Brit, ktorý v súčasnosti vyučuje anglický jazyk na košickej strednej škole, bol vojakom 22 rokov a okúsil nejeden vojnový konflikt. Porozprávali sme sa s ním o tom, čo všetko zažil, ale aj o tom prečo sa presťahoval do Košíc, oženil sa tu a usadil.

Michael má 43 rokov a pochádza z britských ostrovov. Narodil sa v Londýne, kde žil štyri roky. "Potom sme sa s rodičmi na istý čas presťahovali do Hong Kongu. Otec bol vojak a prevelili ho tam," spomína Michael. Od malička mal v tom, čo chce robiť v dospelosti, jasno. "Chcel som nasledovať otcov vzor a stať sa vojakom. Po strednej škole vo vojenskej akadémii v Nemecku som vstúpil do armády a tam pokračoval v štúdiu." V armáde sa stal členom britskej kráľovskej gardy - konkrétne írskeho regimentu. Jeho otec totiž pochádza z Írska, mama zo Škótska.

Po ukončení základného výcviku a absolvovaní patričného vzdelania prišli na rad prvé vojenské misie. Úplne prvou boli štyri mesiace na ostrovoch Falklandy, južne od Argentíny. Začiatkom 80. rokov tam došlo k vojenskému konfliktu medzi Argentínou a Veľkou Britániou, ktorej kolóniou v minulosti Falklandy boli. "Ku konfliktu došlo v roku 1982. Ja som tam prišiel až o dva roky neskôr. Nebojovali sme. Našou úlohou bolo len udržiavanie bezpečnosti a rezidentná ochrana pre miestnych obyvateľov." Na cestovanie bol zvyknutý. Ako dieťa cestoval kvôli otcovmu povolaniu veľmi často. Netrvalo dlho a vojenský spôsob života po stránke cestovania spoznal aj Michael. "Ako vojak som bol na každom kontinente. Afrika, arktický výcvik v Nórsku, tankový tréning v Kanade... Dokopy som takto precestoval 25 krajín."

Po niekoľkých rokoch sa stal vojenským inštruktorom. Vďaka dobrému vzdelaniu mal oprávnenie vyučovať ostatných vojakov. "Mal som na starosti dve vlastné jednotky. Učil som ich rôzne predmety. Nie bežné, ale armádne. Napríklad čítanie mapy, taktický tréning a podobne. Našťastie, moji zverenci boli inteligentní ľudia a radi sa vzdelávali." Oddiely, ktorých bol členom, však boli bojovými oddielmi. Nestrávil teda celú kariéru na výcviku. "Zapájali sme sa do množstva bojových aj humanitných akcií. Často sme šli do krajín 'udržiavať mier'." Keď vstupoval do armády, bol veľmi ambiciózny. "Chcel som byť ešte lepší ako môj otec. To sa mi aj podarilo. Keď som z armády vystupoval, mal som o niekoľko stupňov vyššiu hodnosť," hovorí Michael s úsmevom.

Cesta za úspechom v armáde však vedie cez obetu. Musel veľa riskovať, zúčastniť sa množstva nebezpečných misií. Bojoval aj v najdiskutovanejšom novodobom vojenskom konflikte v Iraku. "Boli sme v meste Basra. Bol som tankovým delostrelcom. Ovládal som osem mínometov vo vnútri tanku. Našou úlohou bolo podporovať bombami útok pešiakov. Boli to ťažké časy. Stratili sme veľa kamarátov." Svoju misiu však zvládli a mesto obsadili. "Potom bolo našou úlohou započať obnovovanie mieru. Je to zvláštne, no musím povedať, že táto úloha bola ťažšia ako predošlý boj. Nevedeli sme, kto je náš nepriateľ. Neustále nás ohrozovali útoky samovražedných teroristov."

Napriek tomu, že bol vo vojenskom konflikte osobne zapojený, zaujal nás jeho názor na celú vojnu. "Osobne s ňou nesúhlasím. Bojoval som tam len preto, že som nemal na výber. Bola to moja profesia a snažil som sa ju robiť najlepšie. ako som mohol." Štyri mesiace v búrlivom Iraku označuje Michael za najnebezpečnejšie obdobie života. "Počas bojov nás miestni obyvatelia mali radi. Boli radi, že im niekto pomáha zbaviť sa nadvlády Sadáma Husajna. Po ukončení bojov a začatí mierových operácii sa však situácia zmenila. Zhoršuje ju aj Irán, ktorý zásobuje zbraňami irackých teroristov. Mierový plán nebol dostatočne veľký. Pomoc nebola dostatočná, v krajine chýbali základné veci ako potraviny, palivo, či lieky. Z toho dôvodu sa mnoho miestnych mužov rozhodlo vstúpiť do Al Kaidy a bojovať proti nám. Keby mali čo jesť a mierová misia bola väčšia, boli by spokojní a situácia by nebola tak zložitá." Michael nesúhlasí s plánovaným stiahnutím amerických vojsk z irackého územia. "Amerika tú vojnu začala. Mala by teda pociťovať zodpovednosť za miestnu situáciu a snažiť sa o nastolenie mieru, pomoc miestnemu obyvateľstvu."

Opačný názor mal na konflikt v Kosove, ktorého sa so svojou jednotkou zúčastnil takisto. "Keď sme tam bojovali, cítil som, že je to správne. To, že Kosovo získalo nezávislosť, pociťujem ako správnu vec. Z historického hľadiska som rád, že som tam mohol pomôcť. Bola to skôr mierová misia. Nebojovali sme veľa. Väčšina útokov prebiehala bombardovaním z oblohy. Našou úlohou bolo najmä separovať od seba srbské a albánske obyvateľstvo. Albáncov sme tak zachránili pred vyvražďovaním." Situácia nebola jednoduchá. Otázky vojny nie sú čiernobiele. "Albánske obyvateľstvo nás malo veľmi rado. Horšie to bolo so Srbmi. Hoci sme pomáhali aj ich civilnému obyvateľstvu, nevítali nás s otvorenou náručou. Konfliktom prišli o časť územia, čo sa im, samozrejme, nepáčilo."

V roku 1999 došlo k zlomu v Michaelovom živote, keďže sa spoznal s manželkou - Košičankou. "Stalo sa to v Londýne. V tom čase som bol armádnym náborárom. Ona pracovala v reštaurácii. Prvý krát sme sa stretli oproti miestu, kde pracovala, začali sme sa spolu chodiť, až sme sa napokon zaľúbili." Dnes majú dvoch synov. Práve tento fakt Michaela naviedol k dôležitému kroku - vystúpil z armády. "Manželka rozhodla, že si kúpi byt v Košiciach. Keď sa nám narodili deti, v septembri 2006 som vystúpil z armády a prisťahoval sa do Košíc." Strach z nového prostredia nemal. Slovensko už vďaka manželke poznal. "Najprv som sa sem prišiel zopár krát pozrieť na dovolenku. Veľmi sa mi tu zapáčilo. Okrem prírody ma oslovil aj charakter miestnych ľudí. Slováci sú podľa mňa veľmi podobní Škótom. Sú prívetiví, pohostinní, srdeční. Rovnako sa mi páči formálna stránka ich charakteru. Sú priateľskí a slušní."

Na Slovensku žije Michael štyri roky. Nový život si pochvaľuje. Zčasti problematické boli len prvé dva roky. "Zmena prostredia, rozdiely v kultúre, ale napríklad aj taká základná vec, ako to, že vodiči šoférujú automobily na opačnej strane, ako som bol zvyknutý, spôsobili, že tá zmena dala zabrať mojej psychike. Žiadne iné výrazné problémy som nepociťoval." Ako každý cudzinec, ktorý sa presťahoval na Slovensko, aj on sa musel popasovať s jazykovou bariérou. "Slovenčina je ťažký jazyk. Absolvoval som iba dvojmesačný základný kurz, zvyšok ma postupne učí manželka. Gramatika mi stále nejde, no napríklad s mojimi deťmi sa rozprávam väčšinou po slovensky." Michaelovi rodičia mu odchod na Slovensko "schvaľovali". "Prakticky od 17 rokov som bol mimo domova. Sú už na to zvyknutí. Navyše, ak mi chýbajú, môžem ich kedykoľvek navštíviť. Do Veľkej Británie chodievam často."

Hoci velitelia neboli z jeho odchodu z armády nadšení, kvôli rodine si bol istý svojim krokom. Ako však hovorí, to, že sa presťahoval na Slovensko, bolo obetou, ktorú pre rodinu podstúpil. "Život v armáde som totiž miloval. Bol som naň zvyknutý. Tých 22 rokov je 22 rokov." Bolo ťažké zvykať si na nový život "bežného človeka. "V armáde som mal každý deň nejaký režim. V Košiciach som sa ráno zobudil a nevedel, čo mám robiť. Odrazu som stratil súkromie, musel sa o seba viac starať. V armáde som mal všetko nachystané, sústredil som sa len na prácu. Po príchode na Slovensko som musel začať platiť dane, založiť si živnosť. Sú to jednoduché veci, no pre normálneho človeka. Ja nie som normálny, bol som vojakom 22 rokov," vraví Michael s úsmevom.

Po istom čase sa rozhodol privyrábať si učením angličtiny. Jeden rok cestoval pracovne do Saudskej Arábie, kde pôsobil ako bezpečnostný konzultant. No keď svet zasiahla finančná kríza stal sa učiteľom na SOŠ na Ostrovského ulici. "Vyučujem tam anglickú konverzáciu. Nájsť si túto prácu mi pomohol môj košický kamarát." V armáde vyučoval 13 vojenských predmetov, v Košiciach vyučuje jeden civilný. "Prístup k učeniu mám však rovnaký ako v armáde. Ľudia si zvyknú myslieť, že v armáde je výcvik len o samom kriku. Nie je to pravda. Britskí vojaci sú vzdelaní ľudia a k učeniu pristupujú zodpovedne. So študentmi na Slovensku je to niekedy ťažšie. Dá sa to však zvládnuť."

Ako už v úvode spomenul, na Slovensku sa mu páči charakter ľudí aj príroda. "Okrem toho mi chutí miestne jedlo a čo je najdôležitejšie, viem, že je Slovensko dobrou voľbou pre moje deti. Funguje tu totiž kultúra rešpektu, deti sú v školách v bezpečí, vidia dobrý vzor správania. Vo Veľkej Británii je na školách priveľa násilia, či multikulturálnych problémov." Aby bol objektívny, spomenul aj niektoré nevýhody života v našej krajine. "Nemám rád miestne nekvalitné služby a otrasných šoférov na cestách." Z 25 krajín, v ktorých pred Slovenskom žil, alebo v nich dočasne pôsobil, sa mu najviac pozdávalo Nemecko. Vraj je to čistá, dobre organizovaná krajina so slušnými ľuďmi.

"V súčasnosti je však mojim domovom Slovensko. Plánujem tu ostať. Možno ešte pôjdem pracovať do zahraničia, no nie na dlho. Chcem si tu kúpiť dom a žiť kľudný život." Svojich dvoch synov by v armádnych uniformách videl nerád. "Veľa rozprávajú o tom, že by sa chceli stať vojakmi. Ja si to však neželám. Keď som sa stal vojakom ja, bola studená vojna. Časom sa však veci zmenili a svet už nie je také bezpečné miesto ako predtým," uzavrel Michael.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári