Na tejto strane sme pred časom priniesli rozhovory s dvoma študentmi medicíny, ktorí v rámci študijnej stáže pôsobili v Mexiku či Izraeli. Tentoraz sme vyspovedali ich spolužiačku, ktorá praxovala v Libanone. Aj ona si postupne zaspomína, ako na ňu zdravotníctvo v tejto krajine na Blízkom východe zapôsobilo i aké poznatky a skúsenosti si odtiaľ doniesla.
Mária je študentkou 5. ročníka UPJŠ, v odbore všeobecné lekárstvo. Čo z nej raz bude, zatiaľ netuší. „Bola som presvedčená, že chcem byť pediatričkou, no teraz som opäť v štádiu rozhodovania. Nie som si istá, či to nakoniec bude pediatria, alebo interná medicína.“ Ako jej spolužiaci, aj ona sa rozhodla nazbierať nové vedomosti a skúsenosti v cudzej krajine. „Minulé leto som si vybrala Libanon. Bola to moja druhá zahraničná skúsenosť, rok predtým som bola so spolužiačkou v Izraeli. Blízky východ ma zaujal a chcela som ho bližšie spoznať, preto som si vybrala Libanon.“
Už keď navštívila Izrael, jej rodina nebola výberom krajiny nadšená. „Mali výhrady. Báli sa, či je to bezpečné. Keď som sa však v poriadku vrátila, videli, že som nadšená. S ďalšou cestou sa teda zmierili rýchlejšie. Navyše, jediná nemocnica, do ktorej som mohla v Libanone ísť, bola American University of Beirut Medical center. Na internete som zistila, že je to najlepšia nemocnica v Libanone, podporovaná americkou organizáciou. Predpokladala som teda, že bude na veľmi dobrej úrovni.“
Študentka cestovala z Viedne do Ammánu, odtiaľ lietadlom do Bejrútu. Tam ju na letisku už čakal študent medicíny Christian Rafael. Bol veľmi ochotný, Mária totiž priletela o 23. hodine a on ju napriek tomu prišiel počkať. Po úvodnom zoznámení a zistení, že nie je veľmi unavená, ju neodviezol na internát. Jej prvá cesta viedla priamo do centra mesta. Ako prvý teda spoznala nočný život v Bejrúte. „Napriek tomu, že bola noc, bolo neuveriteľne dusno a teploty 30 až 35° C. Horúčava sa dala zniesť, ale nie tá vysoká vlhkosť. Bol to šok už na letisku, keď to do mňa tak udrelo.“ Po „ochutnaní“ nočného života zamierila Mária na ubytovňu, ktorá bola päť minút od nemocnice. Izbu dostala s kolegyňou na výmennom pobyte, Srbkou Tamarou.
Dopoludnia prax, popoludní zábava
American University of Beirut Medical center je veľká nemocnica. Dala by sa porovnať s našou na Tr. SNP. Výzorovo by sa zasa dala porovnať s nemocnicami z amerických medicínskych seriálov typu Chicago Hope či Klinika Grace. Jednoducho - americký štýl. Prvý deň strávila Mária s kolegami - študentmi formalitami. Museli si vybaviť identifikačné kartičky, aby sa mohli pohybovať po celom nemocničnom komplexe. Mária sa zúčastňovala vyšetrení s lekármi i výučby s miestnymi študentmi na detskom oddelení. „Systém výučby je odlišný od nášho. Každý ročník a každá skupina majú iný rozvrh a inokedy prázdniny. Polovicu dňa som bola zaradená k skupine študentov MED 4. To sú niečo ako naši šiestaci. S nimi som chodila každý deň na kliniku, na rannú vizitu. Zvyšok dňa som trávila so skupinou MED 3. Každý zo študentov mal svojho pacienta, o ktorého sa staral a vyšetroval ho. Zodpovednému lekárovi sa podalo len hlásenie. Študent ukázal lekárovi pacienta, opísal prípad a spoločne nasadili liečbu, podľa toho, nakoľko lekár schválil odporúčania študenta.“
Na klinike mali ako inú výučbu aj inú prax. Doobeda mali všeobecnú pediatriu (niečo podobné ako u nás práca obvodného lekára pre deti a dorast), popoludní špecializovanú (ako u nás špecializované detské ambulancie). Každý deň teda mali niečo iné. Napríklad v pondelky bola detská hematológia, v utorok detská neurológia... Študenti boli v nemocnici celý deň, tí starší mali navyše aj služby. Ako začínajúci lekári u nás. Zvláštnosťou bola starostlivosť o pacienta. Tí, ktorí nemali poistenie, nemali ani svojho obvodného lekára. Ak bolo dieťa choré, matka ho vzala na kliniku, kde vybrali jeho chorobopis a pridelili ho študentovi. Ten si musel pozorne preštudovať celú kartu dieťaťa. Keď matka prišla o mesiac, dva, mohlo sa stať, že jej pridelili iného študenta.
„Ja som teda ráno od 7.30 začínala s MED 4, do nejakej deviatej na privátnej klinike. Absolvovala som vizity a počúvala som, čo je nové s prípadmi. Potom som šla k skupine MED 3. Záležalo od toho, k akému študentovi som sa dostala. Ak bol ochotný, vzal ma so sebou na vyšetrenie pacienta, sledovala som, ako odoberá anamnézu, dal mi prečítať chorobopis... Mala som konzultácie aj so staršími lekármi, ktorí mi hovorili o iných prípadoch. S MED 3 som bola asi do 12.00. Po obede som sa mohla rozhodnúť, či sa chcem vrátiť do nemocnice. Väčšinou sme si už s ostatnými výmennými študenti robili samostatný program – výlety, pláž, kino...“
Zasahovať do vyšetrenia mohla Mária iba vtedy, ak jej to niektorý študent alebo dohliadajúci lekár povolil. Vyšetrila pacienta fonendoskopom či odoberala anamnézu. Branie krvi alebo podobné výkony, to jej už nebolo dovolené. Mohla iba pacienta pod dozorom vyšetriť. Už na začiatku jej totiž oznámili, že je tam viac–menej na to, aby sa pozerala a tak sa snažila čo najviac naučiť. „Zaujímavé bolo, že so skupinou MED 3 som chodila na kliniku out-pacient clinic pre pacientov, ktorí nemajú poistenie a všetko si platia. Chodili tam ľudia z chudobnejších oblastí. Toto ma z medicínskeho hľadiska zarazilo. U nás, keď sa narodí dieťa, má povinné očkovania zadarmo. U nich sa za každé očkovanie musí zaplatiť. Veľa detí tam teda nemá žiadne očkovanie. Z toho potom vyplýva aj mnoho ochorení v rôznych štádiách, ktoré sa u nás nevyskytujú, práve vďaka očkovaniam.“
Rozhodovali peniaze
Zariadenie nemocnice bolo podobné nášmu. Detská privátna klinika je farebná, steny má vymaľované rôznymi obrázkami a rozprávkovými postavičkami, aby sa tam deti lepšie cítili. Na izbách majú hračky i televízor a je možnosť, aby tam s nimi prespal rodič. Na jednej izbe sú dve deti, kým u nás sú niekde tri. Oblečenie personálu tiež zodpovedalo tomu, že šlo o detskú kliniku. Lekári nosili rôzne farebné košele s obrázkami, zvieratkami... Skľučujúca bola skôr finančná stránka chudobných pacientov. Študent dieťa vyšetril, poradil sa s lekárom a určil, čo všetko potrebuje. Potom však nasledovalo to, čo z toho si môžu rodičia malého pacienta dovoliť. Rozhodovať u ročného dieťaťa medzi dojčenskou výživou „Beba“ a rôznymi príkrmami a očkovaním, nie je práve jednoduché. Zanedbaním skríningu (metóda vyhľadávania časových foriem chorôb alebo odchýlok od normy pomocou testov), ktorí u nás absolvujú všetky deti, sa u starších detí často zistili choroby, ktoré u nás práve vďaka skríningu lekári môžu včas odhaliť a podchytiť.
Aj od tohto sa teda odvíjali rôzne problémy, s ktorými prišli matky s deťmi na kliniku. „Už v prvý deň sme napríklad dostali dievčatko, asi 10- až 11-ročné, ktoré bolo hrozne vystrašené a v noci sa pomočovalo. Študent teda prešiel celý jeho záznam do hĺbky, aby mohol vylúčiť niektoré ochorenia. Popri tom kládol dôraz aj na psychologickú stránku. Dopracovali sme sa k tomu, že dievčatko pochádza z oblasti na juhu Libanonu, kde bol v roku 2006 konflikt medzi Izraelom a Libanonom a bombardovalo sa. Dievčatko malo z toho dodnes traumu a nočné mory.“
Mali aj bežnejšie prípady, aké sú normálne aj u nás, kde rodičia u detí pozorovali, že napríklad nepriberajú alebo ich niečo bolí a podobne. Našli sa však aj deti s ochoreniami, aké sa u nás takmer nevyskytujú. „Na hematológii sme napríklad videli dieťa s ochorením kosáčikovitá anémia, ktoré na Slovensku takmer neexistuje. Je to dedičné ochorenie zapríčinené chybou v géne pre hemoglobín – červené krvinky sú deformované a neschopné vykonávať svoju funkciu. Chorí trpia záchvatmi bolestí, infekciami. V rozvojových krajinách, kde sa táto porucha najčastejšie vyskytuje, sa málokedy dožívajú dospelosti. Časté sú totiž vážnejšie komplikácie ako infarkt, mozgové príhody a mnohé ďalšie.“
Častou chorobou v Libanone je aj brucelóza. „Má podobný priebeh ako chrípka. Striedajú sa obdobia s horúčkou a bez nej. Postihnutý pociťuje bolesti v kĺboch, potí sa a je malátny. Postihnutá býva aj pečeň, slezina, srdce, pľúca a pohlavné žľazy. Táto choroba má zväčša profesionálny charakter – v minulosti sa vyskytovala u dojičiek, chovateľov dobytka, mäsiarov a pod. Spôsobuje ju baktéria Brucela. Inkubačná lehota sa pohybuje v rozmedzí od 7 do 30 dní. Zdrojom nákazy bývajú najmä choré kravy, kozy, ovce, ošípané. Prenos z nich na človeka sa uskutočňuje prehltnutím neupravenej potravy (mlieko) alebo vdýchnutím kontaminovaného prachu. Postihnuté deti mali horúčky, opuchy kĺbov... V Libanone majú totiž iný druh spracovania mliečnych výrobkov i mäsa. Niekedy jedia surové mäso, z čoho vyplývajú rôzne ochorenia...“
Deti bez šance...
Mária si napríklad spomenula na štvorročného chlapca, ktorý bol do tohto veku úplne zdravý. Až neskôr si rodičia všimli, že keď behá, je unavený, pri chôdzi sa potkýna a viac padá. Vyšetrovaním sa vyslovilo podozrenie na svalovú dystrofiu. Ľudia s týmto ochorením sa dožijú asi 20 rokov.
„Pamätám si aj na dievča, u ktorého bol problém so sexuálnou identitou. Nedalo sa na prvý pohľad rozlíšiť, či je to chlapec, či dievča. Bolo to dievča, ktoré malo veľmi silné mužské rysy. Bola viac zarastená, takmer nemala prsia, problém bol aj v pohlavných orgánoch. Nechcela sa nechať vyšetriť študentom, musel prísť lekár. Hanbila sa... Ďalej tam bol aj chlapček, ktorý sa narodil s vážnymi vrodenými vývojovými chybami. Mal zvýšený objem mozgovo-miechového moku, ktorý sa mu hromadil v komorách a tým pádom mal veľkú hlavičku. Chlapček stále ležal, nehýbal sa a nehovoril. Navyše mal aj iné komplikácie. Smutné bolo aj to, že mal štyri roky a tie strávil len v nemocnici. Lekári si ho iba posúvali po oddeleniach. Nikto ho nenavštevoval a rodičia sa ho vzdali.“
Pobyt v Libanone teda Máriu obohatil. Mnoho sa naučila a priniesla si množstvo nových vedomostí. Na záver však priznáva, že ju systém zdravotníctva v tejto krajine prekvapil a trochu sklamal. „Keby mali ten systém iný, vedeli by predchádzať výskytu určitých diagnóz. Tým, že niektorí rodičia nemajú peniaze, doplácajú na to ich deti. Nemajú takú šancu ako u nás. Z toho mi bolo smutno,“ dodala Mária na záver.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
