Tri a pol roka je pomerne dlhá doba na prvé zahraničné angažmán. Slovenský futbalový reprezentant Marek Sapara si ho odkrútil v Rosenborgu Trondheim. Bývalý hráč Krásnej nad Hornádom a 1. FC Košice sa odrazil do európskeho futbalu v Ružomberku, kde sa stal pred štyrmi rokmi členom kádra majstra Slovenska - víťaza Corgoň ligy - ako aj víťaza Slovenského pohára. Tieto úspechy ho katapultovali do Škandinávie, kde sa stal dva razy majstrom Nórska v rokoch 2006 a 2009. Okúsil aj Ligu majstrov a štátni tréneri s ním rátali čoraz častejšie. No život je zmena, povedal si tento kreatívny záložník, ktorého pre jeho kopaciu techniku prezývajú v zahraničí slovenský Beckham. Pred časom zakotvil na opačnej strane Európy - v Turecku.

Už pred časom poškuľovali po ňom iné zahraničné kluby, pričom najpevnejšie siete hádzali Turci. Pred rokom mu ešte úmysel zmeniť dres nevyšiel, keď eminentný záujem prejavil Besiktas Istanbul. No jeho zamestnávateľ ho nepustil a pýtal zaňho také peniaze, aby odradil záujemcov. "Aj ma to mrzelo, ale musel som rešpektovať rozhodnutie predstaviteľov Rosenborgu. Spoliehal som sa na to, že pokiaľ budem mať formu a bude sa mi dariť, tak pytačky budú pokračovať," konštatoval vtedy hráč s vycibreným štýlom. Túžba dostať sa preč pramenila nie z toho, že by nebol potrebný. Práve naopak. "Všade, kde som dosiaľ pôsobil, som mal problémy zamieriť do iného tímu, nikde ma nechceli pustiť. Či to už bolo v Košiciach, v Ružomberku alebo v Trondheime. Boli so mnou spokojní a ešte rátali naďalej s mojimi službami."

Napokon to ale predsa pred pár mesiacmi vyšlo. Nóri si uvedomili, že ak chcú niečo zarobiť (blížil sa koniec jeho zmluvy), tak už nesmú viac otáľať a robiť problémy. Preto pristali na požiadavky iného tureckého klubu MKE Ankaragücü. S ním podpísal dvaapolročnú zmluvu s opciou na ďalší rok. Pre 27-ročného hráča sa začala nová etapa v jeho kariére. "Bol som nesmierne šťastný, že to vyšlo, lebo som naozaj túžil po kvalitnejšej súťaži i kvalitnejšom tíme. To všetko preto, aby som v roku, keď sa konajú majstrovstvá sveta, na ktorých by som rád hral tiež, bol dostatočne pripravený a v najlepšej forme. Aj tréner Vladimír Weiss mi odobril tento krok, že som urobil dobre. Tak verím, že to ešte zúročím v národných farbách," vyznal sa zo svojich bezprostredných pocitov Sapara.

Dvadsaťsedemročný borec sa dostal do klubu, ktorý bol vtedy na 14. priečke najvyššej tureckej súťaže, odvtedy si ale polepšil a dal už aj premiérový gól v zápase proti Eskisehirsporu. Po zimnom prestupe do krajiny polmesiaca mu trvalo osem zápasov, kým sa tento Košičan strelecky uviedol. Pre zaujímavosť, v predošlých pôsobiskách vedel tento čas skrátiť, ale i natiahnuť. V Rosenborgu Trondheim skóroval už vo štvrtom súťažnom vystúpení. Po príchode do Ružomberka sa rozbiehal v koncovke slimačejším tempom, lebo zaspomínal, že to bolo po vojenčine a mal herný výpadok i kondičné problémy, takže sa musel dať dokopy. "Možno až po roku som sa zapísal v Liptove medzi strelcov." V špičkovom futbale začínal v 1. FC Košice (predtým sa objavil ešte v Krásnej). "Tam mi to trvalo približne pätnásť zápasov, kým som to trafil presne."

Východniara "prehovorili" na ostatný tento prestup niektoré fakty. Predovšetkým to, že trénerom je svetoznámy Roger Lemerre a na súpiske sa ocitlo množstvo hráčov zvučných mien (Rothen, Vassell či Geremi). Navyše Turci zlanárili aj ďalšieho člena Weissovej úspešnej partie, ktorá sa dostala na MS - Roberta Vitteka (kým ďalší Slovák - brankár Senecký - musel odísť preč). "Je dobré, že tu nie som jediný z našej krajiny, stačila mi táto samota v Nórsku. Predsa len je lepšie, pokiaľ máte stále v blízkosti spoluhráča, s ktorým sa môžete porozprávať v rodnom jazyku a navyše sa bavíte aj o reprezentácii." Na margo pozície klubu hneď dodal: "Stačilo mi pár dní, aby som pochopil, že je nesmierne bohatý a ambiciózny, hoci jeho postavenie tomu nenasvedčuje."

Lenže prezident Ankaragücü je primátor Ankary a ten chce raziť cestu postupných krokov. "Po zmenách, ktoré sa udiali v štruktúre klubu vrátane nových majiteľov a riešenia finančných podlžností, treba najprv sformovať čo najkvalitnejší káder, stabilizovať ho, aby sa noví hráči zohrali. Je nás tu osem nováčikov, šiesti hráme v základnej zostave a ďalší dvaja sú pripravení ako striedajúci. V ďalšom ročníku šéf už mieni, aby sme srdnatejšie konkurovali istanbulským veľkoklubom ako Galatasaray, Besiktas či Fenerbahce. Už sme naznačili našu silu, trebárs práve proti Besiktasu, keď sme mali jednoznačne vyhrať, ale, žiaľ nevedeli sme dať góly." Len tak na okraj: Ani on si nevie predstaviť situáciu, že raz bude odchádzať z tohto košiara a nebodaj si ho vyhliadne niekto ďalší. "To bude peklo, súdiac podľa mentality i toho, ako sa ku mne správajú už teraz a aké podmienky nám všetkým vytvárajú," pousmial sa úspešný futbalista, ktorý s výnimkou svojho úvodného duelu, keď nastúpil len na polčas, lebo mal problémy, hráva stále od začiatku v základe .

Temperament hraničiaci s fanatizmom je oddávna spojený s tunajšími priaznivcami koženej. Kto to nezažil, nepochopí, neuverí. Pre tunajší národ je lopta viac než šport. Ide o náboženstvo, drogu, modlu, objekt zbožňovania. Proste všetko. "Počul som, že máme jedných z najbláznivejších a najohnivejších divákov v celej krajine. Štadióny sú natrieskané, ľudia sa idú zošalieť od radosti, pokiaľ sa mužstvu darí, ale vedia byť i poriadne naštvaní a zlostní, ak to nejde. Atmosféra je ale fantastická, úchvatná. Ide o ničo neskutočné, čo som ešte nikdy nezažil, a ktovie, či v niektorej inej súťaži také čosi funguje. Priaznivci sú neustále vo vytržení. Nielen počas zápasu, ale i pred ním a po ňom."

Pravda, ak sa fanatizmus preženie, sú aj tragické následky, zranenia, bitky, výtržnosti, potýčky, porozbíjané okná, autá, zdevastované objekty, veľké materiálne škody. Každý odinakiaľ a zvlášť zo strednej Európy si musí nastaviť svoju vnímavosť úplne inak než bol navyknutý. "Aj po návrate zo súperových ihrísk nás čakajú zoradení v špalieroch a tlieskajú nám. No keby sa o poriadok nestarala polícia, tak by nám poskákali po hlavách. Aj tak ale radostného búchania po autobuse a hlučných prejavov si užijeme do sýtosti. Ľudia, čo milujú futbal, sú spontánni, bezprostrední, dávajú emócie najavo." Iba prvé dni žil M. Sapara v relatívnej anonymite, len čo ukázal svoje majstrovstvo na ihrisku, už ho podchvíľou zastavujú hocikde v meste nadšení diváci. "Futbalista tu má všade otvorené dvere," zhrnul výsadu vyznávača tohto športu.

Športový komplex Ankaragücü je pojem. Možno nadnesene povedané jeden z divov sveta. Marek naznačil, že videl už rôzne podobné objekty, napríklad ten, čo má Real Madrid alebo Manchester United, ale takéto čosi ešte nezažil. Zostal ohúrený pri svojej prvej návšteve, no stále je to preňho pastva pre oči. Otvorili ho iba pred pár mesiacmi a dýcha novotou. "Nepreženiem, ak poviem, že naše tréningové centrum môže ašpirovať na zápis do Guinnessovej knihy rekordov ako vôbec asi najväčšie na svete. Je tu všetko – počnúc mnohými nádhernými hracími plochami cez objekty na bývanie, stravovanie, teda hotely a reštaurácie, kino, zdravotnícke centrum, priestory na regeneráciu, odpočinok, šatne a ďalšie spoločenské miestnosti. Naozaj paráda."

Náš zástupca sa už dostáva bližšie k tunajšej mentalite. Dokonca sa pochválil, že pochytil aj niekoľko slovíčok v tureckom jazyku. "V Nórsku som bol dlhšie, ale ten ťažký jazyk mi vôbec nesedel, naučil som sa z neho málo. Možno aj preto, že tam angličtina nerobila nikomu problémy, čo sa o Turkoch nedá povedať. Tu už sa snažím zvládať jednoduché frázy, lepí sa to na mňa. Pritom máme so sebou prideleného tlmočníka," pridal postreh náš futbalový vyslanec. Nedá dopustiť ani na tureckú kuchyňu, ktorá je podľa neho fantastická a má podobu rôznych chutí. Niečo pre skutočného fajnšmekra. "Chutí mi všetko, čo sa tu varí. Trebárs ak si dám i niečo z inej kuchyne, napríklad 'čínu', som maximálne spokojný. Robia to skvele."

Spočiatku manželia Saparovci - Marek a Lucia - bývali v hoteli. Potom si ale vybrali byt, hoci je to dosť ďaleko od štadióna - 35 kilometrov. To preto, lebo Ankara je obrovské mesto a navyše tréningový komplex je postavený za mestom neďaleko letiska. "Preto musím prejsť celé centrum, keď idem do športového centra." Prvé dni hráčov vozili na štadión, ale potom každý z nich dostal auto a tak sa presúva sám. "Nemám so šoférovaním problémy, ani s orientáciou, dosiaľ som nezablúdil, mám pamäť na cesty," pochválil sa borec, ktorý ešte nemal veľa času na to, aby bližšie spoznal Ankaru, ale vraj raz bude aj na to vhodné obdobie. "Blízko nášho bydliska máme však nádherný park, kam chodíme s manželkou relaxovať, poprechádzať sa. Potom zvykneme zájsť do reštaurácie. Pokiaľ ide o historické pamiatky, tie nás až tak nateraz nelákajú, ale nevylučujem, že si nájdeme neskôr čas aj na ne."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári