Jaroslav Kozák "vystrieľal" všetky poldecáky na opačnej strane kurtu

Bedminton je jeho život. Veď bol jedným z tých, ktorí od začiatku polievali korienky tohto športu, aby sa ujal v košickej pôde. Jaroslav Kozák.

Bedminton je jeho život. Veď bol jedným z tých, ktorí od začiatku polievali korienky tohto športu, aby sa ujal v košickej pôde. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia patril medzi najlepších hráčov pod federálnou sieťou. Podobnú charakteristiku má aj jeho trénerská i pedagogická profesia. Jeho rukami prešlo nielen množstvo bedmintonistov, ale aj viacero osobností v iných športových odvetviach. Dnes sa venuje najmä mládeži, lebo v nej vidí budúcnosť. Pravidelne nás informuje o všetkých novinkách z košickej bedmintonovej kuchyne. Aj keď sa tomu Jaroslav Kozák bráni, možno mu dať priezvisko bedmintonový "fanatik". Lebo je to šport, ktorý takýchto ľudí potrebuje.

"V roku 1956 sa v Moskve konal Svetový festival mládeže. Na ňom ázijskí hráči predvádzali bedminton v súťažných stretnutiach. Odtiaľ sa dostal tento málo známy šport aj do Československa. Najskôr ho začali hrávať v Prahe a v Brne, a odtiaľ, niekedy v šesťdesiatom roku, priviezol prvý košík do Košíc Pišta Magyar. Pamätám sa, ako sme mastili bedminton u nás na dvore medzi domami na Havlíčkovej ulici. Až do neskorých večerných hodín. Sused dal do okna dve výbojkové lampy, a mohli sme hrať aj po zotmení. Ten dvorec je tam dodnes, len ľudia, ktorí sa na to pamätajú, už zostarli, alebo pomreli," spomína Jaroslav Kozák na začiatky bedmintonu v našom meste.

Chuť do bedmintonu bola veľká, ale nejaké vážne zápasy nebolo kde hrať, telocviční bolo v Košiciach ako šafránu. "Bolo že to radosti, keď nám riaditeľ blízkej základnej školy Michal Jakubčin umožnil, že môžeme trénovať v tamojšej telocvični. Tam sa, v roku 1961, uskutočnili aj prvé majstrovstvá mesta."

Bedminton zobrala pod svoje krídla najskôr Jednota. "Nemal som ešte ani osemnásť rokov, keď som prišiel za Tiborom Lieskovským, tajomníkom Jednoty, a požiadal o registráciu klubu. V roku 1962 sme hrali, už v športovej hale pri Jazdiarni, prvý súťažný zápas, proti Žiline v Československom pohári." Do prvoligovej histórie sa košické družstvo zapísalo pod názvom Hutné stavby, a hneď pri svojej premiére v ročníku 1962/63 skončilo na bronzovej priečke v moravsko-slovenskej skupine. "V konečnom poradí ligy, v súčte s českou skupinou, sme sa umiestnili na piatom až šiestom mieste, čo bol pre nás veľký úspech." O majstra Československa hrali vtedy len víťazi oboch skupín.

"Problém nebol v hráčoch, tých bolo dosť, ale nemali sme kde trénovať ani hrávať, veď v meste bolo vari desať či dvanásť telocviční. A mnohí ľudia bedminton ani nepovažovali za šport," uškŕňa sa Jaroslav Kozák. "Útočisko sme našli na učilišti Hutných stavieb a na základnej škole na Mäsiarskej ulici."

V apríli roku 1965 ich osud spojil s TJ Lokomotíva. "Ani nie osud, skôr snaha dopracovať sa k lepším finančným podmienkam. V Lokomotíve sme mali výhodu, že cestovné bolo zadarmo..."

V novom prostredí prišli aj prvé úspechy. "Vierka Vavreková získala pre náš bedmintonový oddiel prvú medailu, bronz na dorasteneckých majstrovstvách Československa v Brne. Niekoľko cenných kovov pridal i Mikuláš Starec. Družstvo dorastencov získalo šesť federálnych majstrovských titulov po sebe. V kategórii dospelých sme boli prvými majstrami ČSSR s Ľubomírom Teturom v štvorhre v roku 1975. Prvý titul v dvojhre vybojoval Juraj Lenárt, ktorý vyhral aj juniorský turnaj socialistických krajín Družba..."

Len tak mimochodom sa Jaroslav Kozák zmienil aj o tom, že v šesťdesiatych rokoch nemal na Slovensku konkurenciu. Od roku 1967 do roku 1974 bol jediným slovenským hráčom vo federálnej reprezentácii. "V Československu nebolo hráča, ktorého by som nedokázal poraziť. V prvej celoštátnej lige som dosiahol 119 výhier, čo sa, pokiaľ viem, nikomu inému nepodarilo. Mám dvadsať titulov majstra Slovenska, no federálny v dvojhre som nikdy nezískal. Ale ten, ktorý sme vybojovali v štvorhre s Teturom v roku 1975, si veľmi cením. V Břeclavi sme porazili Bareša s Patěkom z Prahy. Vždy som sa však najviac tešil z úspechov družstva. Škoda, že ani s ním sme na majstrovský titul nikdy nedosiahli, šesťkrát sme skončili na striebornej priečke a šesťkrát sme boli tretí. Meteor či Spoje Praha boli nad naše sily."

Košický bedminton sa dostal do povedomia aj vďaka turnaju o "Pohár Košického večera", ktorý niekoľko rokov pravidelne dostával priestor aj na televíznej obrazovke. "Spomínam si na jeden ročník, keď tu na pozvanie vtedajšieho Ústredného výboru KSČ prišli hráči z Kambodže. Boli mesiac v ČSSR, a na týždeň ich dali aj k nám. Vedúcim výpravy bol minister energetiky a školstva, všetko to boli vysokí štátni predstavitelia. Ich hráči v Košiciach trénovali a vyvrcholením pobytu bol štart na našom turnaji. Bedminton v Kambodži nebol na takej úrovni ako v iných ázijských krajinách, preto sme čakali, že s ich družstvom urobíme krátky proces. Keďže išlo o televízny prenos, do štvorhry sme postavili Čechovského a Šarocha, že to rýchlo skončia. Lenže, keď prvý set trval vari štyridsať minút, a zápas nemal konca, po dvoch setoch sme pustili na dvorec ženy, a tretí set sa dohrával až po ich stretnutí. Nechceli sme, aby sa do televízneho prenosu okrem štvorhry nič iné nedostalo. Voľakedy, keď sa ešte bedminton hrával na straty, bola totiž dĺžka zápasov neobmedzená."

Turnaj o Pohár Košického večera mal zvuk i za hranicami Československa. V telocvični Lokomotívy v Čermeli sa schádzali kvalitné európske družstvá i jednotlivci. "Na našom turnaji hrali napríklad aj medailisti z majstrovstiev Európy, ako napríklad Bieloruska Kostjučiková, v začiatkoch tu slávili úspechy silné tímy z NDR BSG Fortschritt Tröbitz či Einheit Greifswald, aj Maďari tu chodili s kvalitou. Smola bola, že bedminton v tých časoch nebol ešte olympijským športom. Stalo sa tak až v roku 1992 v Barcelone."

V tom čase bol už Jaroslav Kozák bedmintonovým veteránom. Ale o svojich hráčskych kvalitách vie dodnes rukolapne presvedčiť aj nejedného zo súčasných ligových hráčov. "Keď sa nám v roku 1994 na Cypre zranil jeden hráč, išiel som v štvorhre na kurt namiesto neho, a s Felgrom sme porazili majstrov Jordánska. V prvom sete za stavu 16:16 som zabodoval prasiatkom, čo jedného zo súperov na druhej strane neskutočne rozčúlilo. Bolo to také dvojmetrové chlapisko. Od zlosti tresol raketou o zem, a bolo po zápase, lebo nemal s čím hrať. Nebola to lacná záležitosť, lebo bedmintonová raketa stála vtedy okolo päťtisíc korún. Od šéfa jordánskej výpravy sme potom dostali pozvánku do Ammánu. Z ekonomických dôvodov sme ju však museli odmietnuť."

O tých "prasiatkach" má Jaroslav Kozák niekoľko zaujímavých story. "Svedčili o mojej presnosti, ktorou som pri hre vynikal. Aj vtedy, keď sme s Teturom hrali o titul majstra ČSSR v Břeclavi, som ich dal Pražákom dvanásť. Hra mi tak išla, že keď som sa na zadnej čiare hodil po košíku, dokázal som ho poslať presne do súperovho rožku. Raz som sa stavil s Öcsim Bohušom, ktorý žije v Austrálii, že trafím košíkom všetky štyri poldecáky, ktoré postavil na zadnej čiare na opačnej polovici kurtu. Že od neho za každý trafený dostanem päťdesiat korún. Za tých dvesto korún, ktoré som vyhral, sme sa potom spolu naobedovali..."

Dnes, v kategórii nad 65 rokov, patrí k svetovej špičke medzi veteránmi. Chystal sa na majstrovstvá sveta v Španielsku, že to tam dokáže. "Lenže, nikam som napokon nešiel, lebo náhle sa mi rapídne pokazil zrak." Oči mu "opravil" jeho bývalý hráč MUDr. František Veselý v Bratislave. A pozerá nimi do diaľky, na septembrové majstrovstvá Európy v Írsku. "Tam sa už veľmi teším. Verím, že sa mi podarí prebojovať aspoň do štvrťinále," vraví trochu priskromne. "Aj keď vek človek nezastaví, stále sa snažím udržiavať v dobrej kondícii. Že to nie je zlé, svedčí aj to, že nedávno som nastúpil s Turlíkom v druhej lige a porazili sme osemnásťročných súperov."

Jaroslav Kozák sa nevyznal iba v bedmintonovom fachu, ako učiteľ telesnej výchovy v Parku mládeže či neskôr na Dneperskej ulici objavil aj niekoľko talentov pre iné športové odvetvia. "Napríklad Jaroslava Priščáka, vynikajúceho diaľkára a trojskokana, ktorý bol neskôr šéfom vrcholového strediska športu v Prahe. Mojimi rukami prešiel aj Juraj Žuffa, jeden z najlepších basketbalistov v Československu, či Ondrej Gerenda, medailista z majstrovstiev Európy v plutvovom plávaní, i niekoľko ďalších známych športovcov. Najväčším ocenením mojej roboty však bolo, keď mi v roku 1986 ponúkli vedenie Strediska vrcholového športu v Košiciach. No napokon bol z toho prúser, lebo som to odmietol. Keď som si to všetko prezrel, nepáčili sa mi niektoré veci, ako to v tom stredisku fungovalo. Viac som bol spokojný vo funkcii riaditeľa školy na Charkovskej ulici, kde aj mojou zásluhou postavili bazén, ktorý dodnes slúži."

Zaslúžil by si metál, ako on vraví, za svoje celoživotné dielo, bedminton. Teší ho, že aj v Košiciach má stále viac priaznivcov, najmä tých aktívnych. "Učím na športovom gymnáziu a venujem sa najmä mladým hráčom. Viem odhadnúť, z koho môže byť dobrý hráč, a kto by sa mal radšej venovať niečomu inému. Mladí sa k nám húfne hlásia, momentálne máme v klube asi 250 členov. A stále ich pribúda. Ako relax po práci je dnes bedminton najrozšírenejší šport v celej Európe, na západe dokonca vytlačil squash. V Česku či Maďarsku pribúdajú špecializované haly na bedminton ako huby po daždi. Podobnú chystáme otvoriť aj v Košiciach. Bedminton tu má určite perspektívu, aj keď mladá generácia je oproti tej našej dosť zhýčkaná. No netreba mať len talent, usilovnosťou sa dá veľa dokázať."