Autor Ľubomír Smatana sa netají tým, že rád čerí hladinu verejnej mienky, že pri tvorbe knihy postupoval subjektívne a že písať o Česku by ho vonkoncom nebavilo.
Tým, že vo svojej knihe búrate mýty a poukazujete na nie najpríjemnejšie stránky Slovákov, ste si riadne zavarili. Nikto si to s vami ešte nechcel vybaviť ručne-stručne? Netúžil vám niekto napríklad vraziť?
- Horkýže len vraziť. (Smiech.) Aj viac by mi mnohí urobili, keby ma osobne stretli. Zatiaľ je to našťastie len verbálne. Mám dokonca vytvorenú kolónku v mailovej pošte, ktorú som si nazval štváči. Aj z Úradu vlády mi prišiel šteklivý mail od mediálneho poradcu Roberta Fica Drahoslava Machalu, ktorý som však okamžite využil na propagáciu knihy.
Ste teda očividne typ, ktorý rád čerí vody verejnej mienky.
- Jednoznačne. Ja si dokonca provokovanie doslova užívam. Takýchto knižiek o Slovákoch z pera Čecha, alebo o Čechoch z pera Slováka, by malo vychádzať každý rok aspoň päť.
Ste síce pôvodom východniar zo Sniny, no na Slovensku ste toho veľa nenažili. Teraz tu štyri roky pôsobíte ako reportér Českého rozhlasu. Myslíte si, že je to dosť na to, aby ste spoznali slovenský národ?
- Určite. Pretože každý deň cestujem medzi obyčajných ľudí a komunikujem s nimi, čo bežní novinári nerobia. Rozprávam sa s ľuďmi, viem, čo mi hovoria, na čo sa pýtajú, aké sú tu mýty. Kniha je teda reakciou na to, čo sa mi na Slovensku pošťastilo a stalo.
Ako najnegatívnejšiu vlastnosť nás Slovákov označujete istú trudnomyseľnosť. Čo pozitívne by ste však naopak na nás vyzdvihli?
- Čo sa týka negatívneho, v tomto sú si Slováci a Česi v podstate podobní. Slovensko však bolo súčasťou uhorskej časti rakúsko-uhorskej monarchie, kým Česko časťou Rakúska, a to je mimoriadne dôležité pre pochopenie kontextu. A Slovákov vo veľkej miere formujú aj hory. Spôsobili istú uzavretosť slovenského národa, menšie obchodné schopnosti, ostražitosť voči okoliu. Pohostinnosť je tu skvelá, ale služby... Slováci však historicky nemali prečo niekoho hostiť.
V jednom z rozhovorov ste uviedli, že Česi vnímajú Slovákov ako úplne bizarný národ, ktorý je akoby z iného sveta. Prečo?
- Keď sa v 93. roztrhla pupočná šnúra, Slováci na nej ostali visieť, cestujú na západ do práce i študovať, no Česi to pretrhli a ich väzby na Slovensko sú len turistické. Idú sem však s tým, že no, bože, zase nás niekde v krčme okradnú, v reštaurácii nám naservírujú studené halušky. Neočakávajú nič, skôr sú vždy pripravení na najhoršie. Jeden môj kamarát tu napríklad cestuje každý rok a vždy pošle okolo dvadsať mailov do oblasti, kde chce bývať. Prídu mu sotva dve odpovede, aj to negatívne, hoci tu plánuje utratiť peniaze. Česi sú zmierení s tým, že to tu u vás funguje trochu inak, ale vnímajú to v istom zmysle slova ako exotiku.
Povedali ste, že veľa Čechov na Slovensku ešte nikdy nebolo a ani sa tu nechystajú. Čím by sme ich mohli motivovať?
- Sú tu krásne dievčatá.
Ale tie sú aj v Česku.
- No áno. Ale ja sa s touto myšlienkou pohrávam dlhšie a vedci vraj vyskúmali, že ženy na Slovensku majú užšie pásy. Čítal som dokonca štúdiu, že smerom na východ to ešte klesá a v Trebišove majú ženy o tri centimetre v priemere užšie pásy, ako v Banskej Bystrici.
Nebude to chudobou?
- Presne tak. Ľudia tu menej jedia, a tým pádom sú tu krajšie dievčatá...
Je to však váš subjektívny názor. Mužom sa predsa často páčia kypré tvary. Neboli ste príliš subjektívny aj pri písaní knihy?
- Mne sa páčia štíhle. A keďže knihu píšem ja, tak je aj celá zámerne subjektívna. Objektívny rozbor by nikoho nezaujímal.
Čo myslíte, ako by sa Slováci mohli vymaniť z područia minulosti? Veď aj vy, keby ste mali nakresliť obraz typického Slováka, bol by to pán v klobúčiku s valaškou, ktorý spieva detvianske piesne. Hoci je už iná doba, vždy v podvedomí ľudí rezonuje náš vzťah k tradíciám.
- Ja to samozrejme vravím s istou dávkou irónie a zveličenia. Do tejto polohy sa však Slováci sami štylizujú. Veď len aké sa u vás točia večerníčky. A teraz som videl reklamu, ktorá má deti odlákať od internetu...
Je však predsa pozitívom, keď národ stavia na tradíciách. Zrejme len potrebujeme nájsť rozumnú mieru.
- Asi áno. Ale zase, prečo to potom poriadne nezdôrazňovať? Keď už niečo zdôrazňujem, tak so "všetkým všudy" a nebojím sa toho.
Neuvažovali ste o tom napísať napríklad aj knižku o Česku?
- Nie, to by som nemohol, pretože by ma to nebavilo. Slovensko ma baví viac.
Dokázali ste svoju iróniu pri tvorbe knihy brzdiť? Poctivo ste prehodnocovali, čo je ešte vhodné, a čo by už bolo príliš?
- Musel som. Písal som to však najmä pre Čechov. No zároveň som si uvedomoval, že to budú čítať aj Slováci a že mňa zaujíma práve slovenský názor. Český poznám dopredu, ten ma nezaujíma. V Česku je to vnímané ako zábavné čítanie, no zároveň mi mnoho ľudí vraví, že už presne vedia, kam pôjdu na dovolenku. Že si vypisujú krčmičky a salaše, kam sa pôjdu pozrieť.
Profil
- Narodil sa v roku 1967 v Snine, vyrástol v Hornom Slavkove.
- Študoval na Západočeskej univerzite v Plzni biológiu a chémiu.
- Vystriedal množstvo povolaní, bol asfaltérom, vodičom, učiteľom, umýval riad či pracoval pre cestovnú kanceláriu. Niekoľkokrát zorganizoval humanitárnu pomoc pre Balkán.
- V Českom rozhlase začal pôsobíť v roku 2000. Prestávkou bolo jeho pôsobenie v China Radio International v Pekingu. Od roku 2006 pôsobí ako stály spravodajca Českého rozhlasu na Slovensku.
nit
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
