Občas sem príde aj zahraničný novinár zdokumentovať to, ako môžu žiť ľudia v Európe v 21. storočí. Na Luniku IX prespáva okolo 6 000 ľudí a drvivá väčšina nemá prácu. Okrem nezamestnanosti sa tam vyskytujú aj iné problémy. Zlá starostlivosť o deti, skoré tehotenstvá dievčat, záškoláctvo, neadekvátne bývanie, dlžoby, úžera, špina... Eliminovať aspoň časť problémov majú za úlohu sociálne pracovníčky. S Annou Čechovou, ktorá je v tomto fachu najdlhšie, sme sa porozprávali o jej práci.

Sociálnou pracovníčkou v teréne sa A. Čechová stala 1. júna 2005. Od začiatku pracuje ako tzv. komunitná, pridelená na Lunik IX. "Začiatky boli veľmi ťažké. Keď sme prišli na úrad, pýtali sa, kto sme a čo chceme. Mala som pocit, že úradníkom zasahujeme do ich práce a kompetencií. Akoby mal každý svoj ´piesoček´, ktorý si udržiava a má strach, že mu zoberieme prácu. Aj sa stalo, že som z úradu práce odchádzala s plačom...

Dnes, po piatich rokoch, je to iné. Na úradoch sú radi, že ich priamo v teréne majú. Často sú totiž nútení požiadať ich o spoluprácu. Okrem toho pripravujú Rómov aj na úradné konzultácie. "Rómovia riešia problémy tak, že ak jeden má problém, druhý mu rozumie, tretí vie písať, štvrtý čítať a piaty ide s nimi, lebo ak treba, vie pokričať. Sú hluční, hygiena tiež nie je u niektorých na bohvie akej úrovni. Sú emotívni, výbušní, rýchlo sa rozčúlia a aby na seba upozornili, ´robia cirkus´."

Sociálni pracovníci navštevujú domácnosti a majú prehľad, ako ktoré rodiny žijú. "Často nám volajú z úradov či nemocníc. Niektoré matky porodia a deti nechajú v pôrodnici. V takých situáciách volajú lekári sociálnym pracovníkom. My musíme mať prehľad, kto je rodička, i kde býva, aby ju mohli nájsť a poslať po dieťa." Okrem toho doručujú odkazy od lekárov, aby sa deti dostavili na očkovanie, na špeciálne vyšetrenie, odkazy z úradov práce, mapujú terén pre sociálno-právnu ochranu ÚPSVaR, konzultujú záškoláctvo v rodinách, odovzdávajú rôzne výzvy z inštitúcií... "Máme napríklad matku, ktorá odmieta podpísať hocičo, lebo niekoľko detí jej bolo kvôli zanedbaniu starostlivosti odňatých. Ak dieťa potrebuje špeciálne vyšetrenia v nemocnici, matka to musí podpísať. Jej teda treba vysvetliť, o čo ide, lebo ona si myslí, že podpisuje to, že sa ich vzdáva. Mnohí Rómovia z Lunika IX sú negramotní. Vedia si niečo prečítať, ale nerozumejú obsahu a veciam v širších súvislostiach. Niektorí nevedia ani toľko. Väčšina skončila základnú školu v piatej triede."

S oblečením i obuvou má problém mnoho detí na Luniku IX. Nie je nič zvláštne vidieť počas dňa deti, ako sa hrabú v kontajneroch a hľadajú oblečenie či topánky. V horšom prípade aj jedlo. "Zároveň sa po Luniku IX váľajú suché rožky či krajce chleba. Je tu neskutočné množstvo odpadu, lebo v jednom byte nežije jedna rodina. Ale rodina, ktorá mala päť detí pred 20 rokmi. Tie deti už majú svojich partnerov i deti. Nemali kam ísť, ostali teda u rodičov v jednom byte. Tie sú potom neskutočne preplnené a rodina vyrába päťnásobne väčší odpad." Napríklad v jednej malej izbe okrúhlych panelákov, tzv. "kukurice", by mali bývať maximálne štyria ľudia. S oboma rodičmi tam však žije aj syn s rodinou i dcéra s rodinou.

Väčšinu detí na Luniku IX vychováva ulica. Mnohé sú pohybovo či inak nadané, no nikto to v nich nepodporuje. Väčšinu času trávia práve na ulici alebo na špinavých chodbách, prípadne sa bezcieľne ponevierajú po byte. Otec si už ráno vypije, alebo odíde z domu, matka deti pošle von, lebo na ne nemá čas. Keď sa stane, že do kancelárie komunitného centra prídu dve - tri deti a kreslia si tam, na druhý deň je schopných prísť aj 50. Prísť je však slabé slovo, keďže oni sa doslova dobíjajú. "Robia to hlučným spôsobom, trieskajú do dverí, kopú, až máme pocit, že ich rozbijú. Kričia, vrieskajú... Stáva sa, že do kancelárie vojde skupinka detí a ´civie´ na nás, čo robíme. Práve tieto deti môžu spôsobiť viac škody ako dospelí, hoci tí sa na situáciu len prizerajú."

Návšteva domácností sociálnym pracovníkom prebieha vždy inak. Jednak aj podľa toho, prečo k dotyčnej rodine príde a prijatie závisí aj od momentálnej nálady domácich. "Keď sa ideme len pozrieť, ako žijú, je to obtiažne. Stáva sa, že z bytu počujeme krik, lebo domáci pán má ´pod čapicou´. Raz sa stalo, že nám taký muž otvoril. Byt bol celý zakrvavený a my sme sa naozaj báli, čo sa stalo, prípadne sa stane nám. Mysleli sme, že nám ide o život. Vyšlo však najavo, že bol opitý a pri holení sa porezal."

A. Čechová priznáva, že z návštev niektorých domácností bola milo prekvapená. "Dokonca som sa pred dverami jednej rodiny vyzula. Dodnes mám z nich dobrý pocit. Rodičia naučili deti hygiene a všetkému, čo pre život potrebujú. Sú však aj opačné prípady. V byte je neporiadok, na koberci sa povaľujú ohlodané kosti napriek tomu, že žiadny pes tam nežije. Byty, kde pavučiny v rohoch vyzerajú takmer ako záclony, kde jedinou očistou v byte je dokorán otvorený balkón a vybité okno. Dieťa sedí v postieľke v čižmách a v ´pamperske´. Rodičia tvrdia, že jeho oblečenie práve vyprali..."

Podľa A. Čechovej mnohí Rómovia sami cítia, že takto to nikam nevedie. Hlavne, keď sú ich deti závislé od toluénu, túlajú sa po nociach, či 13–ročné dievčatá prídu domov tehotné. Život týchto ľudí je často bezútešný. Keďže majú málo peňazí, požičiavajú si a vracajú neraz so stopercentným úrokom. Sú teda v nekonečnom kolotoči dlhov. Namiesto jedla kupujú cigarety a alkohol, aby mohli zapíjať beznádej a situáciu, v ktorej sa nachádzajú. To, ako ju vyriešiť, už nevedia. Sociálne pracovníčky sa teda snažia týchto ľudí motivovať, vychovávať a pomôcť im meniť ich život. Avšak to, ako budú ďalej žiť a vyriešia svoj život, záleží len na nich.

"Práca sociálnej pracovníčky je veľmi náročná a psychicky vyčerpávajúca. Je teda dobré, že nás je tu viac. Na záver by som ešte povedala jedno. Neviem, čo by som robila, keby som sa narodila v cigánskej chatrči. Čo by som robila so svojím životom... Netreba teda všetkých hádzať do jedného vreca. Niektorí rodičia svoje deti jednoducho nenaučili, že ak smrdia, majú sa okúpať aspoň raz za týždeň... Všetko je v zmýšľaní ľudí. To, ako sú vnímaní, stojí a padá na predsudkoch," dodáva A. Čechová.

Dospelí sa na nich vykričia, deti opľujú, či hodia kameň

Sociálne pracovníčky, terénne i komunitné, pôsobia v mnohých častiach mesta. Mnohí ľudia však nevedia, čo vlastne robia. O tom, čo je ich náplňou práce, sme sa preto porozprávali s koordinátorkou sociálnych pracovníkov Katarínou Melichovou.

V meste funguje terénna sociálna práca päť rokov. Projekt "Terénna sociálna práca v sociálne znevýhodnených lokalitách v meste Košice" realizuje košická samospráva od apríla 2009 vďaka finančnej podpore Fondu sociálneho rozvoja. Projekt nadväzuje na už realizovaný projekt z minulých rokov. Terénny sociálny pracovník (TSP) musí mať vysokoškolské vzdelanie 1. alebo 2. stupňa, so sociálnym alebo humanitným zameraním. Asistent terénneho sociálneho pracovníka by mal mať maturitu. Mesto im v rámci svojich možností umožňuje ďalšie vzdelávania. Napríklad v oblasti legislatívy, sanácie rodiny či sociálno- právnej ochrany.

TSP má ťažkú úlohu v tom, že musí byť vedomostne vybavený v každej oblasti života. Terénna sociálna práca je totiž založená na poradenskom princípe. Pracovníci pomáhajú svojim klientom riešiť každodenné problémy, napríklad vedenie domácnosti, hľadanie zamestnania, záškoláctvo detí, základy hygieny či u dievčat gynekologickú starostlivosť. Tiež zisťujú, či deti boli očkované, či majú pediatra a mnoho iných pre bežných ľudí základných vecí. "Našimi klientmi sú totiž ľudia, ktorí žijú zo dňa na deň a často nemajú pocit zodpovednosti. Keď s nimi niečo robíme, oberáme ich o určitý stupeň samostatnosti. Chceme ich presvedčiť, aby skúsili žiť inak, boli aktívnejší. Pomáhame im v rôznych veciach, napríklad napísať životopis, žiadosť o byt či do zamestnania, sprevádzať ich pri vybavovaní dokladov... Jednoducho pomôcť so všetkým, s čím sa na nás obrátia, lebo úlohou TSP je dohodnúť si s klientom kompletný spôsob riešenia jeho problémov a poskytnúť mu sprievod pri ich riešení.

Okrem toho sa robí aj sociálny prieskum, v rámci ktorého sa mapuje lokalita a vyhľadávajú občania, ktorí potrebujú pomoc a podporu, spracúvajú sa údaje potrebné pre ďalšiu prácu s klientom."Ak rodina poberá dávku v hmotnej núdzi, zisťujeme, či ju používa účelne. Ak nie, zasahujeme, zapájame ju do inštitútu osobitého príjemcu, čo znamená, že sa dávka vypláca na trikrát. Naše TSP chodia aj na nákupy s rodinami. Aby sa peniaze nemrhali a neprišlo k zanedbávaniu a ohrozovaniu detí. Ďalšia možnosť je, že ak rodina nepoberá žiadne sociálne dávky a teda nemá žiadny príjem, musíme ľuďom vysvetliť, aké sú ich možnosti a čo majú urobiť pre to, aby príjem mali." TSP napríklad na Luniku IX pomáhajú riešiť aj vysokú nezamestnanosť. Z celkového počtu obyvateľov sídliska totiž pracuje asi 20 ľudí.

Mesto má podľa K. Melichovej málo TSP, preto pravidelne podávajú návrhy projektov, aby tento stav navýšili. Momentálne ich je v meste 12. "Jeden TSP a jeden jeho asistent má byť na 50 až 300 obyvateľov. Len čo je v lokalite viac ako 2 000 ľudí, mali by tam byť minimálne štyria TSP a štyria asistenti. Na Luniku IX je však okolo 6 000 ľudí. Tých osem ľudí, čo tam máme, je absolútne nepostačujúcich. Aj vzhľadom na závažnosť problémov, ktoré tam treba riešiť."

Práca TSP nie je jednoduchá z prostého dôvodu a tým je, že sa vykonáva v prirodzenom prostredí klienta. Sociálne odkázaní ľudia by mali vpustiť sociálneho pracovníka nielen do svojho bytu či domu, ale aj do života, aby im mohol pomôcť. TSP musí mať osobnostné predpoklady ako empatia, schopnosť riešiť problémy, flexibilita, dar reči a hlavne schopnosť vybudovať si v kontakte s klientom a jeho rodinou dôveru.

Aká je teda spätná väzba? "Samozrejme, zo začiatku boli problémy a konflikty. Nie každý si pustí TSP domov. Aj tých nepríjemných zážitkov je dosť. Niekedy sú terénne pracovníčky napádané v teréne a stáva sa, že sa musíme obrátiť so žiadosťou o pomoc na políciu. Po tých piatich rokoch však možno povedať, že máme od obyvateľov mnoho pozitívnych spätných väzieb. Stále viac sa nám potvrdzuje, že je to zatiaľ jediný efektívny spôsob práce so sociálne vylúčenými ľuďmi," dodáva K. Melichová.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári