Svojmu koníčku venuje množstvo voľného času, často je na cestách za pretekmi a potom v kokpite svojho súťažného stroja. Svoje o tom vie aj niekoľkonásobný majster Slovenska i Zóny strednej Európy Igor Vlasatý. Viac ako tri desiatky rokov sa v motoristických kruhoch skloňuje toto meno.
Niet fanúšika či pretekára, ktorý by ho nepoznal. Na úspešné sezóny otca Imricha ešte v bývalom Česko-Slovensku veľmi výrazne nadviazal syn Igor, ktorému akoby sudičky pri kolíske predpovedali motoristickú kariéru. Bolo to v roku 1974, keď jeho otec začínal s autokrosom a Igor od detstva vnímal motoristický šport. Ako sa neskôr ukázalo, stal sa jeho koníčkom a zároveň aj zamestnaním. Lepšie spojenie si nemohol ani želať.
Výnimku dostal v sedemnástich
V detstve sa často pohyboval v blízkosti otca a pozorne sledoval, čo sa deje okolo prípravy buginy. Neskôr sa zaradil medzi otcových mechanikov a bolo len otázkou času, kedy dôjde v motoristickej rodine Vlasatých k výmene a mladý ambiciózny Igor nahradí v bugine otca Imricha. Ako si spomína na svoje motoristické začiatky? "Tie sa viažu s mojím narodením," s úsmevom začína svoje rozprávanie Igor. "Znie to možno trocha divne, ale je to tak, lebo keď som sa narodil, otec začínal s autokrosom. Moje prvé spomienky sú spojené s motorizmom a hlavne autokrosom. Často som bol s otcom v dielni, keď sa chystala súťažná technika a nemohol som chýbať ani na žiadnych pretekoch."
Zrejme aj to zavážilo pri jeho rozhodovaní, akým smerom sa vyberie v živote. "S týmto športom som bol spojený od detstva a mal som vytvorené veľmi dobré podmienky. Plynulo to prešlo na moje plecia. Motorizmus a autá ma bavia, rovnako strojárstvo. Autokros je zaujímavá disciplína aj z tohto podhľadu, že jazdec si pripravuje skoro všetko sám a svojím spôsobom aj konštrukčne upravuje i vylepšuje buginu. Nejde o žiadne továrenské auto, takmer všetko si musím odpracovať s mechanikmi, preto aj dosiahnutý dobrý výsledok viac teší. Nejako dopredu sme neplánovali môj vstup do veľkého kolotoča autokrosových súťaží, ani nehovorili, kedy príde deň s veľkým D. Pokiaľ otec jazdil európsky šampionát, tak som robil mechanika a nemal som čas jazdiť slovenské či české preteky. Na druhej strane ma veľmi lákalo vyskúšať si to so súpermi na trati, ale bol som mladý a iné ako čakať mi nezostávalo. Pokiaľ sa však naskytla príležitosť a organizátori niektorých pretekov mi umožnili previezť sa v bugine mimo súťaže, bol som veľmi rád. Keď sa otec rozhodoval skončiť s aktívnou činnosťou, tak sa začal pripravovať môj ostrý štart. V roku 1992 som odjazdil prvé preteky v rámci slovenského majstráka na trati v Môlči pri Banskej Bystrici. Nemal som ešte vodičský preukaz, avšak dostal som výnimku a ako sedemnásťročný som mohol na uzavretom okruhu súťažiť. V rukách som mal ešte otcovu druhú buginu a bol to pre mňa veľký zážitok. Nebolo rozhodujúce, na akom mieste som dojazdil, ale bol som unesený, že som mohol jazdiť s oveľa staršími s skúsenejšími autokrosármi." O dva roky neskôr naskočil do kolotoča autokrosu, v ktorom už jazdí neuveriteľných šestnásť rokov a stále patrí k favoritom svojej divízie D3A do 1600 ccm.
Skúšal kopce aj rely
Ani na chvíľu nezauvažoval o prechode medzi veľké štvorlitre. Ako priznal, s tisícšesťstovkami má dostatočné skúsenosti. Zlákali ho však aj iné motoristické disciplíny, a tak si vyskúšal súťaže automobilov do vrchu a rely. Išlo skôr o doplnkové športy, lebo prioritou bol stále autokros, s ktorým to niekedy nebolo možné skĺbiť tak, aby absolvoval všetky preteky v každej disciplíne. Pri biede, v akej sa už niekoľko sezón nachádza slovenský autokros, boli automobilové súťaže príjemným spestrením motoristickej kariéry. Mal možnosť jazdiť vo viacerých automobiloch a zaujímalo nás, ako si s odstupom času spomína na túto anabázu svojho súťaženia. "Bol som zvedavý, ako to funguje v iných disciplínach a rovnako som chcel zistiť ich plusy a mínusy. V mladosti som nemal možnosť jazdiť motokáry či vyskúšať si motokros, lebo väčšinu voľného času som trávil v dielni, kde sa chystala bugina. Aj preto som využil možnosť jazdiť kopce a rely. Bola to príjemná zmena v zaužívanom rituáli autokrosu. Ako prvé som vyskúšal preteky automobilov do vrchu, ale kopce ma príliš nezískali na svoju stranu. Sú to pekné preteky, ale odradilo ma, že počas víkendu sa málo jazdilo a niekedy boli dlhé prestávky. Nemal som veľkú chuť pokračovať, preto som skúsil aj rely. Táto disciplína ma zaujala a právom je považovaná za kráľovnú motoristických disciplín. Rely si vyžaduje viac času aj financií a pri autokrose sa to nedalo niekedy ani časovo stíhať. Celkovo mám rád motoristický šport, ale bojovať na viacerých frontoch počas jedného roka je náročné na čas a samozrejme aj stále spomínané financie. Aj preto sme sa vrátili k mojej srdcovke - autokrosu. V tejto disciplíne máme dostatok skúseností a stále vysoké ambície."
Svoje úspechy dosiahol v kopcoch či rely s automobilmi Seat, pričom aj v bugine má motor spomínanej značky. Zbierať skúsenosti na kopcoch začal so Seatom Cupra v triede N do 2000 ccm. V súťažiach rely mal možnosť sedieť v kokpitoch dvoch značiek, no vytúžený titul získal v triede A7 so Seatom. Slovenské tituly v iných disciplínach ako autokros ho stáli nemálo úsilia, ale boli balzamom na dušu za vynaložené úsilie. Pred desiatimi rokmi vybojoval majstrovský titul v triede N do 2000 ccm v kopcoch, pred štyrmi v rely, no zakaždým v kombinácii s jeho srdcovkou, autokrosom. "Všetky autá, na ktorých som súťažil, boli pre mňa zaujímavé. Dobré zvezenie bolo na Seate Ibiza Kit Car EVO II. Tento súťažiak zanechal ma mňa veľký dojem a stále si rád spomeniem na preteky s ním. Veľmi vďačné bolo aj Mitsubishi Lancer EVO IX, s ktorým sa mi rovnako dobre jazdilo. Na rely som jazdil aj so Seatom Cupra do 2000 ccm. V ostatných rokoch som veľmi spokojný, ako mi konštrukčne aj podvozkovo pripravuje buginy Peter Turek," hovorí Igor Vlasatý. Na kopcoch aj v autokrose sedí v súťažnom aute sám, no v rely si musel zvyknúť na spolujazdca, ktorý mu diktoval trať. "Začiatky neboli najlepšie, ale bola to ďalšia skúsenosť. Nebolo to ľahké zvyknúť si, pričom dôležitá je dôvera v rozpis aj spolujazdca. Pokiaľ som si ako-tak privykol na spolujazdca i jeho diktát a začínal som tomu prichádzať na chuť, padlo rozhodnutie, že trate a súťaže rely opúšťame. Bolo mi to trocha aj ľúto, ale museli sme si v tíme vybrať, čo budeme v budúcnosti jazdiť," vracia sa k jednej etape svojho súťaženia.
Domáce triumfy už prestal počítať
Na autokrosových tratiach nepatrí medzi žiadnych nováčikov a jeho vitrína sa prehýna pod množstvom pohárov. Vavrínové vence zase majú svoje miesto v dielni, kde ich je poriadny štós. Zrejme aj preto si nevie spomenúť, koľko víťazstiev či domácich titulov získal v tejto disciplíne. "Zo začiatku som to počítal, ale neskôr som prestal. Ale pokiaľ si spomínam, tak asi dva- či trikrát som nedosiahol na stupeň najvyšší v rámci slovenského šampionátu. Tuším šesť titulov som vyjazdil v Zóne strednej Európy," loví v pamäti Igor. Ľahšie si dokázal spomenúť na dobré výsledky v rely či kopcoch, ktoré jazdil iba zopár sezón. Slovenský titul už neláka skúseného jazdca tak, ako ten európsky, ktorý by bol povestnou čerešničkou za jeho niekoľkoročné úsilia. Odmenou by bol aj pre celý tím vrátane mechanikov. Seriál majstrovstiev Európy je vrcholom každého autokrosára, avšak absolvovať všetky súťaže počas roka nie je finančne jednoduché. Motosport Vlasatý vstupuje do piatej sezóny ME, ktorá by už mohla byť lepšia ako tie predchádzajúce. V nich dosiahol niekoľko čiastkových úspechov, ktoré ho už radia medzi jedného z favoritov na celkové prvenstvo.
Výraznejšie dal o sebe vedieť už pred šiestimi rokmi, avšak zostala pre neho neobľúbená zemiaková medaila, keď skončil na štvrtom mieste. Vlani sa mu nepodarilo nadviazať na tento výsledok. Napriek tomu, že skončil na siedmom mieste, priznal, že konkurencia bola oveľa silnejšia, pričom svoje zohralo aj povestné športové šťastie. Na domácej autokrosovej scéne dosiahol v divízii DA3 takmer všetko, ale jeho ambície siahajú predsa len vyššie. "Ak by som dosiahol v tisícšesťstovkách titul majstra Európy, mohol by som povedať, že som dosiahol maximum. Zatiaľ to tak nie je a doterajším najlepším výsledkom je celkové štvrté miesto z roku 2004. Naša snaha je upriamená tak, aby sme v tejto sezóne zamiešali poradím na prvých troch miestach. Rád by som sa posunul smerom vyššie v priebežnom hodnotení," neskrýva tohtoročné ambície. O tom, že s útokom na čelné priečky priebežného či konečného poradia to myslí vážne, naznačil už vlani v Lučenci. Využil domáce prostredie a skončil na druhom mieste.
Tento čiastkový úspech akoby vlial celému tímu Motosport Vlasatý nové sily a druhé miesto zopakoval Igor aj v tejto sezóne na podujatí v Portugalsku. Lepšie vykročenie do sezóny si nemohol želať. "Všetky sezóny či preteky v seriáli majstrovstiev Európy sú pre mňa zaujímavé a niečím poučné. Platí to aj o vlaňajšku či úvodných dvoch pretekoch v tomto roku. Minuloročné siedme miesto neberiem ako sklamanie, lebo pri pohľade do výsledkovej listiny musím konštatovať, že špička sa výraznejšie vyrovnala. Nie je v nej jasný favorit, ako tomu bolo pred siedmimi či piatimi rokmi, keď o titul bojovali len traja. Teraz sa uchádza o titul dvakrát toľko jazdcov. Samozrejme, že by som tam nemal chýbať, ak chcem európsky titul," hovorí I. Vlasatý.
Aby sa mohli naplniť jeho želania, musí tvrdé kontakty na trati vydržať aj bugina, ktorá je pred každou súťažou rozobraná do poslednej skrutky. "Základom úspechu je nielen môj výkon na trati, ale aj samotná technika. Jej príprava zaberá dosť času, no všetko sa to odvíja od toho, v akom stave buginu prinesieme z predchádzajúcich pretekov. Pokiaľ nie sú potrebné veľké opravy, ide iba o bežnú údržbu spojenú s prípravou na ďalšiu súťaž. Na rad potom prichádza prepravný autobus, ktorý slúži ako prechodný domov na dlhých cestách. Na každé preteky máme nachystané aj náhradné diely, ktoré občas tiež musíme skontrolovať. Je to zabehaný rytmus počas celej sezóny." Tá je po každej stránke náročná a zaujímalo nás, kedy a kde dokáže najlepšie zrelaxovať. "V lete strávim veľa času cestovaním na súťaže, niekedy je to ďaleko, potom zase len za humná, ako sa hovorí. Asi najďalej sme boli v Kazani či Tatarstane, najbližšie zase v Lučenci. Po takých dlhých štrekách je každá chvíľa s rodinou dobrým relaxom, keď sa môžeme o všeličom porozprávať. Niekedy som zase rád úplne sám, idem sa niekam prejsť do prírody alebo voľný čas trávim so sestrinými deťmi," odkrýva svoje súkromie.
V poslednom období sme si už zvykli na množstvo rýchlokvasených celebrít, ktorým patria titulky viacerých denníkov či týždenníkov, avšak akoby sa zabúdalo na domáce či zahraničné úspechy jednotlivcov, ktoré zostávajú v ústraní. "Neviem odhadnúť, akou mincou sa hodnotí úspech, ktorý radí danú osobu medzi celebrity. Aby som dosiahol v motorizme dobrý výsledok, stojí ma to veľa odriekania i dosť síl. Zabúdať nemôžeme ani na obetovaný čas, ale v porovnaní s preferovanými športovými disciplínami je to stále málo. Nechýba mi stať sa celebritou, som rád, pokiaľ ma ľudia poznajú, tešia sa z mojich úspechov i dobrej reprezentácie v zahraničí a majú prehľad nielen v motoristickom športe," dodal I. Vlasatý.
Pod jeho športovú kariéru sa výraznou mierou podpísal nielen otec, ale celá rodina ktorá je zároveň aj najväčším fanúšikom. Nielen najbližší mu držia palce, aby sa dokázal v najbližších sezónach presadiť a zamotať súperom hlavy tak, aby získal vytúžený titul majstra Európy.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
