Pavol Hammel si rád zo všetkého uťahuje a najradšej sám zo seba...

Keď na plese zaznejú evrgríny ako Učiteľka tanca, Pri poslednom litri vína či Medulienka, o zábavu je určite postarané. Práve vďaka tomu si Pavol Hammel začiatkom každého roka cez víkendy neoddýchne.

Práve naopak, o prácu ma postarané. Vďaka jednému z košických plesov sa P. Hammel vybral aj do nášho mesta a čas si našiel i na krátky rozhovor.

Kto sa s P. Hammelom stretol osobne a mal by niekomu inému povedať, aký je, stačila by mu jedna veta - rád si zo všetkého uťahuje a najradšej sám zo seba... „Nuž ale veď sranda musí byť, nie? Musí to byť o optimizme, o pozitívnom myslení a ničnerobení si sám zo seba. Nemám rád, keď sa ľudia priveľmi prežívajú a keď prežívajú svoju kvázislávu. Lebo čo je to sláva v našich pomeroch? Veď mňa poznajú nejaké dva milióny ľudí. V Los Angeles je to jedna štvrť a ak by som mal preháňať, tak poviem, že v Mexiku jedna ulica... Je to taký maličký piesoček, na ktorom sa predsa nemôžeme hrať na slávu. Tu ma ľudia poznajú, no prejdem hranice a už v Györi som úplne neznámy. To je moja okrídlená veta a rád ju používam, pretože je to pravda. Netreba sa prežívať, to je blbosť."

S takýmto životným optimizmom sa vraj nenarodil, ale postupne sa k nemu dopracoval. „Vypestoval som to v sebe, veď som hrával v podstate od detstva. Mal som 18 rokov, keď nám vyšla platňa ´Zvoňte zvonky´ a mali sme neskutočný úspech. Snažil som sa to nejako priveľmi neprežívať, hoci sa ukázalo, že to bola dobrá muzika, veď dodnes je... Nevšímať si priveľmi tú slávu, sa ukázalo ako dobrý ťah. Dôkazom toho je, že som sa nevykašľal na školu a skončil som právo. Nevedel som totiž, či z toho nášho hrania niečo bude. Iste, dúfal som v to, lebo inak by sme to nerobili, ale bol by som hlúpy, keby som si nenechal zadné dvierka a spoliehal sa len na to, že ma uživí brnkanie na gitare."

Vypredané koncerty a davy jačiacich fanúšikov. Takto vyzerá sláva dnes a vyzerala aj pred rokmi. „Iste, v niektorých detailoch to bolo iné, ale základ je ten istý. Samozrejme, že miera informácií, ktoré sa dostávali medzi ľudí, bola iná. Médiá neboli pred rokmi také silné, ako dnes. Vtedy bolo len dvoje novín a tie písali to isté, televízia bola tiež len jedna. Takže mediálne šialenstvo, ako ho poznajú dnes napríklad superstaristi, tu nebolo. Vtedy sa sláva prejavovala najmä v tom, že sme mali vypredané koncerty a že naše platne sa predávali oveľa lepšie, ako sa predávajú platne tých najslávnejších dnes... Bola to iná doba, mnohé veci sa nedajú vôbec porovnať. Na druhej strane, nič nové sa tu nevymyslelo. Veď si vezmite SuperStar. My sme mali Bratislavskú lýru. Tiež to snímala televízia, tiež tam porotcovia hodnotili spev súťažiacich, tiež to bolo vygradované semifinálovými kolami... Len užitočnejšie to bolo v tom, že na lýru sa pripravovali nové skladby. Spievali ich známi, ale aj úplne neznámi interpreti. No a keď napríklad v Carltone býval Waldemar Matuška, tiež tam na neho čakali davy jačiacich fanyniek. Takže v podstate - nič sa nezmenilo. Sláva je tá istá, možno vyzerá len o čosi inak."

Práve vďaka tomu, že sa P. Hammelovi toľké roky na poli slovenskej muziky darilo a stále darí, v repertoári má množstvo hitov. Práve tie sú pre neho vstupenkou na plesy, na ktorých je pre hostí veľmi vďačným hosťom. „Nebudem tvrdiť, že plesová sezóna je tou najobľúbenejšou časťou roka, no je to môj džob a musím prijať aj také ponuky, lebo len letné festivaly by ma neuživili. Na druhej strane, netvrdím, že to nemám rád, lebo keby to tak bolo, nikto ma na žiadny ples hrať nedostane. Rozhodne sa v tom však nevyžívam." Ak manželka nástojí na tom, že by sa rada vybrala aspoň na jeden ples aj zabaviť sa, vyhovie jej. „Spojím príjemné s užitočným a ideme na ten ples, kde aj hrám. Vyberieme sa celá partia a keď si odohrám svoje, zabavíme sa. Rozhodne však netancujem. S tým už manželka ráta, že keď aj ideme na ples, tak mňa na parket nedostane. Nehnevá sa preto na mňa, nie pre tancovanie si ma vzala..."

V poslednom čase je P. Hammel známy nielen ako spevák, ale aj ako maliar. Jeho takzvané krvné obrazy sa stali pomerne známymi a populárnymi. „V zime však nemaľujem. Pracujem totiž v kotolni, kde musí byť vždy otvorené okno - kvôli plynu. No a teraz tam fúka a ťahá studený vzduch - kto by tam v tej zime chodil? No a keď je pekné počasie, tak ma to láka hocikam inam, ako do špinavej kotolne," dodal na záver so smiechom.