Širšou zbierkou sa na Slovensku môže pochváliť už iba jediná hráčka Alena Kováčová.

Číkošová sa štyrikrát radovala s Ružomberkom a po prestupe do Košíc sa tešila zatiaľ päťkrát. "Určite, že tituly ma tešia. Zaokrúhliť to na desať by bolo pekné. Neberiem ich ako samozrejmosť, naopak, som veľmi rada, že som v kluboch, kde môžem dosahovať úspechy," vraví odchovankyňa košického basketbalu.

Klepali sa jej nohy

Z rodného mesta sa však sťahovala už ako 16-ročná. V tom čase už rok hrávala seniorskú extraligu za Cassoviu, ktorá bola známa ako poriadna mládežnícka liaheň. Práve v tomto klube si ju vyhliadol ako mládežnícku reprezentantku Ružomberok. Písal sa rok 1999 a v tom čase to bol jeden z najlepších klubov Európy, Liptáčky prežívali najslávnejšie éru. "Musím povedať, že sa mi strašne klepali nohy, keď som tam prišla. Bála som sa, veď v klube boli hráčky, ktoré - dá sa povedať - boli vtedy našimi idolmi."

Hneď a zaraz Daniela aj zistila, do akého klubu to vlastne prišla. "Na prvý tréning si veľmi dobre pamätám dodnes. Bola som vystresovaná, všetko bolo pre mňa nové. Bol to strelecký tréning a na druhý deň po ňom som mala takú svalovku na zápästí, že som sa nevedela poriadne ani najesť. Pritom z môjho terajšieho pohľadu išlo o ľahší tréning." Ďalšie spomienky však už boli príjemné, hneď v prvej sezóne sa klub tešil nielen z titulu, ktorý bol v tom čase iba čímsi povinným, ale aj z cenného triumfu v Eurolige. "V premiérovej sezóne som v Eurolige nastupovala len na pár minút, zväčša za rozhodnutého stavu. Počas finále v Ružomberku som však bola v nominácii, takže som mala možnosť zažiť to priamo z lavičky. Prvenstvo sme vtedy získali pred ružomberským obecenstvom, takže to boli neopísateľne pekné chvíle."

Po republikovom titule v roku 2000 prišli ďalšie v rokoch 2001 i 2002 všetko šlo ako po masle. "Dievčatá boli zlaté, nemala som pocit, že som medzi hviezdami, prijali ma výborne. Chcela som si však vyskúšať aj zahraničný angažmán." V sezóne 2002/03 mala obliekať dres nemeckého Wuppertalu, vtedy pravidelného účastníka Euroligy. Zmluva už bola podpísaná, ale klub v letnej pauze nečakane skrachoval. "Ja som už mala všetko pobalené, na druhý deň som mala cestovať do Wuppertalu. Prišla však esemeska, akurát, keď som si ešte v obchodnom centre nakupovala posledné veci. Ostala som smutná, lebo to malo byť moje prvé angažmán v cudzine, ale taký je už šport."

Na chvíľu sa vrátila do Ružomberka, ale už o pár týždňov sa pobrala do Francúzska. Dohodla sa s klubom ESB Villeneuve d'Ascq. Dlho sa tam však neohriala. "Tam to nevyšlo. Vo Francúzsku to nebolo také, ako som si predstavovala, dosť som sa tam sklamala. Keď si na to spomeniem, mrzí ma to dodnes, takže o krajine galského kohúta sa ani vôbec nechcem baviť."

Ostala aj po rozpade

Napokon teda aj tú sezónu dohrala v Ružomberku a získala štvrtý titul. To však bolo po finančných ťažkostiach klubu z Liptova, ktoré vyvrcholili totálnym rozpadom družstva pred sezónou. Odišli všetky opory, strojkyne veľkých úspechov. Do sezóny 2002/03 vstupovalo úplne nové, omladené družstvo. "V Ružomberku som prežila pekné roky, cítila som sa tam dobre, takže ma to tam ťahalo. Aj po tom rozpade tímu som sa nebála ostať, že by som nedostala peniaze, lebo sa zmenilo celé vedenie a noví ľudia splnili, čo sľúbili. Po hernej stránke to však už také dobré nebolo, lebo sa stále menili hráčky a tým trpela zohratosť tímu."

Vtedy už začali vystrkovať rožky Košice a podlomený Ružomberok chceli doraziť a zosadiť z trónu. V sezóne 2002/03 sa to však ešte nepodarilo, Ružomberok aj s omladeným družstvom zdolal v najdramatickejšej finálovej sérii Košice 3:2 na zápasy. "To finále malo skutočne náboj, mám naň pekné spomienky. Malo všetko, čo má mať, žiadne z družstiev si nemohlo byť isté víťazstvom. Rozhodovalo napokon až posledné stretnutie, v ktorom pre nás zavážila výhoda domáceho prostredia."

V nasledujúcich dvoch sezónach však už Ružomberok vyšiel naprázdno. Dvakrát si Čikošová vyskúšala, ako chutí pocit porazeného finalistu. Zakaždým dominovali vzmáhajúce sa Košice. Kým jej rodné mesto sa tešilo, ona smútila. "Hnevalo ma, že nemôžem oslavovať a zdieľať radosť mojich rodných Košíc. Mrzelo ma, že sme skončili druhé, človek si taký čas začne už aj hľadať niečo iné. Bolo už cítiť, že v Ružomberku som dlho, preto som sa rozhodla pre Gdyniu. Vtedy sa však už začali tie moje nešťastné problémy s chrbtom, pre ktoré som jedno finále ani nedohrala."

V poľskej Gdyni, ktorá je známa bohatou basketbalovou tradíciou, sa "Dada" síce dlho tiež neohriala, ale neodnáša si vyložene zlé zážitky. "Chcela som to vyskúšať a neľutujem. Bolo tam celkom dobre, lenže som hrávala menej, ako som chcela. Chrbát mi robil problémy. Inak som si však nemohla sťažovať, mesto je to pekné a aj kolektív bol výborný. Gdynia vtedy prechádzala omladzovacím procesom, čo sa prejavovalo i na výsledkoch v Eurolige."

Po šesť a pol roku domov

Vtom prišla ponuka z Košíc a tentoraz už kvalitná krídelníčka nedala rodnému mestu košom. Po šesť a pol roku sa obkľukou cez Poľsko vrátila začiatkom roka 2006 na východ Slovenska. "Doma je doma. Človek je tu udomácnený, cíti sa tu dobre. Môžem byť teda len spokojná." Navyše, keď hráč nájde aj vydarený a súdržný kolektív, pohoda sa zvyšuje. "Musím zaklopať, že je to pravda. Neviem, čím to je, ale vždy sa tu zíde dobrá partia, rozumieme si a nie sú žiadne konflikty."

Daniela tak konečne mohla získavať tituly aj pre Košice. Roky 2006, 2007, 2008, 2009 i 2010 boli pozlátené. "Možno to vyzerá, že liga je pre nás nudná, ale tak by som to necharakterizovala. Aj si to užívame, ale do každého zápasu musíme ísť naplno, inak by nám to tréner dal pocítiť. Toho roku ma napríklad príjemne prekvapil Prešov, azda sa v nadchádzajúcom ročníku nájdu družstvá, ktoré nás budú vedieť viac potrápiť. Vpred nás ženú aj fanúšikovia, ktorí chodia na naše zápasy. Určite sa nám vždy hrá lepšie, keď je plná hala, ako keď je v nej len pár ľudí."

Tohtoročný primát je pre Danielu aj zadosťučinením za jej problémy s chrbticou. Vlani finále vôbec nevidela, lebo akurát ležala v nemocnici v Prahe, kde absolvovala operáciu. Bolo to natoľko vážne, že sa vlastne vtedy rozhodovalo o osude jej ďalšej kariéry. Najhorší možný scenár hovoril aj o jej konci pod košmi. Našťastie, to sa nepotvrdilo. "Operácia dopadla dobre. Ja som na zlé ani nemyslela, človek musí v takých situáciách uvažovať pozitívne. Navyše, lekári ma ubezpečovali, že športovcov s podobným stavom chrtbice už na stole mali a dokázali sa normálne vrátiť do športového života," okomentovala svoje patálie, s ktorými bojovala už roky, a preto sa v poslednom období aj vytratila zo slovenskej reprezentácie, ktorá by ju brala všetkými desiatimi. Zdravie je však prednejšie.

Začiatok tejto sezóny teda pre rekonvalescenciu po operácii vynechala a ani prvý návrat v októbri miunulého roka nevyšiel, keď na ihrisku hneď vo svojom prvom stretnutí odpadla a nasledovala ďalšia vynútená pauza. Opäť prišiel k slovu úmorný kolotoč všelijakých možných vyšetrení. Našťastie, všetko sa upravilo a boj o zlato si mohla vychutnávať ako priama aktérka na palubovke. "Začiatkom sezóny som bola ozaj sklamaná. Čakala som, že sa to rýchlo dá dokopy, ale nešlo to. Mrzelo ma, že mi takto vlastne ušla aj Euroliga, stihla som až druhú polovicu. Aj kondične som mala čo dobiehať, ale postupne som sa do toho dostala. Cením si, že som sezónu dohrala, aj keď i za cenu určitých ústupkov v tréningu. Som rada, že i spoluhráčky to pochopili a zobrali to v pohode."

Všetky oslavy sú pekné

Podľa vlastných slov ťažko by vyzdvihovala niektorý z titulov nad iný, lebo každý úspech prežíva radostne. "Vraví sa, že prvý je najkrajší, ale ja som sa z neho tešila vlastne len vnútorne. Navonok totiž žiadna veľká radosť v tíme nepanovala, lebo vtedy hral Ružomberok finále s Banskou Bystricou a bola to vlastne len povinnosť. Čo sa týka osláv, tak každé z nich boli pekné. V Ružomberku boli asi najkrajšie tie, keď sme titul vyhrali už s novým družstvom, no a v Košiciach asi tie, keď v družstve boli Janell McCarvillová a Kelly Mazzanteová. Tým, že sme dobrá partia, je to však pekné vždy," má na čo spomínať Daniela Číkošová. Keď s basketbalom začínala, určite nerozmýšľala nad takou žatvou cenných kovov. "To určite nie. Najprv som nad nejakými cieľmi ani neuvažovala. Basketbal ma však chytil už ako malé dieťa, keď ma ocko priniesol k trénerovi Karnayovi. Okamžite som si basketbal obľúbila s tal sa mojou láskou. Tak je to dodnes, nemenila by som. Zažila som s ním veľa krásneho," vyznala sa populárna košická športovkyňa.

Do budúcej sezóny si môže po všetkých zdravotných problémoch len to jediné. "Veru, najdôležitejšie je zdravie. Tých starostí už bolo dosť, verím, že som si to vyčerpala. V športe však treba počítať aj s niečim takým, nie je to nič výnimočné. Každopádne, rada by som už odohrala ročník bez povinnej prestávky. Samozrejme, popri tom si želám ďalší úspech. Kto by nechcel vyhrávať? I mňa to teší," pousmiala sa D. Číkošová, ktorá v septembri dovŕši 28 rokov. Veková rezerva pre ďalšie úspechy je teda v jej prípade - ak zdravie vydrží - ešte značná.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári