Aj kvôli tomu sa stala zdravotnou sestrou a aktívne sa zapája do pomoci ľuďom s ťažko skúšaným osudom. Napriek neľahkému osudu je aj v 72 rokoch stále veľmi energická a usmievavá.
Rakovinu vo svojej rodine okúsila pani Terézia po prvýkrát ešte ako mladé dievča, pripravujúce sa na štúdium. V 50. rokoch minulého storočia totiž bola medicína o niečom inom ako dnes. Najmä pri špecifických ochoreniach, akým je aj rakovina hrubého čreva, sa pacientom nedalo pomôcť ani zďaleka do takej miery ako v súčasnosti.
„V roku 1953 ochorel na rakovinu hrubého čreva môj strýko, brat môjho otca,“ spomína pani Terézia. Stal sa teda tzv. stomikom. Stomik je zdravotne postihnutý človek, ktorý má dočasne alebo trvale vyvedený dutý orgán navonok, najčastejšie hrubé alebo tenké črevo či močovod. Dochádza tak k zmene základných fyziologických funkcií k neovládateľnému vyprázdňovaniu stolice, črevného obsahu alebo moču neprirodzenou cestou.
V tom čase ešte neexistovali pomôcky ako tzv. Jánošíkov opasok, alebo vrecká pre stomikov. „Keď sa mu zistila rakovina, mala som 14 rokov. Strýko mal po operácii vývod hrubého čreva na bruchu. Keďže pomôcky neexistovali, vývod vytekal voľne. Ľudia z celej dediny vedeli, že keď majú nejaké staré plachty, ktoré chcú vyhodiť, majú ich dať tete. Tá totiž plachty používala pri udržiavaní aspoň základnej strýkovej hygieny. Často ich vymieňala a prala.“ Strýko napokon po niekoľkých rokoch rakovine podľahol.
S prvými pomôckami pre stomikov sa pani Terézia stretla až počas štúdia na zdravotníckej škole. „Rok po tom, čo ochorel môj strýko, som nastúpila na zdravotnícku školu na Kováčskej ulici v Košiciach. Zaujímala ma najmä chirurgia. Chcela som byť operačnou sestrou. Popri škole som sa teda venovala experimentálnej chirurgii, kde som sa stretla s takými osobnosťami, ako bol napríklad profesor Kňazovický či docent Matejiček. On mi dovolil chodiť na jeho kliniku. Bol to inšpiratívny človek, ktorý bral našu prácu veľmi vážne.“ Po ukončení štúdia na zdravotníckej škole sa pani Terézia rozhodla venovať i naďalej tomu, čo ju najviac bavilo - chirurgii. Do operačnej sály sa zamilovala. „V tom čase som ešte na oddelení pracovala spolu s rehoľnými sestrami. Tie po čase poslali preč, a tak som musela prebrať celú zodpovednosť nad zdravotnými sestrami na klinike.“
Ako zdravotná sestra vycestovala Košičanka za Atlamtický oceán. To už však malo súvis aj s jej rodinnou anamnézou - rakovinou hrubého čreva. Hlavným dôvodom, prečo sa pani Terézia do USA vybrala, bola jej sestra, ktorá sa tam predtým vydala. Bývala v meste Cleveland. Bolo jej diagnostikované rovnaké ochorenie ako jej strýkovi - rakovina hrubého čreva. „Sestra bola v takom vážnom stave, že ma prosila, aby som za ňou prišla. Lekári mi dovolili byť na klinike, kde ju liečili. Mohla som pri nej stáť počas celej choroby. Keďže bol jej stav už veľmi vážny, snažila som sa s ňou tráviť čo najviac času. Situácia sa už nedala nadľahčiť, no snažila som sa ju upokojovať. Každý deň sme spolu prežili s humorom. Bolo zbytočné 'plakať nad rozliatym mliekom'. Každý musí na niečo zomrieť.“ Rakovinu sestre pani Terézie zistili v záverečnom štádiu. Aj preto, lebo zanedbala lekárske kontroly. Jej stav bol, žiaľ, veľmi vážny, takmer beznádejný. „Bola vo veľmi pokročilom štádiu. Objavili sa u nej metastázy. Rakovina sa jej rozšírila prakticky do celej brušnej dutiny. Už sa nedalo nič robiť. Hlavný lekár mi vysvetľoval, že sa u nej nedá spraviť už ani stómia (vyoperovanie časti čreva). Namiesto operácie sme ju museli, žiaľ, pochovať..“
Starostlivosť o pacientov s rakovinou hrubého a tenkého čreva či konečníka nebola vtedy ani zďaleka na takej úrovni ako dnes, spomína pani Terézia. „Vrecúška pre stomikov boli tvrdé, podobné ako tie na školskú desiatu a pre urostomikov ešte tvrdšie. Lekári v USA boli zo mňa prekvapení. Stomickú starostlivosť som totiž ovládala pre nich na prekvapivej úrovni. Na Slovensku sa s touto problematikou začínalo pracovať relatívne skoro, čo Američania nečakali.“ Košičanka tak robila dobré meno nielen sebe, ale celej slovenskej medicíne. „Pýtali sa, z akej krajiny pochádzam. O Slovensku tam veľa nevedeli.“
Po návrate domov sa pani Terézia rozhodla, že bude bojovať za čo najkvalitnejšiu starostlivosť o stomikov. Na základe vlastných skúseností vedela, aký je život týchto ľudí ťažký, často prázdny a beznádejný. Chcela stomikom pomáhať od počiatkov ich ochorenia. Poznala beznádej a pocit rúcajúceho sa života ľudí, ktorí po vyšetrení zistili, že majú smrteľnú chorobu. Veď okrem už spomínanej sestry a strýka trpel polypózou aj jej otec. „Mal veľké problémy so stolicou. Potrebu mohol robiť len s klystírom. Vedeli sme, že má polypy, no on odmietal lekárske vyšetrenia. Pamätal si, ako ťažko žil so stomiou jeho brat, a tak nechcel skončiť rovnako.“ K týmto problémom sa časom pripojili aj srdcové, ktorým potom otec pani Terézie podľahol.
Po toľkých rodinných nešťastiach, ktoré mali spoločné to, že boli spôsobené problémami s hrubým črevom, napadlo pani Terézii, že to asi nebude náhoda. „Pred 20 rokmi som sa preto rozhodla, že pre istotu podstúpim kontrolu hrubého čreva aj ja. Urobila som dobre, vyšetrenia mi objavili polypy. Ak by som to nestihla podchytiť včas, mohli by vrastať do čreva a zmeniť sa na nádor. Mohli spôsobiť zauzlenie čriev a ich nepriechodnosť.“ Odvtedy chodí pani Terézia každý rok na pravidelné operácie, pri ktorých jej z hrubého čreva vyberajú polypy. Mimochodom, rovnaký problém mal i jej brat. Tiež chodí na pravidelné kontroly a operácie. Po operácii polypov je aj druhá sestra. To, že je v ich rodine polypóza, ktorá môže viesť k rakovine, taká častá, presvedčilo pani Teréziu o tom, že to nie je náhoda. „V našej rodinnej anamnéze je rakovina hrubého čreva zrejme natrvalo zapísaná. Ju, alebo polypózu mali potomkovia po otcovi a celá strana jeho rodiny. Mamina strana rakovinu nikdy nemala.“ Keď sa pani Terézia zaľúbila a vydala, ani to ju neodradilo od toho, aby mala deti. Jej dvaja synovia, našťastie, žiadne problémy nemajú. „To, že je naša rodina riziková skupina, je jasné. Nikde však nie je napísané, že sa musí rakovina prejaviť. Môže, ale nemusí. A aj keby sa polypy objavili, dnes sa dajú úspešne liečiť.“
Po tom, čo s rodinou prežila, sa pani Terézia začala o stomiu ešte horlivejšie zaujímať. „Pracovala som v nemocnici v Šaci. V tom čase sa už kolostómie a urostómie rozbehli vo veľkom. Primár Dvořák mi dal povolenie, aby som si tam zriadila akýsi poradenský kútik. Povedal mi: 'Rob čo chceš, lebo viem, že to má význam.'“ K čerstvým pacientom pristupovala citlivo, ale otvorene. Mnohí totiž poriadne nevedia, čo je to stomik. Netušia, čo sa ochorením na ich živote zmení, preto psychicky tápajú a topia sa v žiali. „Keď za mnou prišiel nejaký pacient, otvorene som mu vysvetlila, ako vyzerá stomik. Povedala som mu, že operácia sa nedá riešiť inak, než vývodom cez brucho, a ukázala som mu pomôcky, ktoré bude musieť používať. Nezabudnem na skupinu stomikov zo Sovietskeho zväzu. Stomické pomôcky tam boli na veľmi slabej úrovni. Vrecúška mali vyrobené z kravských mechúrov a podobne.“ Každý znáša informácie o vážnom ochorení inak. „Niektorí pacienti informácie o svojom zdravotnom stave neuniesli, niekoľkokrát to, bohužiaľ, skončilo aj samovraždou...“
Vo svojich poradenských službách nezabúdala pani Terézia ani na ďalšiu veľmi podstatnú časť života stomikov - vzťahy. Človek, ktorý začne pochybovať o dôstojnosti svojho života, sebaúcte a hodnote vlastného „ja“, potrebuje podporu blízkeho človeka viac než hocikto iný. „O čom je stómia, som vysvetľovala bez prikrášľovania aj partnerom pacientov. Často nie sú pripravení na zmenu, ktorej sa vystavia, a tak dochádza k rôznym vzťahovým problémom.“ Mnohí neznesú, že sa o svojho partnera budú musieť do istej miery starať, nepríjemný je aj prakticky zánik sexuálneho života. „Často sa potom stalo, že manžel alebo manželka stomika jednoducho odišli z bytu a už sa nevrátili s tým, že takto nedokážu žiť. Počas toho, ako som poradenstvo poskytovala, sa mi podarilo zachrániť tri manželstvá, na čo som veľmi hrdá.“ Niekoľko vzťahov stomikov však, žiaľ, skončilo rozchodom. „Preto sa snažím komunikovať aj s ich rodinnými príslušníkmi. Niekedy dôjde ku kompromisu. Ostanú so svojím príbuzným stomikom žiť, no ten spí v osobitej izbe. Niekedy si to želá samotný pacient, ktorý nechce, aby ho aj vlastná rodina videla v chúlostivých situáciách.“
Podobné úspechy dodávali pani Terézii silu do ďalšej práce. „Dovolím si tvrdiť, že za mnou pacienti chodili ako na spoveď. Povedali mi aj to, čo sa hanbili povedať svojmu farárovi. Chodili za mnou aj s maximálne delikátnymi problémami ako napríklad nemožnosť sexuálneho styku. Niektorým z nich som pomohla aj v tomto, ukázala na videu správne polohy a podobne. Radila som im vo všetkých stránkach života tak, aby mohli žiť pohodlným a plnohodnotným životom. Maximálne mi dôverovali a vedeli, že ich problémy chápem.“ Hoci je pani Terézia už niekoľko rokov na dôchodku a na klinike nepracuje, poradenstva sa nevzdala. Každý stomik, ktorý si s niečím nevie dať rady a hanbí sa niekomu položiť chúlostivé otázky, má u nej dvere otvorené. „Pomáham košickému ILCO klubu, združujúcemu stomikov. Už niekoľko rokov chodievam na ich spoločné stretnutia, každému sa snažím poradiť. V klube ma volajú 'stará mať',“ vysvetľuje so smiechom.
Tí stomici, ktorí nie sú dosť odvážni na to, aby sa zúčastňovali spoločenských stretnutí, píšu pani Terézii listy. S rôznymi otázkami a problémami sa na ňu obracajú aj bývalí pacienti. Iní zas kvôli svojim problémom nemajú inú možnosť. „Píše mi napríklad istá stará pani. Býva na lazoch. Kvôli stómii nemohla dlhé roky nikam ísť,“ prezradila pani Terézii aspoň niečo o jednej zo svojich „zverenkýň“. Podobným skupinovým aktivitám sa venuje aj v rámci klubu Viktória, ktorý združuje ľudí, ktorí prekonali rakovinu prsníka. Rodinná anamnéza ju s rakovinou nechtiac spútala na celý život. Uvedomuje si riziko, ktoré sa v jej rodine dedí. Preto spolu s ďalšími rodinnými príslušníkmi podstupuje pravidelné kontroly. „Som však šťastná, že som ešte stále tu a môžem sa tešiť zo svojich detí a vnúčat,“ uzavrela pani Terézia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
