Praha bola jeden z dôvodov, prečo nedokázala emigrovať

V rámci festivalu Košická hudobná jar, ktorý každoročne organizuje Štátna filharmónia Košice, prijali pozvanie účinkovať v Literárno-hudobnom večere manželia Hudečkovci.

S českým husľovým virtuózom Václavom sa tunajším divákom predstavila aj jeho manželka, herečka a spisovateľa Eva. Po skúške na predstavenie si našla čas aj na krátky rozhovor.

E. Hudečková sprevádza manžela na koncertných podujatiach po celom svete. Tentoraz však prišla do Košíc ako jeho partnerka na pódiu. „Vždy sme boli zásadne proti tomu, aby sme vystupovali spolu. No pre Košice, ktoré sme si obidvaja veľmi obľúbili, sme sa rozhodli spraviť výnimku," prezradila E. Hudečková. „Na prvý pohľad sa totiž môže zdať, že naše dve profesie sú podobné, no pravda je taká, že svet hudby a svet literatúry sú dve samostatné galaxie. Na druhej strane však treba povedať aj to, že tak ako všetko vo svete, aj tieto dve veci sa často prelínajú. Dokážu sa dopĺňať v harmónii."

Podľa E. Hudečkovej už naši predkovia sa od nepamäti snažili dramatizovať slovom hudbu a vrcholom je opera. "Nuž a v literatúre a rovnako i v hudbe platí to, že umenie by malo byť krásne. Malo by na ľudí pôsobiť ako krásna harmónia. Umenie uzdravuje, ale aj vychováva. Veď si všimnite, že často aj tí najväčší vandali, ktorí sa neboja zničiť budovy, sa pred tými, ktoré sú krásne, pozastavia, ako keby mali strach zničiť niečo, čo je také nádherné. Často chodievame s manželom na vernisáže po svete a v západnej Európe som si všimla, že ľudia brávajú do galérií úplne maličké detičky. Niekto si povie - čo už len z toho to dieťa má? Lenže podľa mňa umenie dokáže vplývať pozitívne na človeka v každom veku. Dostáva sa mu krásy a vďaka nej sa učí ušľachtilosti..."

Už od detstva vnímala E. Hudečková svet umenia veľmi intenzívne a emotívne. „Ako malá som čítala literatúru, na ktorú som nebola ešte zrelá a mnohé veci som pochopila až neskôr. Nemyslím si však, že to bolo na škodu, že som sa púšťala do kníh, ktoré som mohla ešte pár rokov nechať na poličke. Vklad a invencia skutočne veľkého autora totiž dokáže napomáhať tomu, aby z čitateľa urobili kultúrneho a vzdelaného človeka. Na kvalitné umenie sa nemožno pozerať materialisticky, lebo umenie je ezoterické. Ponúka skryté hodnoty a väzby, dôležité na to, aby človek za niečo stál..."

Práve preto, aby mohla neskôr pretaviť do "živých" postáv hrdinov kníh, ktoré v mladosti čítala, vybrala si herectvo. „Moja mamička trvala na dvoch veciach - aby sme boli vychovaní a kultúrni. Ponúkala nám všetky krásy sveta a ja som jej veľmi vďačná, že mi umožnila prežiť fascinujúce detstvo. Z baletu som bežala do dramatického krúžku, odtiaľ do výtvarného, potom do zboru a ešte som stihla večer divadelné predstavenie. Alebo som sa túlala Prahou, ktorú zbožňujem a ktorá tiež ponúka nespočetné množstvo krás a je plná zázrakov. Aj Praha bola jeden z dôvodov, prečo som nikdy nedokázala emigrovať. Bez nej by som nedokázala žiť. Ale aby som sa vrátila k herectvu - vybrala som si ho preto, aby som dokázala všetky tie úžasné témy z literatúry ponúknuť divákom. Chcela som byť anjelom zvestovania. Keď herec dostáva duchaplné texty a prináša ľuďom hodnotu, tak stojí za to hrať, ale keď je to naopak a vy musíte hrať vo veciach, ktorým chýbajú hodnoty, tak je to na plač."

Práve preto, že sa dostala do situácie, keď mala pocit, že niet príležitostí na to, aby sa dokázala uplatniť ako herečka v zmysluplných rolách, v roku 1984 začala odmietať všetky herecké ponuky. „Nemala som inú voľbu. Nedokázala som sa totiž zmieriť s mnohými vecami, ktoré sa okolo mňa diali a ktoré toto nádherné povolanie robili nedôstojným. V tejto profesii veľmi záleží na tom, komu sa dostanete do rúk. Do čoho vás obsadia, ako to zrežírujú, aký má režisér prístup k textu i k hercom. Či z vás spraví zúboženého tvora, ktorý sa pohybuje ako v kazajke. Parametre toho, čo sa deje na javisku či pred kamerou, by mal určovať niekto, kto je vzdelaný, slušný a veľkorysý človek, pretože umením mení a tvorí vkus národa. Nuž a ja som nevidela iné východisko ako úplne rezignovať na herecké povolanie, pretože režim príliš negatívne zasahoval do tejto sféry umenia."

To obdobie bolo pre ňu bolestivé, lebo sa musela vzdať povolania, ktoré milovala. No na druhej strane to bolo veľmi oslobodzujúce. „Herectvo je nádherné, keď máte dostatok zmysluplných príležitostí, ale ak to tak nie je, tak je to ubíjajúce. Rozhodnutie odísť z tohto kolotoča ma oslobodilo." Keďže však bola od malička vychovávaná k tomu, že človek musí byť činorodý, nevedela si predstaviť, že by sa nevenovala niečomu inému. „Som veľmi tvorivý typ, takže som nechcela ostať len ženou v domácnosti. Hoci - čo si budeme hovoriť - v domácnosti je práce neraz až nad hlavu. Lenže chcela som sa uplatniť aj inak..."

Láska k literatúre, ktorú v sebe pestovala od malička, rozhodla. Začala spolupracovať s filmovým štúdiom na Barrandove ako autorka scenárov. Medzi jej najznámejšie literárne počiny patrí román O ztracené láske, ktorý bol v roku 2002 spracovaný aj do televízneho filmu. „Veľa som sa naučila vďaka dabingu. Ja som totiž mala mnoho príležitostí dabovať skvelé filmy a to v čase, keď sa dabing ešte robil poctivo a nie tak narýchlo ako dnes. Vtedy som mohla skvelým hercom vidieť až na dno duše a keďže to boli kvalitné filmy, naučila som sa cítiť dialógy a to mi výrazne pomohlo pri tvorbe scenárov. Najdôležitejšie bolo nedať sa strhnúť do priemernosti, vypočítavosti a vybrať si ľahšiu cestu. Lebo keď niečo ide ľahko a rýchlo, tak to nebude za nič stáť. Musela som sa veľa naučiť, stálo ma to roky driny, učenia a schytala som aj množstvo rán pri snahe presadiť sa..."

Rozhodnutie venovať sa literatúre umožnilo E. Hudečkovej tráviť čas s manželom na cestách, ale v prvom rade jej dalo dostatočný priestor na sebarealizáciu. „Písanie je absolútna sloboda, je to nekonečný vesmír. Treba mať však na zreteli aj autocenzúru, lebo pri tvorení postáv ste Boh. Dáte im fyzickú podobu, dušu, dáte im šance, alebo im ich vezmete. Pre mňa je v literatúre alfou a omegou princíp toho, že vždy zvíťazí dobro. Avšak môj hrdina si musí prežiť množstvo peripetií, kým sa dostane k zaslúženému šťastiu. Vždy musia zvíťaziť sily dobra, no je to ťažká cesta. Nakoniec tak, ako všetko v živote. Ja sama nemám život, ktorý by bol prechádzkou ružovou záhradou, naučila som sa však prekonávať problémy a práve preto v mojich postavách dávam ľuďom šancu zvíťaziť."

Hoci sa vzdala milovaného povolania, našla spokojnosť v druhom a navyše - čo je pre ňu veľmi podstatné - spokojnosť našla aj v manželstve. So životnou láskou sa zoznámila pri nakrúcaní filmu Sedm pater pro tisíc přání. „Václav bol v tom čase už uznávaný huslista a bol veľmi populárny. Režisér Zdeněk Podskalský ho tam chcel ako taký amulet pre šťastie. Ja som mala krásnu komickú rolu manželky, ktorá je tak trochu do vetra. No a v obchodnom dome Kotva na oddelení hudobných nástrojov zbadá majstra, veľkú hviezdu, zaiskrí to a bude z toho láska na prvý pohľad. Až takto úplne dramaticky sa to neodohralo, ale musím povedať, že už na prvý pohľad nás k sebe niečo ťahalo a boli sme si sympatickí od prvého momentu. Rýchlo sme sa spriatelili a z dôvery potom vznikla láska."

V tom čase filmoví kritici pasovali E. Hudečkovú do pozície českej Brigitte Bardot vďaka jej exotickej kráse. „Nikdy som sa takto nevnímala. Vychovávaná som bola tak, že iné veci sú dôležité. Pochádzala som z láskyplných pomerov, ktoré u nás vládli napriek tomu, že naša rodina bola v 50. rokoch perzekvovaná a zažili sme dosť príšerné veci... A hoci sme ako deti vyrastali za dosť smutných okolností, naši rodičia nedopustili, aby nás ten smútok nejako prigniavil. Chceli, aby sme mali krásne a zdravé detstvo a aby sme sa dokázali radovať a smiať aj v ťažkých chvíľach. Tento vzor som mala pred očami a chcela som ho naplniť. Preto som si do života hľadala človeka, na ktorého sa budem môcť spoľahnúť a ktorý bude poctivý. Poctivý vo vzťahoch s ľuďmi, poctivý v práci. Pretože poctivosť je podľa mňa najdôležitejšia vlastnosť, od ktorej sa všetko odvíja.

Do manžela sa zamilovala nielen ako do muža, ale aj ako do umelca. „Som presvedčená, že on je mimoriadny umelec a génius. Priznám sa však, že v prvom momente som sa bála, keď som sa s ním mala stretnúť. Sama som sa totiž pohybovala v prostredí ľudí, ktorým sa dnes hovorí celebrity. A videla som, čo to dokáže urobiť s nepripraveným človekom, keď sa mu dostane slávy. Aké trhliny v duši to narobí, ako sa ľudia menia a sú ochotní opustiť skutočné hodnoty kvôli peniazom a sláve... No a vedela som, že Václav sa preslávil, keď mal 15 rokov! Písali o ňom najprestížnejšie svetové časopisy ako o mladom géniovi. Vravela som si, že to s ním určite niečo muselo urobiť, lebo nie je normálne, aby - ešte v podstate dieťa - zvládlo taký nápor. Lenže keď som ho spoznala, zistila som, aká je to veľká duša. Veľmi rýchlo sa so všetkým vyrovnal. Zrejme aj preto, že prežil veľké bolesti v čase, keď bol mladý, keď mu zomrel otec a milovaný učiteľ. Veľmi skoro sa naučil zistiť, čo je dôležité, čo je ozajstné a čo falošné."

Spolu sú od roku 1977 a hoci im neboli dopriate deti, sú šťastní. „Recept na šťastné manželstvo neexistuje. Udržať si fungujúci vzťah je občas riadna fuška. Manželstvo nie je len o láske, ale aj o neustálej práci na tom, aby sa nevytratila. Musíte sa naučiť s tým druhým počítať, ale aj v určitých chvíľach mu dať voľnosť, no zároveň bezdôvodne nežiarliť. Treba byť tolerantní a dopriať tomu druhému to, čo potrebuje a po čom túži. No a toto všetko si vyžaduje úsilie. Ľudia si totiž akosi rýchlo zvykli na sebectvo, to však do vzťahu nepatrí. Aby manželstvo fungovalo, veľa vecí sa človek musí naučiť a učí sa stále, lebo ideálny stav neexistuje. Ak by k nemu došlo, nastal by koniec vývoja. A život je predsa o vývoji. Sme tu na to, aby sme sa raz - až budeme prechádzať do druhej dimenzie - do nej dostali ako lepší ľudia," dodala E Hudečková na záver.