Túto krajinu z juhovýchodnej Ázie poznajú našinci najmä vďaka prírodným katastrofám alebo ortodoxným kresťanom, ktorí sa počas veľkonočných sviatkov trýznia pribíjaním sa na kríže. „Filipínsky“ život však zďaleka nie je len o tom...
V prípade Mira nebola cesta na Filipíny celoživotným snom. „Na moju 'dvadsaťpäťku' som mal v pláne navštíviť Tokio. Napokon som sa však kvôli obchodnej misii dostal na Filipíny. Rozhodol som sa to spojiť s dovolenkou,“ vysvetľuje okolnosti, ktoré ho zaviali do tohto kúta sveta. Z Viedne do Dohy v Katare odlietal 15. marca, odkiaľ pokračoval do Manily, hlavného mesta Filipín. Tie tvorí vyše 7100 ostrovov. Košičan so skupinkou obchodných partnerov a známych strávil celý pobyt na najväčšom z nich, nazvanom Luzon. Prvé, čo si Miro po prílete do Manily uvedomil, bol markantný teplotný rozdiel. „Keď sme odlietali z Viedne, bolo šesť stupňov Celzia. Po prílete do Manily nás privítalo 32 stupňov. Hoci bolo veľmi horúco, vlhký vzduch to zmierňoval. Človek pociťuje, že sa potí, no je mu príjemne. Pre mňa to bola vítaná zmena. Na druhý deň som zo žartu hovoril, že sa tam nasťahujem. ..“
Juhovýchodná Ázia je známa aj monzúnovými prívalovými dažďami. Miro mal šťastie, že prišiel v čase sucha, keď bolo pekné počasie. „Dážď nás 'chytil' jediný raz - keď sme sa plavili na miestnej rybárskej lodi. Boli to však len príjemné osviežujúce kvapky. Zatiaľ čo sa domáci, ktorých bolo na malej rybárskej lodi deväť, začali okamžite obliekať do teplejšieho a túliť k sebe, ja som ostal len v šortkách. Aj tak mi bolo teplo.“ Z hlavného mesta cestoval Miro do oblasti Tagaytay. Ubytoval sa v päťhviezdičkovom hotelovom komplexe v meste Talisay, s neuveriteľne nízkymi cenami. Po pracovných rokovaniach nasledovala nefalšovaná turistika. „Prvou atrakciou bola miestna aktívna, no neeruptívna sopka. Prepravili sme sa k nej loďkou a záverečný výstup ku kráteru sme absolvovali na malých koníkoch. Ako sprievodcov sme mali miestnych chlapcov. K sopke, teda k jej najkrajšej časti – kráteru, sa totiž ide vyšľapanou cestičkou v džungli.“
Každého turistu osloví prívetivosť miestneho obyvateľstva. „Hoci vás nikto nepozná, usmieva sa a zdraví sa. Filipíny sú bývalou americkou kolóniou, takže na každého volajú 'Hi John! Picture! Picture!...'“ Angličtinu ovládajú dobre, lebo je to jeden z ich úradných jazykov. Filipínci sú veľmi spevavý národ, angličtinu si zdokonaľujú najmä kvôli ich obľúbenej zábave - karaoke. „S krádežami som sa nestretol. Na letisku ani so žobraním. Filipíny sú v celku veľmi bezpečným štátom. Žobranie som zažil až keď sme boli v mestečku Batangas, a aj to na miestnom trhovisku, obdobnom nášmu blšáku. Za turistami tam chodia malé deti, poťahujú ich za šaty a špinavými rukami ukazujú na ústa, že sú hladné. Ja som sa zľutoval a dal malému chlapcovi trocha peňazí. Keď si to ostatní všimli, hneď ma obkolesili. V takých prípadoch si ich radšej netreba všímať. Vtedy dajú pokoj. Inak môžu byť nepríjemní.“
Mestečko Batangas, plážová časť Anilao, do ktorého sa Miro premiestnil po troch dňoch pobytu v Talisay, je pre turistov, obľubujúcich „prírodnú“ turistiku, hotovým rajom. „Už desať metrov od brehu je koralový útes. Za malý poplatok si môže turista zapožičať šnorchel, plutvy a lektor ho naučí potápať sa. Ja som šnorchloval asi desať metrov od brehu, kde bola voda hlboká jeden a pol metra. Pod hladinou som videl koraly a na dosah rúk som mal všetky rybičky, ktoré som dovtedy videl akurát vo filme 'Hľadá sa Nemo'.“
Miestne more je bohaté na ryby, preto sa väčšina obyvateľstva na pobreží živí rybolovom. Pri mori žije najmä chudobnejšie obyvateľstvo. Bohatší Filipínci bývajú v mestách. „Filipínci veľmi dbajú o bezpečnosť turistov, niekedy až prehnane. Všade za nami chodil pracovník bezpečnostnej služby, ktorý má danú lokalitu na starosti. Prešli sme sa však aj po prírode mimo rezortu. Raz sme sa celkom pobavili. Šli sme neporušenou prírodou, všade vôkol boli palmy. Odrazu sme však začuli spievať Lady Gaga. Šli sme za hudbou a o pár metrov ďalej sme objavili malú dedinku, v ktorej si domáci púšťali muziku z veľkých reproduktorov vyložených pod holým nebom.“
Práve rozdiely medzi bohatstvom a chudobou „udrú“ do očí každému turistovi. „Videl som biznismena, ktorý pristával vrtuľníkom na streche mrakodrapu a hneď na rohu tej istej ulice holú ženu, ktorá sa umývala pri vedre s vodou a s pohárom v ruke.“ Za chudobu sa miestni nehanbia. „Napríklad Rómovia, žijúci na Luniku IX, bývajú v nadštandardných bytoch. Na Filipínach žije chudobné obyvateľstvo v chatrčiach, ktoré sú zbité zo štyroch plechov a majú akurát tak okno a dvere. Napriek tomu sú šťastní a usmievajú sa. Dokážu žiť v minimálnych podmienkach a tešiť sa z každej maličkosti. Po návrate na Slovensko som si uvedomil, čo všetko máme a nevážime si to...“ Miro má na Filipínach známych, ktorých spoznal vďaka obchodným aktivitám. Títo priatelia ho potom väčšinu času sprevádzali. „V jednej dedine ma napríklad zobrali na bohoslužbu. Kostol bol akýsi slamený domček. Len kvôli našej skupinke viedol kňaz celý obrad v angličtine.“ Kresťanstvo je na Filipínach veľmi silné. „Ortodoxné komunity katolíkov, ktorých poznáme z televízie, žijú v južných častiach krajiny.“
Pohyb po meste bol napriek všetkému úplne bezpečný. „Všetko je tam dobre strážené. Pred bankami stojí bezpečnostná služba s brokovnicou, prevesenou cez rameno. Pri vstupe do reštaurácie či obchodného centra je každý zákazník prehľadaný, či pri sebe nemá niečo nepovolené, prípadne zbraň. Nie je to však nepríjemné, ženy prehľadávajú ženy, muži mužov. Ked vidia, že ide o turistu, prehľadajú ho len letmo.“
Služby v reštauráciách, hoteloch a obchodoch sú na vysokej úrovni. „Prakticky tam človek nepotrebuje ruky. Pri vstupe do každej budovy mu služba otvorí dvere. Keď som bol v reštaurácii na záchode, pristavil sa pri mne muž. Kým som si umýval ruky, rozmasíroval mi šiju. Robí to len za malé dobrovoľné prepitné.“
Život na Filipínach je najmä o energii davu a neustálom pohybe v preplnených uliciach. „Keď som bol v Manile, všetci mi hovorili, že ak chcem spoznať skutočný filipínsky život, musím precítiť, ako bije 'srdce' ich obchodných domov. Známi ma preto vzali do nákupného centra Mall of Asia. Skladá sa zo šiestich poschodových budov na troch kilometroch štvorcových. Neveril som, že sa to môže skutočne stať, no trikrát som sa v hypermarkete stratil,“ spomína Miro so smiechom. V nákupnom centre človek nájde, na čo si zmyslí. Od salónov krásy, cez zábavné podniky až po elektroniku. Všetko je pod jednou strechou. „Len spodná bielizeň zaberá celé poschodie jednej z nákupných budov. Denne týmto nákupným centrom prejdú štyri milióny návštevníkov.“ Ceny sú aj pre našinca mimoriadne nízke, zmenárne na každom rohu. „Ak sa niekto bojí, že bude musieť jesť len ryby a morské príšerky, mýli sa. Z domácich špecialít som ochutnal takmer všetko, čo mi dali na stôl. Napríklad 'opité mango', čo je mango, vyvarené v pive, narezané na plátky a vyváľané v soli, cukre a chilli.“
Hlavné mesto Manila má oficiálne 16 miliónov obyvateľov, neoficiálne vraj až 18. „Nájsť prázdnu ulicu je prakticky nemožné. Bary a reštaurácie sú plné od pondelka do nedele. Nie sú však zaplnené len turistami, ale aj domácimi.“ O tom, že Manila nie je pre samotárov, sa presvedčil aj Miro so známymi. „Podniky sú tam tak preplnené, že keď sme prišli do baru o desiatej večer, museli sme čakať viac ako hodinu, kým nám pridelená čašníčka našla voľný stôl.“ Ak niekto obľubuje nočný život, dokonale si ho tam užije. „Vedľa seba fungujú bary so živými kapelami, reštaurácie, diskotéky, kluby, či erotické salóny. Podniky, ponúkajúce sexuálne služby, sú na každom kroku. Zákazníkov však nelákajú 'agresívne', ak niekto nemá záujem, neotravujú ho.“
O povahe Juhoázijčanov sa hovorí, že sa správajú trocha ako deti. „V iných krajinách je to možno výraznejšie, ale aj na Filipíncoch bolo badať, že sú veľmi hraví. Ani počas cesty autom sa nestalo, aby boli ticho. Neustále vymýšľali rôzne hry.“ Slovákovi môže pripadať zaujímavé anonymné správanie sa bohatých Filipíncov. „Kým u nás ľudia to, že majú veľa peňazí, dávajú najavo skôr oblečením, autami, extravaganciou, drahými hodinkami a podobne, v Manile som sa spoznal s bohatým majiteľom obchodného komplexu, ktorý bol na nerozoznanie od ostatných ľudí. Oblečením aj správaním sa.“ Ulice v meste sú čisté, nie však kvôli vysokým pokutám. „Bolo mi povedané, že keď dofajčím cigaretu, nemám ju zahasiť, ale hodiť na zem, vraj ju ešte niekto môže dofajčiť. Čudoval som sa, ale naozaj som si všimol, že špak, ktorý som zahodil, nejaký muž zdvihol a 'využil'... Podobné to je aj s iným odpadom. Nech na zem hodíte čokoľvek, o desať minút príde niekto, kto odpad zbiera a predáva ho do zberní.“
Dovolenku na Filipínach by Miro odporučil každému. „Na jednom mieste človek zažije krásnu prírodu, nočný život aj rušné ulice. Kto nemá rád masy ľudí, môže si vybrať inú časť krajiny a dokonale sa zrelaxuje. Ja sám sa ešte na Filipíny plánujem vrátiť, tentoraz už bez akýchkoľvek pracovných povinností. Zamiloval som sa do tejto krajiny, jej panenskej prírody s úžasne milými a priateľskými ľuďmi,“ uzavrel Miro.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
