Ako mladá mamička prišla o najstaršieho syna Róberta, o niekoľko rokov neskôr v rovnakom dátume a rovnakej hodine aj o svojho manžela. Sama vychováva štyri deti, z ktorých jedno trpí mentálnym postihnutím.
Za mlada študovala J. Fehérová umeleckú priemyslovku, odbor grafika. Počas štúdia na strednej škole sa spoznala s budúcim manželom Emilom. Netrvalo dlho a zaľúbili sa do seba. Ešte pred jej maturitami, keď mala 18 rokov, sa zosobášili. „Bývali sme v dvojizbovom byte. Už po krátkom čase manželstva sme mali tri deti. Najprv sa narodil Robko, o jedenásť mesiacov prišiel na svet Viktor, o dva roky aj Janka. Museli sme teda riešiť otázku nového bývania, potrebovali sme viac miesta,“ spomína pani Jana. Jedným z núdzových riešení bolo presťahovat sa k svokrovcom do rodinneho domu.
Mladá rodinka bola šťastná, nič jej nechýbalo. „Manžel pracoval ako strojový inžinier najprv s výťahmi, potom sa začal venovať opravovaniu a požičiavaniu strojárenskej techniky. Ja som bola na materskej dovolenke.“ Keď mal malý Robko tri a pol roka, nastali nečakané problémy. „Stále to bolo veselé, usmievavé dieťa, ktoré zabávalo vśetkých okolo seba. Potom však Robko nečakane oslepol na jedno očko.“ Rodičia ho zobrali na CT vyšetrenie, ktorým však bola zmonitorovaná len časť hlavy za okom. Tá nepreukázala žiadny nález. „Jeho stav sa však zhoršoval a postupne už bolo evidentné, že mu čielko mierne vystúpilo. Ďalšie vyšetrenia preukázali, že mal nádor na mozgu v pokročilom štádiu.“
Bola to, samozrejme, tvrdá rana. Nasledovali otázky typu: prečo, prečo práve on a kde sa stala chyba? Čisté svedomie nemali ani lekári, ktorí mohli prvým dôkladnejším vyšetrením nádor objaviť skôr. „Či by to v takom prípade dopadlo inak, sa však už nedozvieme. Týždeň pred štvrtými narodeninami Robko zomrel. Požil si krátko, ale dal nám strašne veľa. Zanechal nám na seba obrovské množstvo spomienok.“ Mladú mamičku takáto tvrdá rana osudu silne poznačila. Bola veľmi utrápená. „Všetko som v sebe dusila. Okolo mňa totiž stále boli ďalšie deti. Viktor a Janka. Tí na mne všetko videli. Nechcela som, aby sa trápili, tak som musela hrať 'divadlo'...“
Rovnaký deň i hodina
Takéto dusenie emócií a vnútorná úzkosť si však vybrali svoju daň. „Vznikla u mňa silná astma. Som si istá, že kvôli tomu, že som sa trápila.“ Napriek tomu pani Jana otehotnela a v čase, keď šiel syn Viktor do tretej a Janka do prvej triedy, uzrel svetlo sveta ďalší syn - Edo. „Edko so sebou priniesol veľa problémov. Videla som, že mu ide všetko akosi pomalšie. Sadol si, až keď mal rok, chodiť začal až vo dvoch rokoch. Lekári ma stále utešovali, nech sa nebojím, že je len trocha rozmaznaný kvôli tomu, že sa nám narodil po dlhšom čase.“ Pozornosť rodiny potom na čas zamestnala iná udalosť - ďalšie tehotenstvo pani Jany a očakávanie príchodu dcérky Marušky.
Ani to sa však nezaobišlo bez problémov. „Keď mal Edko päť rokov, bola som na liečení kvôli astme. Vtedy som nečakane porodila. Maruška prišla na svet v šiestom mesiaci tehotenstva. Síce ma lekári presviedčali, že to nebolo kvôli mojej chorobe a liekom, ktoré som brala, no stále si to trochu vyčítam.“ Maruška sa však, našťastie, mohla a dodnes sa teší dobrému zdravotnému stavu. Jej nečakaný príchod na svet nepriamo vyjasnil aj situáciu okolo Edka. „Keď som predčasne porodila, manžel si povedal, že tých problémov bolo dosť a dal vyšetriť aj Edka. Zistilo sa, že trpí výnimočnou genetickou prouchou, ktorú malo v tom čase len šestnásť ľudí na celom svete.“
Edkova choroba so sebou priniesla okrem mentálneho postihnutia aj mierne poškodenie vnútorných orgánov. Musel kvôli tomu dodržiavať bezlepkovú diétu. „Bolo to ťažké. Celé dni som vyvárala. Varila som pre malé dieťa, pre 'bezlepkára' a pre zvyšok rodiny. Boli to ťažké časy, no myslím si, že aj napriek ťažkým situáciám sa náš život zlepšoval. Deti mi neprinášali len starosti, ale aj kopec radostí.“ Zlepšil sa dokonca aj zdravotný stav samotnej pani Jany. Hoci sa stále trápila kvôli strate najstaršieho syna a problémom, ktoré so sebou priniesol Edko, vedela sa zo života tešiť a jej astma už bola miernejšia ako predtým.
Toto relatívne pokojnejšie obdobie však nevydržalo dlho bez zmeny. „Manžel chcel zarobiť viac peňazí, a tak odišiel za prácou do Švajčiarska. Keď sa vrátil domov, veľmi ho bolela hlava.“ S manželkou si nevedeli vysvetliť, čím to môže byť spôsobené. To, že niečo nie je v poriadku, však bolo zjavné aj po tom, čo začal pán Emil zaspávať pri bežných denných činnostiach alebo pri práci. Vyšetrenie odhalilo krutú realitu: „Lekári mu objavili nádor. Rovnaký, ako mal kedysi Robko, no v spánkovej oblasti.“ Manželia sa nevzdávali. Prežívali to ťažko, nemohli prestať myslieť ani na spojitosti ochorenia s ich nebohým synom. „Manžel šiel na operáciu. Po nej to už však nebol on. Zmenilo mu to správanie. Stále sa zamýšľal, ako sa to mohlo stať. Vravel tiež, že sa mu často snívalo s nebohým Robkom.“ Tragická hra osudu bola až neuveriteľná. Nádor premohol pána Emila presne v deň, ked by najstarší syn Robko oslavoval 20. narodeniny. „Manžel zomrel dokonca v tú istú hodinu...“ Slovami sa ani nedá opísať horkosť, s akou nám túto smutnú kuriozitu pani Jana povedala.
Beznádejné myšlienky
„Keď zomrel Robko, myslela som si, že už nič horšie nemôžem zažiť. Keď mi však zomrel manžel, jednoducho som už nevedela, ako ďalej.“ Psychickú záťaž a bolesť zo straty, ktorú prežívala, azda netreba ani pripomínať. Stretla sa však aj s ďalšími komplikáciami, ktoré dovtedy nepoznala. „Odrazu som ostala sama. Dovtedy som sa venovala deťom, dávala som im všetok svoj čas. O ostatné veci sa staral manžel. Po jeho smrti som bola 'hodená do vody'. Musela som sa starať o dom, účty, nemala som peniaze...“ Našťastie sa však mohla spoľahnúť na súrodencov i rodičov. Tí ju podržali vo chvíľach, keď si už nevedela predstaviť, ako bude vyzerať nasledujúci deň. „Najťažšie mi bolo v noci. Vtedy mi hlavou vírili naozaj beznádejné myšlienky...“
Ako tvrdí, neostávalo jej nič iné, než zatnúť zuby a s osudom sa popasovať bez rešpektu. „Jediné, čo ma držalo, boli moje deti. Dodávali mi životnú energiu, bez nich by som už nemala chuť na nič.“ Staršie deti Viktor a Janka sa k situácii, v ktorej sa ocitli, postavili rozumne a uvedomovali si svoj diel, ktorý musia k návratu rodinného šťastia priložiť. „Obaja sa vydali za prácou do Veľkej Británie. Chceli mi pomôcť, zarobiť nejaké peniaze. Keď som za nimi po roku prišla na návštevu, bola som z nich dojatá.“ Nečinná neostala ani samotná pani Jana. V škole, ktorú navštevoval syn Edko, sa spoznala s profesorkami, ktoré sa venovali hendikepovaným deťom. Ich prácu obdivovala a keď dostala ponuku, že sa tam môže zamestnať aj ona, bez váhania ju priala.
Život pani Jany je dnes jeden veľký kolotoč. Stará sa o mentálne postihnutého syna i zvyšok rodiny, popri tom pracuje a kvôli novému školskému zákonu, ktorý podmieňuje jej kvalifikáciu, aj študuje. „Stále nám však peniažky chýbajú. Chceme predať dom, no kvôli tomu, že nie som jedinou majiteľkou, je to komplikované. Na výber však nemám, sama to tu už nedokážem udržiavať. Bude to pre mňa ťažké. S domom ma spája veľa krásnych spomienok, ale aj tých smutných, napríklad ako som manželovi dávala na gauči infúzie,“ ukázala na háčik, umiestnený v strope miestnosti, na ktorý infúzie vešala.
Ťažké časy sa spájali aj s veľkou dávkou sebakontroly. Ako už spomínala, „hrala divadlo“. „Nechcela som na sebe dať poznať trápenie. Staršie deti už vedeli stratu vstrebať, no Maruška a najmä Edko mi na očiach videli každú bolesť.“ Snažila sa teda zaháňať čierne myšlienky. Jediným riešením bol aktívny život. „Chodili sme na množstvo výletov. Samozrejme, len na také, na ktoré stačili financie a nebol tam problém ísť s Edkom. Takto sme sa snažili zabávať a aspoň na chvíľu zabúdať na to, čo sa stalo.“
Vnuk Róbert
V súčasnosti dni pani Jany napĺňa radosť z detí. Najmä Edko si vyžaduje veľa pozornosti. „Má 18 rokov, no mentálne je na úrovni 9-ročného chlapca. Keď ešte žil manžel, bol na neho tvrdý, veril, že z neho dokáźe dostať viac. Ja sama som na to už energiu nemala. Niekedy je to s ním ťažšie, máva autistické prejavy, no na druhej strane nemôžem povedať, že si to s ním neužívam. Mám ho veľmi rada, dobre ho poznám a môžem povedať, že dokáže dávať viac lásky ako niektoré zdravé deti.“ Edkov veľký brat Viktor je jeho veľkým kamarátom. „Je na neho veľmi naviazaný. Myslím si, že je jeho akýmsi druhým otcom.“ Viktor momentálne študuje a venuje sa umeniu. „Tomu by som sa rada venovala aj ja. Verím, že to už bude lepšie a budem mať čas aj na to, aby som si niečo nakreslila.“
Mladšia dcéra Maruška má 14 rokov a pomaly sa pripravuje na strednú školu. Staršia Janka je už dospelá žena. Študuje, chystá svadbu a porodila prvé vnúča pani Jany - Robka. „Bojím sa to povedať nahlas, no tým, aký je veselý a činorodý, mi časo pripomína môjho Robka, ktorý nám zomrel. Takto mám pocit, ako keby bol stále s nami... Pokrstili sme ho Róbert, no všetci ho volajú Bruno,“ hovorí šťastná stará mama s úsmevom.
Plány do budúcnosti sa teda v rodine Fehérovcov spájajú so zmenou bydliska a akýmsi začiatkom nového života. Hoci to bude v novom prostredí ťažké, pani Jana sa v starom dome cíti v zajatí starých spomienok. Jej budúcnosť je, samozrejme, spätá aj so starostlivosťou o hendikepovaného syna. „Neviem, či sa Edkov stav nejako zlepší. V prvom rade sa treba zmieriť s tým, ako to je. Ak človek s pravdou bojuje, bude sa vždy len trápiť. Keď sa rodič so stavom takéhoto dieťaťa zmieri, aj ono samé cíti, že je vyrovnaným človekom a vie mu to vrátiť vo veľmi pozitívnej podobe,“ tvrdí pani Jana na základe svojich skúseností.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
