Kým v Paneláku hrá technický typ, v skutočnosti nevymení ani žiarovku

Slovenského herca Juraja Slezáčka nie je potrebné osobitne predstavovať. Zvlášť starším, ktorí vedia, že tento pán nie je iba herec, ale aj pedagóg a od roku 1985 nositeľ titulu zaslúžilý umelec.

A hoci patrí k strednej hereckej generácii, k tým mladším si momentálne našiel cestu ako penzista Emil v seriáli Panelák. Košice pred časom navštívil s kolegami Leopoldom Haverlom, Marínou Kráľovičovou, Božidarou Turzonovovou a Františkom Kovárom. Milovníkom divadelného umenia priniesli predstavenie S mamou.

Spomínané predstavenie vzniklo takmer pred troma rokmi na scéne SND pri príležitosti jubilea herečky M. Kráľovičovej. Pôvodne písaná rozhlasová hra od Táne Kusej bola určená iba pre dve osoby - matku a dcéru. „Hru Marína doupravovala tým, že do nej pridala mužské postavy. Dej tak získal divadelnejší tvar. Pani Marína má obrovské množstvo energie, preto to teraz chodíme hrávať po Slovensku." J. Slezáčka môžeme vidieť v divadle aj v iných predstaveniach. „Stále sa to zmenšuje. Starneme. Noví ľudia prichádzajú. Nemám pocit, že by som sa mal sťažovať. Už je to množstvo, chvalabohu, primerané môjmu veku."

Väčšinu skvelých hercov strednej a staršej generácie si môžeme vychutnať už len z občasných repríz starších hier v televízii. J. Slezáček sa však po boku Božidary Turzonovovej objavuje ako Emil Blichár na obrazovke takmer každý večer v seriáli Panelák. „Práve preto sa nemôžem sťažovať na to, že už veľmi nehrám, lebo ten Panelák má na moje prekvapenie pomerne veľký úspech. Ja som nikdy niečo také v živote nerobil. Vybrali ma, teda som to skúsil. Keď som videl prvých desať dielov, pomyslel som si, že to nebude bohviečo. No a vidíte, už točíme štvorstý diel. Presadil som tak aj svojho psa Clorka. Doviedol som ho na natáčanie, aby sa aspoň mihol na obrazovke a dnes má možno viac filmovacích dní ako ja..." Pri otázke, ako sa cíti v mladom kolektíve, sa J. Slezáček zasmeje. „Viete, ja som stará škola, viem texty. Vždy si povedia: Dnes točí Slezáček, musíme sa texty naučiť. Poväčšine sú to moji žiaci. Mnohí sú aj moji kolegovia v divadle. Správajú sa slušne, sú talentovaní, no majú toho trošku veľa, tak sú niekedy bordelári."

Za partnerku v penzistickom manželstve dostal B. Turzonovovú, tiež známu herečku. „My máme taký zvláštny vzťah," vysvetľuje J. Slezáček. "Poznáme sa už 45 rokov. Vážim si na nej dve veci. Je to jedna z najlepších slovenských herečiek, ktorá keď treba, zahrá aj telefónny zoznam. A vážim si, že je profíčka a nie namyslená baba. My sa môžeme aj povadiť, ale za päť minút je to v poriadku. Ide mi, samozrejme, na nervy, lebo ona je profesorka a ja som len docent," smeje sa. "Ona má stále pocit, že som jej žiak a snaží sa ma tam dirigovať. To manželstvo je tak napísané, že sa hádame, no niekedy to robíme aj v súkromí kvôli zábave štábu. Niekedy sa aj vážne povadíme, ale to hneď prejde. S ňou sa teda nedá nehrať dobre, lebo ona je fakt dobrá."

V Paneláku je E. Blichár tak trochu pod papučou. Ako sa v tejto pozícii cíti J. Slezáček? „To je strašne relatívne, či je on pod papučou. To som si tak vzal od môjho nebohého otca, ktorý bol akože pod papučou, lebo mamička bola taká energická, tak ho 'pérovala' stále. Ale on si to celé iba vypočul. Emil teda, podobne ako môj otec, nie je pod papučou, nechá sa dirigovať, ale vždy to berie s nadhľadom. To je také milé na tom, že sa tí dvaja tak doberajú, ale majú sa strašne radi." J. Slezáček tvrdí, že v reálnom živote má veľmi tolerantnú manželku Jelu. „Ona stále tvrdí, že ja doma rozhodujem. To je zase jej fixná idea. Občas je v živote dobré tváriť sa, že je človek pod papučou, aby to tak vyzeralo. Má to svoje výhody," smeje sa.

Nočnou morou mnohých hercov je tzv. okno, skomolené texty a vypadnuté slová. Zdalo by sa, že takéto niečo musí dlhoročných hercov profesionálov obchádzať. Opýtali sme sa teda, či je to ozaj tak. „Ja chodím hrať dosť pripravený. Okno sa mi nestane, ale stáva sa, že zbreptnem a pomýlim sa. V natáčaní sa to opraví. Nikto nie je taký geniálny, že by neurobil chybu. Človek, ktorého hrám, má v texte strašne veľa cudzích slov, keďže ovláda sedem jazykov. Musím sa sústrediť, aby som to povedal dobre." Kým E. Blichár sa dohovorí v siedmich jazykoch, J. Slezáček v štyroch. "Hovorím po maďarsky, nemecky, rusky a grécky. Túto reč ovládam vďaka gréckym dovolenkám. Pochytil som zopár slov a dajako sa dohovorím. Pravdou však je, že na jazyky ani na hudbu nemám ucho. Ako som spomínal pri rozlúčke s kolegom Miškom Dočolomanským, vždy som obdivoval, že nepoznal noty, ale nádherne spieval. Ja viem čítať partitúru, ale neviem spievať, čo ma občas rozčuľuje."

Mnohí herci poznajú aj slovo tréma a vedia o nej svoje. Tiež o tom, akú neplechu dokáže narobiť. Pozná ju aj známy herec, pedagóg a nositeľ titulu zaslúžilý umelec? "Trému by som už nemal mať, ani ju nemám. Ale existuje taká dobrá tréma. Pocit zodpovednosti. Prísť len tak na pľac a myslieť si, že sa nič nedej. Ale ani prísť s nejakými roztrasenými kolenami a s hlasom, ktorým sa nedá ani rozprávať, to tiež nie je v poriadku. To som voľakedy tiež mal, no pomerne rýchlo som sa z toho dostal. To je profesia. Treba si to niekde vybaviť na záchode alebo v kúpeľni. Tréma zo zodpovednosti je však veľmi dôležitá, či je herec v divadle 20 alebo 50 rokov. Ale takú trému, že by ma pot oblieval alebo by som mal nejaké žalúdočné problémy, to nie. Mal som, ale to som mal salmonelózu a to som bol skoro stále na záchode," žartuje.

Okrem toho, že je E. Blichár zdatnejší v jazykoch, je lepší aj po technickej stránke. "Je pravda, a moja manželka by to potvrdila, že nie som technický typ a doma nevymením ani žiarovku. Jediné, v čom som sa zlepšil, je mobil. Dokážem prijímať esemesky a s nasadením života ich aj poslať. Minule som sa musel naozaj smiať, lebo sme nakrúcali časť, v ktorej som robil suši. Zhodou okolností variť tiež neviem, možno len prasknuté párky. Ako Blichár suverénne hrám niečo, čo by som ako Slezáček ani náhodou nedokázal, teda opravujem škodovku, surfujem po internete a podobne. Ale v tom je čaro herectva..."

Zvláštne čaro má aj osobitý humor tohto herca, ktorý cítiť z každej odpovede. Priznáva, že ho zdedil po otcovi. "Dodnes spomínam na otcove bonmoty. Napríklad ako hovorieval: Ešte máme nohy pod stolom. Teda, kým sme, ešte je nádej... Alebo keď chcela mama niečo vyhodiť ako nepotrebné, ale pre neho to malo citovú hodnotu, hovoril, že je to vec zvláštnej hodnoty, nezaplatiteľná. A keď sa sťažovala, že máme málo peňazí, tíšil ju: Peniaze sú na ceste. Teda nejako bolo, nejako bude. A jeho najobľúbenejším bol múdry citát Omnia mea mecum porto - Všetko svoje so sebou nosím. A na moje postoje určite vplýval aj môj anjel strážny, muž, u ktorého som býval v podnájme po absolvovaní VŠMU a ktorý ma zoznámil s mojou manželkou keď mala iba 14 rokov. Bol to rekvizitár a kulisár ujo Pavlovič. Hovorieval mi: 'Poslyš, Slezáčku, ty když dostaneš rozum, tak si oddechneš.' A ja som si až dnes, po toľkých rokoch uvedomil, prečo som taký unavený..."

Kým ešte nedávno bola v televízii o seriály núdza, dnes je ťažké rozhodnúť sa, ktorý si divák vyberie. Kriminálky, komédie, sitkomy. Viac možností má nielen divák, ale aj herec. Vďaka tomu poznáme mnohých už nielen po hlase z dabingu, ale už aj podľa tváre. Ako sa na to pozerá dlhoročný herec: "Ja som zažil jednu nádhernú éru, keď sa robili televízne inscenácie. My sme to ešte zažili a boli sme populárni po celom Slovensku. Do divadla sa vojde 200 - 300 ľudí. Televízia však robí zázraky, poznalo nás omnoho viac ľudí. Potom prišlo obdobie, keď sa netočilo nič. Tým, že som bol na škole učiteľom, dekanom, poznal som hercov, viem, že tento národ má talent na herectvo, na to 'kumštírske'. Aj v divadle hosťovali študenti. Akurát tých skvelých hercov nikto nepoznal. Málo ľudí ich poznalo cez dabing. Toto bola absencia. Teraz 'zaplať pánboh' začali tie seriály, no ja myslím, že sa to preháňa. Je to už veľa. Ale chvalabohu, že títo herci sú tu, diváci ich poznajú a prídu sa na nich pozrieť aj do divadla. Čiže je to cenné, aj keď si o seriáloch môžem myslieť, čo chcem. Na Paneláku si vážim to, že je to pôvodný, nie licenčný seriál. Tie ostatné sú väčšinou prebraté. Ale nech to je, nech to ľudia vidia. Aspoň majú o čom debatovať, kritizovať a na čo nadávať."

J. Slezáček si Panelák rád pozrie, ak má čas. Z ostatných si občas kedysi rád pozrel aj Ordináciu v ružovej záhrade. Teraz ho chytili Profesionáli. "Herecky vynikajúce sú aj 'Odsúdené'. Kolegyne tam hrajú bravúrne. Túto tematiku však ja nemám rád. Mám radšej skôr happyendy. Na film v kine som už nebol ani nepamätám, pritom kedysi som doň chodil ako blázon. Mám rád, keď ma na filme niečo zaujme, no nemám rád akčné, krváky ani horory. Mám rád, keď to má príbeh. Som skôr za sentiment. Pretty Woman môžem pozerať aj viackrát. Je to herecky dobré, je tam aj zaujímavý príbeh. Nestrieľa sa tam, nevraždí, netečie tam krv. Jediný krvák, ktorý som mal rád, hrali Robert Redford a Paul Newman. Bol to Butch Cassidy a Sundance Kid. To je môj obľúbený film. Páčili sa mi aj klasické príbehy ako Sedem statočných či Vtedy na západe. Teraz už je náhoda, keď večer nájdem nejaký film, ktorý by som si rád pozrel."

Na záver nás zaujímalo, čo alebo kto robí známemu hercovi radosť. "Nechcem nikoho uraziť, ale najväčšiu radosť mi teraz robí môj pes," smeje sa. "Tá zostava - moja žena, pes a ja, to mi robí najväčšiu radosť. Keď sa ma ľudia pýtajú, ako sa mám, odpovedám, že primerane svojmu veku. Určite sa nájdu ľudia, ktorí sa majú horšie ako ja. O tom som hlboko presvedčený," dodal J. Slezáček na záver.