rodinné tragédie. "Môj manžel zomrel pred piatimi rokmi na rakovinu pľúc. Starala som sa o mamku, ktorá videla, v akom zlom stave som, povedala, že nechce žiť, lebo ma nechce pochovať. Krátko nato zomrela." Práve preto je pre ňu dôležité členstvo v klube stomikov. "Na spoločné stretnutia chodievam štyri roky. Dovtedy som bola spoločensky odpísaná. Nemala som kde ani s kým sa porozprávať. V tomto mi klub veľmi pomohol." Jej organizmus ešte viac oslabili niekoľkonásobné ožarovania či chemoterapia. Vyvolali alergiu. "Musím si dávať veľký pozor na to, čo jem. Dodržujem prísnu diétu. Jem len biely probiotický jogurt, do ktorého si sypem psylium, jemné veci ako ríbezle či maliny. Mäsa jem veľmi málo, ak tak najmä ryby. Okrem toho si kupujem celozrnný chlebík. Všetko však jem len v malých porciách, ak zjem jeden krajec chleba, je to už veľa." Obrovský pozor si musí dávať aj na pitný režim. "Kvôli nekvalitnej vode som mala vážne problémy s obličkami. Musela som si kúpiť filter na vodu. Odvtedy môžem piť len takúto čistú prefiltrovanú vodu."

Život stomika je, žiaľ, často samotársky. "Všetci priatelia a známi na vás zabudnú. Nevedia si totiž vysvetliť, prečo sa s nimi nemôžem stretnúť, veď vyzerám dobre, neveria, že mám nejaké zdravotné problémy." Spoločnosť, ktorá stomikov sprevádza, by mala byť pripravená na nepríjemné situácie. "Šla som s jednou známou v autobuse. Odrazu som len cítila, že mi náplasť na vrecku začala pretekať. V tom šoku som známej povedala, nech so mnou ide rýchlo von. Autobus našťastie zastal pri čerpacej stanici, kde majú na záchodoch vrecká pre postihnutých ľudí. Prezliekla som sa, no známa si aj tak nevedela vysvetliť, čo sa stalo. Keď som jej povedala, že som kolonostomička, nevedela čo to je." Práve úniky črevného obsahu na verejnosti sú nočnou morou každého stomika. "Stalo sa mi, že aj keď som sa prezliekla, zápachu som sa nezbavila a taxikár ma odmietol odviezť domov. Preto by bolo dobré, keby ľudia vedeli, že existuje aj takáto choroba a nepozerali na nás pomedzi prsty."

Reakcie okolia na stomických pacientov sú občas naozaj nemiestne a na psychike takto ťažko trápených ľudí nepridávajú.. "Žijem na dedine. Jedni si myslia, že si svoje problémy vymýšľam, veď vyzerám zdravo, iní mi zas povedia, že je to boží trest a vyčítajú mi, že vôbec vychádzam na ulicu. Je to naozaj veľká záťaž na psychiku." Aj preto nabrala Alžbeta odvahu a rozhodla sa svoj príbeh zverejniť. "Je to choroba, ktorá totálne zmení život. Mala som známych, ktorí mali rovnakú diagnózu a radšej si ju neliečili a zomreli, ako by mali žiť takýmto spôsobom." Psychike stomika dá zabrať, aby si udržal chuť do života. "Mňa pri živote udržuje len optimizmus, rodina a priatelia z klubu. Tento optimizmus by som rada preniesla aj na iných ľudí. Ak má stomik chuť do života, dokáže fungovať aj s takýmito problémami."

Svoj údel prijal pred 19 rokmi

"V marci to bolo už 19 rokov, čo som stomikom. Neviem, prečo sa mi to stalo, ako vznikli moje problémy," hovorí 64-ročný Andrej Š., ktorý je predsedom košického klubu. Dlhé roky pracoval ako geodet. To, že s ním niečo nie je v poriadku, si začal myslieť po tom, čo vo svojej stolici zbadal stopy krvi. "Šiel som na kolonoskopiu a tam zistili, že mám rakovinu hrubého čreva. Lekári ma okamžite poslali na operáciu."

Po vypočutí diagnózy "rakovina" môže pacient reagovať rôzne. Najčastejšie to výrazne zasiahne do jeho psychiky. "Nebolo mi všetko jedno. U mňa to bolo o to ťažšie, že som na nemocničné prostredie nebol zvyknutý. Nikdy predtým som nebol chorý." Najdôležitejším prvým krokom je dobrá informovanosť a upokojenie pacienta. "Lekári a sestričky mi vysvetlili, o aké ochorenie ide. Prežíval som to ťažko, no upokojili ma. Povedali mi, že sa s tým dá žiť. Nemal som na výber, musel som svoj údel prijať."

Ako to už pri onkologických ochoreniach chodí, po operácii musel Andrej ešte zhruba pol roka chodiť na ožarovanie. "Videl som však, že je to dobré. Veď dodnes žijem a chutí mi jesť aj piť." So svojím osudom sa rozhodol bojovať. Neostal sedieť doma. "Aj naďalej som pracoval tam, kde predtým. Nevládal som však podávať také výkony, ako keď som bol zdravý." Život stomika je veľmi ťažký. S obmedzeniami sa stretáva na každom kroku. Keďže nedokážu kontrolovať zadržiavanie moču či črevného obsahu, musia používať takzvaný "Jánošíkov opasok", ku ktorému je pripojené plastové vrecúško. "Aj tak sa však stáva, že vrecúško praskne alebo začne podtekať. Je to veľmi chúlostivé. Nedokážeme to ovládať a tak sa stane, že mi ujde aj v autobuse. Niekedy sa potom šíri zápach, ľudia sa na nás obzerajú, nevedia, že máme zdravotné problémy. Často si potom musím vrecúško vymieňať na ulici pri kontajneri a podobne."

Naučiť sa správne ošetrovať, používať stomické pomôcky, púdre a pohlcovače pachov zhltlo po operácii veľa energie aj Andrejovi. Bolo to o to ťažšie, že pred 20 rokmi neexistovala taká široká ponuka pomôcok ako dnes. Človek sa musí s takýmto nepríjemným stavom zmieriť, naučiť sa žiť. Často mu to však znemožňuje nepochopenie okolia. "Okrem obmedzení ako upravené stravovanie existujú aj omnoho vážnejšie. Spoločenský život človeku prakticky zanikne. Nastávajú vážne konflikty aj vo vzťahoch. Prvým vážnym obmedzením, ktoré som si ako chlap uvedomoval, bola nemožnosť sexuálneho života. Kvôli podobným problémom sa potom rozpadá veľa manželstiev stomikov. Manžel alebo manželka si jednoducho povie: Čo budem robiť s takým 'posratým?'," otvorene hovorí o zložitosti života stomikov Andrej. "Do klubu k nám chodia aj rodinní príslušníci. Snažíme sa tak udržať naše manželstvá kvalitné. Aby videli, že s podobnými problémami nie sú jediní." Andreja jeho rodina podržala. Je to možno jedna z najdôležitejších vecí, ktoré stomik potrebuje, aby mal chuť žiť.

Práve zapájanie do aktívneho spoločenského života a podpora iných ľudí sú dôvodmi, prečo kluby stomikov existujú. "Určite by som každému, kto trpí podobnými problémami, odporučil, aby sa za to nehanbil. Nech sa neutiahne do kúta, príde medzi nás. My sme tam všetci rovnakí, okrem kvalitného poradenstva, ktoré máme k dispozícii, môže pokojne a 'bez servítky' vyrozprávať, čo má na srdci. Do budúcnosti sa snažíme zamerať okrem udržania aktívneho spoločenského života aj na to, aby sme presadili niektoré práva pre stomikov, napríklad verejné záchody s vrecúškami, nárok na používanie automobilovej nálepky pre zdravotne postihnutých, či zmenu bodovania postihnutí. Mnohí stomici totiž na invalidný dôchodok čakajú aj roky."

Proti kolorektálnemu karcinómu sa bojuje prevenciou

Kolorektálny karcinóm - rakovina hrubého čreva a konečníka. Toto ochorenie postihuje najčastejšie pacientov vo veku nad 50 rokov. Primárne postihuje sliznicu hrubého čreva a konečníka, postupne sa môže rozšíriť do celého tela a môže mať smrteľné následky. KRCa sa zväčša vyvíja z výčnelkov - polypov na sliznici hrubého čreva z jeho vnútornej strany. Počet polypov na sliznici rastie s vekom pacienta.

Kolorektálny karcinóm patrí medzi najčastejšie rakovinové ochorenia vo svete a je druhou najčastejšou príčinou smrti na rakovinové ochorenie v Európe. Každý rok na ňu ochorie na celom svete asi milión ľudí a pol milióna zomrie. Na Slovensku každý rok prehrá boj s touto zákernou chorobou 1 600 mužov a žien. Výskyt rakoviny hrubého čreva a konečníka má stúpajúcu tendenciu.

Aj také závažné ochorenie má slabinu, dlho sa môže vyvíjať vo forme malého polypu, ktorý stačí endoskopicky odstrániť, a tým ochorenie vyliečiť bez následkov. Rakovina hrubého čreva a konečníka preto nemusí byť smrteľné ochorenie, dôležité je diagnostikovať ho v ranom štádiu. Hlavnou zbraňou je prevencia indikovaného obyvateľstva, tzv. skríning kolorektálneho karcinómu. V našich podmienkach ho sprostredkujú pacientom všeobecní lekári, u ktorých majú možnosť otestovať sa na skryté krvácanie formou preventívneho testu. Preventívne vyšetrenie je jednoduché a nebolestivé.

Každý pacient vo veku nad 50 rokov (ak sa v jeho rodine vyskytla rakovina, tak už vo veku nad 40 rokov) dostane u svojho všeobecného lekára zadarmo preventívny test na diagnostiku okultného krvácania, ktorý mu možno zachráni život. V prípade pozitívneho výsledku lekár pacienta odošle na kolonoskopické vyšetrenie k špecialistovi, ktorý určí diagnózu a ak je to potrebné, aj liečbu. Napriek týmto skutočnostiam sa v minulosti zapojilo do skríningu kolorektálneho karcinómu len približne 5 percent indikovaného obyvateľstva.

Kolorektálny karcinóm nie je problémom jednotlivca, ale celej spoločnosti. Aby sme predišli zničujúcim vplyvom tohto ochorenia, musíme proti nemu spoločne bojovať. Najnovšie trendy jasne ukazujú, že kvalitná prevencia je jediný spôsob ako silného protivníka oslabiť a postupne poraziť.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári