Minulý týždeň sme v tejto rubrike sprostredkovali spomienky Tomáša Uhrina, študenta medicíny na UPJŠ v Košiciach, na jeho cestu za medicínskymi skúsenosťami do Mexika. V tejto časti nám porozprával o tom, čo robil, keď práve on a jeho spolužiak Peter nepracovali. O mexických pamiatkach, jedle, indiánoch i všeličom inom.

Keď sa povie Mexiko, mnohým sa väčšinou vybaví pravé mexické jedlo. "Ich kuchyňa je mimoriadne pestrá. Jedlo bolo iné hlavne v tom, že na všetko dávali čili. A nie obyčajné červené, ale ešte štipľavejšie zelené. Takmer ku všetkému jedli aj tortily – kukuričné placky. Mnohé jedlá sa pripravujú v každej oblasti trochu inak, s použitím miestnych ingrediencií, ktoré si je možné kúpiť na miestnych trhoch ´mercados´. Do mnohých jedál pridávajú mleté mäso v kombinácii s dusenou fazuľou. V stánkoch s jedlom sa napríklad predáva do listov banánovníkov zabalené 'tamales ranceros' – plnené kuracím mäsom, paradajkami, olivami a ďalšími prísadami. Alebo do kukuričného šúpolia zabalené mäsom plnené cesto." Tomáš ochutnal aj špecialitu, už ktorej názov odrádza od pohľadu aj konzumácie. "Na jednej oslave u mexických kamarátov podávali ako prílohu k drinkomi pražené chrobáky. Najprv som sa zdráhal, no napokon to nebolo nič hrozné a celkom mi chutili. Akoby som chrúmal obyčajné slovenské čipsy."

Počas stáže a po nej obaja študenti prešli mnohými pamiatkami. "Väčšinu nášho pobytu sme strávili v Durangu, kde sme mohli obdivovať koloniálne budovy a katolícke chrámy. V meste bolo aj množstvo malých a zaujímavých múzeí. Z kostolov najvýznamnejší a podľa môjho názoru najkrajší je Templo de Santa Ana na hlavnom námestí. V meste bol aj veľmi pekný park Parque Guadiana s jazierkom a fontánami. V ňom bolo možné oddychovať po náročnom dni. Durango sa teši záujmu filmárov z celého sveta kvôli svojmu westernovému mestečku, kde sa natáčali filmy ako napríklad v roku 2006 'Banditi' s herečkami Penelópe Cruz a Salmou Hayek. A okrem tohto aj ďalších vyše 170 väčších filmov. Bol to neopakovateľný zážitok prechádzať sa westernovou uličkou s vedomím, že tam pred nami kráčali slávni herci. Mali sme šťastie a mohli sme si pozrieť aj predstavenie bitky medzi indiánmi a kovbojmi. Na chvíľu sme sa mohli cítiť, ako by sme boli súčasťou skutočného filmu."

Medici navštívili aj prímorské mesto Mazatlán. Cesta autobusom trvala zhruba sedem hodín. Mimochodom,všade sa presúvali autobusom, poprípade taxíkmi. Mexiko má jednu veľkú zaujímavosť a to, že železničná doprava je určená iba pre náklad a nie pred ľudí. Zo všetkého najviac sa Tomášovi v Mazatláne páčilo 16-kilometrové pobrežie s plážami s množstvom hotelových komplexov, čo s Petrom aj patrične využili. "Bolo tam krásne more a veľmi teplé a vlhké počasie. Aj v noci sme sa mohli po pláži prechádzať len v plavkách a kúpať sa v mori."

Prehliadku Mazatlánu a Duranga absolvovali ešte počas samotnej stáže v nemocnici Hospital General de Durango. Po jej skončení sa vybrali objavovať cudziu zem. "Šli sme sa na sever do mesta Monterrey, ktoré je tretím najväčším mexickým mestom. Má vyše tri milióny obyvateľov. Je to moderné mesto, vybudované akoby na americký štýl, kde sa zachovalo len veľmi málo koloniálnych stavieb. Zaujímavosť, ktorá ma upútala a ktorú sme si nemohli nechať ujsť, bolo Gran Plaza, dlhé takmer kilometer. Je to akoby námestie, pozdĺž hlavnej cestnej tepny, ktorá prechádza centrom. Turisti tam môžu obdivovať parky, fontány, slnečné hodiny a mnoho iného. Prekrásny bol Parque Fundidora, obrovský komplex, kde bola aj zóna Santa Lucia. Umelá riečka po ktorej sa dalo plaviť, s nádherne upravenými zelenými záhradami a chodníkom pre peších. Vládlo tam strašne suché a teplé počasie s teplotou vyše 50°C. Neopakovateľnú atmosféru mala Santa Lucia najmä po zotmení, keď žiarila takmer všetkými farbami, ktoré osvetľovali malé fontánky vody."

Z Monterrey cestovali Slováci na juh do Oaxaky so zastávkou v Mexico-City – Ciudad de México. Tam navštívili námestie Zócolo, ktoré je už 500 rokov ohniskom historického centra. Oficiálne sa toto najväčšie námestie na americkom kontinente, ktorého rozmery sú 240 x 240 metrov nazýva, Plaza de la Constitución. "Dominuje mu Národný palác, postavený na príkaz Hermána Cortésa. Okrem toho tam stojí obrovská katedrála Catedral Metropolitana a zrúcaniny Aztéckeho Veľkého chrámu. Navštívili sme tam aj Museo Nacional de Antropología – Národné antropologické múzeum." Jeho dominantou je podľa Tomáša fontána na nádvorí, ktorá spríjemňovala oddych pri prehliadke jednotlivých sál, rozložených okolo centrálneho nádvoria. To zakrývala monumentálna betónová strecha s plochou 4 tisíc m2 a ktorej celú váhu niesol iba jediný betónový stĺp, vysoký 11 metrov.

"Pred múzeom sme mali šťastie a videli Voladores. Je to rituál, pri ktorom sa päť mužov v tradičných kostýmoch vyšplhá na stožiar, vysoký 20 až 30 metrov. Na jeho špičke je pripevnená guľatá plošina o priemere maximálne 70 centimetrov. Túto plošinu je možné roztočiť okolo osi. Hneď pod ňou visí štvorcový drevený rám, na ktorom zaujmú miesto štyria muži, ktorí si omotajú okolo členkov každý jedno lano. Potom sa piaty muž Coporal postaví na plošinu a postojačky hrá na flautu s tromi otvormi, zvanú puscol. Zároveň bubnuje a ukláňa sa pritom na všetky svetové strany. Na to sa štyria muži, sediaci pod ním, pomaly spustia na lanách dole. Coporal, stojací na plošine, pohybom bokov roztočí plošinu, laná sa pritom odmotávajú od osi a odvážlivci sa špirálovite znášajú k zemi. Po 13 otočkách spoločne dosadnú na zem a pomalým behom rotáciu zabrzdia. Coporal, ktorý až doteraz hral, zmĺkne a zlezie zo stožiara..."

Je to jeden z najstaršie duchovaných rituálov na celej západnej pologuli. Vyvinul sa asi okolo roku 500 n. l. z kultu plodnosti. Nie je možné ho interpretovať jednoznačne, pretože od tej doby prešiel množstvom obmien. Jedna z interpretácii je, že muž, stojaci na špici, predstavuje Slnko a stožiar predstavuje Strom života. Štyria "lietajúci muži" znamenajú podľa tohoto výkladu znovuzrodenie bojovníkov i obetovaných ľudí, ktorí sa ako vtáci znášajú k zemi, vzdávajú poctu bohom a prosia Slnko o požehnanie. Synchrónne pohyby mužov majú vyjadrovať jednotu človeka a vesmíru. "Je zaujímavé, že počet voladores – štyroch mužov, vynásobený 13 otáčkami plošiny, dáva číslo 52. V aztéckom kalendári je to uzavretý cyklus a pre nás, Európanov, prirodzený počet týždňov v roku."

Slováci sa vydali ďalej, do indiánskej dediny San Juan Chamula, ležiacej 12 km od mesta San Cristóbal. Zaujímavý bol pre oboch študentov najmä miestny kostol, v ktorom slúžia bohoslužby kňazi – šamani. Modlia sa v ňom za chorých. Ich rodinní príslušníci zapaľujú v kostole sviečky a spievajú domorodé piesne. "Svätci majú na väčšine sôch zrkadlo, aby odohnali zlých duchov a takmer celá podlaha bola pokrytá ihličím. Miestni dedinčania chodia do kostola obetovať zvieratá. V dedinke žijú aj indiáni. S nimi sme sa stretli už vo westernovom mestečku v Durangu, no kým tam sa s nami ochotne vyfotili, tu, v San Juan Chamula, to nebolo možné. Fotiť sme nemohli obyvateľov ani nič v kostole. Po dedinke nás sprevádzal miestny indián, ktorý vedel po anglicky. Oboznámil nás so zvyklosťami, čo sa smie a čo nie, aby sme predišli problémom. Tiež nám porozprával o spôsobe ich života, že sa zaoberajú výrobou klasických tkaných šatiek, kobercov a suvenírov pre turistov."

Na ďalšej ceste Slováci navštívili blízky Caňon de Sumidero, vyhlásený za národný park, cez ktorý je možné prechádzať iba na člnoch. Túto možnosť obaja medici radi využili. "Steny kaňonu, žiariace mnohými farbami, sa týčia do výšky 1100 metrov nad hladinu rieky Río Grijalva. Mali sme šťastie a videli aligátory, vyvaľujúce sa na pláži v ich prirodzenom prostredí. A v korunách stromov šantiace opice. Bol to výnimočný zážitok, pretože dovtedy sme spoznávali len kultúrne krásy, ale teraz sme mali šťastie aj na tie prírodné. Zastavili sme sa aj pri Agua Azul, čo je jedna z najkrajších prírodných pamiatok. Nikdy by mi nenapadlo, akú nádheru dokáže vytvoriť obyčajná tečúca voda, lebo také krásne kaskády som ešte nikdy nevidel. Ďalšou zastávkou bolo Misol-Há, kde sa leje vodopád do hĺbky asi 30 metrov a tvorí veľké jazero. Za vodnou záclonou vodopádu vedie chodník, z ktorého je možné obdivovať padajúcu vodu a počuť jej prenikavý hukot z bezprostrednej blízkosti."

Konečnou zastávkou jednodňového výletu turistov bolo Palenque. Nie je mnoho archeologických nálezísk, ktoré by veľkolepou architektúrou a umením tak fascinovali návštevníkov. Mayské mesto Palenque je tvorené ruinami chrámových pyramíd i palácov. Najvýznamnejší je Chrám nápisov, pomenovaný podľa kamenných panelov so 620 nápismi vo vnútri stien najvyššieho poschodia. Zobrazujú dejiny Palenque a rodostrom kráľa Hanaba Pakala. Je to jediná pyramída v Mexiku, postavená špeciálne ako hrobka. V sarkofágu sa našli zvyšky nezvyčajne vysokého mayského vládcu obloženého okrem iného najbohatším hrobkovým nálezom nefritových ozdôb zo všetkých mayských hrobiek. Na tvári mal masku s nefritovou mazaikou. Predpokladá sa, že kostra je Hanab Pakal, ktorý začal stavať chrám v roku 675.

Tomáš aj Peter priznávajú, že táto cesta bola ich najväčším dobrodružstvom v živote. "Myslím si, že za tých pár týždňov, čo som strávil v Mexiku, sa mi podarilo navštíviť veľa zaujímavých miest. S výberom to nebolo ľahké a videli sme len malý zlomok z toho, čo táto obrovská krajina ponúka. Hoci o Mexiku som pred odchodom počul, že je to nebezpečná krajina, miznú tam ľudia a má problémy s dogami, ja som sa vrátil živý a zdravý," uzatvára Tomáš.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári