Ochutná jedlo i život v novej krajine a poobzerá si všetko, čo sa dá. Aj Mária Urdová, študentka medicíny, o ktorej sme písali minulý týždeň, nám v tejto časti porozprávala, čo všetko zažila, keď práve nepracovala. V Libanone a v Jordánsku.

Blízky východ, kam patrí aj Libanon, je iný kút Zeme ako Európa. Odráža sa to nielen v podnebí, ktoré udrelo na Máriu horúčavou a vlhkosťou, ale aj dopravnou situáciou, ktorú spoznala po odchode z letiska. Výmenný študent Christian Rafael, ktorý ju na letisku čakal, ju totiž vzal do centra. "Doprava v Bejrúte je hrozná," hovorí Mária. "Vodiči nerešpektujú značky, počet ľudí v aute a vypijú si aj vtedy, keď si majú sadnúť za volant. Snažili sme sa dostať do centra a ja som sa celú cestu bála, že havarujeme. Našťastie to dobre dopadlo. V centre sme sa stretli s ďalšími výmennými študentmi, bolo nás spolu asi 30. Národnosť bola ozaj pestrá. Moja spolubývajúca bola Srbka, ďalší chlapec bol zo Slovinska, dievčatá z Kanady, dvaja Česi, Fínsko, Španielsko, Saudská Arábia, Bahrajn... Máme na seba kontakty a povedali mi, že ak by som niekedy chcela prísť do Saudskej Arábie či Bahrajnu, nie je problém," hovorí so smiechom a dodáva, že problémom by určite boli financie.

Ružová voda a sladký syr

V novej krajine je cudzinec vždy zvedavý aj na miestnu kuchyňu. "Už v prvý večer v bare v Bejrúte som ochutnala zvláštny nápoj, ktorý by som tu ťažko hľadala. Bola to ružová voda, výťažok z ruží. Bola strašne sladká a chutila, ako keď človek cíti vôňu ruží. Vôbec mi to nechutilo, no nechcela som ich uraziť. Na jednom z výletov som zasa ochutnala typické raňajky. Volalo sa to kneffe. Išlo o syr poliaty karamelom a navyše aj sirupom, ktorý bol vlastne výťažkom z ruží. Bolo to pre mňa doslova hnusné, no domáci to tu milujú."

Okrem toho Mária ochutnala aj typické špeciality, ktoré už boli podľa nej jedlejšie. Napríklad tradičný hummus - cícerovú pastu, ktorú si obľúbila. Ďalšou špecialitou bol laban. Arabský chlieb natretý akoby bielym jogurtom, posypaný bylinkami a zrolovaný ako palacinka. "Vyskúšala som aj surové mäso, no nechutilo mi. Zvláštnosťou bolo, že tam nemajú žiadne polievky. Ja som za celý ten čas, čo som tam bola, nemala ani jednu polievku. Zato sme navštívili vínne pivnice, ktoré sa volajú Ksara, kde som ochutnala vína aj typický domáci alkohol arak. Mal pepermintovú chuť a miešal sa s minerálkou a ľadom."

Slovenská študentka však neprišla iba ochutnať typickú kuchyňu. Navštívila aj mnohé zaujímavé miesta v Libanone a neskôr aj v Jordánsku. "Prvý výlet sme absolvovali na sever do Tripolisu. Pre Libanon celkovo je typické, že je to akoby kolíska kultúry. V minulosti tam žili rôzne národy, napríklad Feničania, ktorých kolískou je práve Tripolis. Sú tam rôzne pamiatky. Hrad sv. Gilles, Princov akvadukt a zvonica, brána kostola sv. Márie z Veže, mešita Madrassa s krásnymi mozaikami, verejné turecké kúpele, nocľahárne pre karavány a kláštor dervišov - Takia. Navštívili sme aj typický arabský trh. Tiež sme boli v ručnej manufaktúre na výrobu mydla. Boli od výmyslu sveta, všetkých vôní a tvarov. Nakúpili sme si tam aj rôzne vonné oleje."

Na rozdiel od Bejrútu Tripolis pôsobí typicky arabsky. Veľa zahalených ľudí, úzke uličky. Cestou sa Mária a ostatní zastavili v jednej z rímskych pevností. Odtiaľ zamierili do národného parku cédrov v Beka Valley. Cédre sú pre Libanon typické a jeden sa nachádza aj na štátnej vlajke tejto krajiny. "Národný park bol krásny. Rástli tam cédre, mohutné tisícročné stromy. V parku bol aj najstarší céder na svete. Je vytesaný do tvaru Krista na kríži. On už nie je živý, sú to iba také pozostatky. Nakúpili sme si tam prívesky z cédrového dreva. Niektorí kúpili aj cédre, no ja nie. Neviem, ako by som to preniesla cez hranice."

Náborová stanica

Neskôr Mária navštívila miesta na juhu, mestá Sidon a Tyre. Obe sa spomínajú aj v Biblii. Údajne tam pôsobili Ježišovi učeníci. Nachádzajú sa tam vykopávky a múzeum, v ktorom výletníci videli okrem iného aj prvé peniaze, ktoré vymysleli Feničania. Tiež malé sošky Feničanov. "Mesto Tyre bolo kedysi významný prístav. Leží blízko hraníc s Izraelom a tam už ozaj veľmi cítiť Hizballáh. Po uliciach sú vylepené plagáty mužov. Sama by som sa tam určite neodvážila ísť. Boli sme aj v Byblose. Je to údajne najstaršie obývané mesto na svete. Bolo tam krásne, bol to prístav a tam sme tiež pochodili rôzne pamiatky z obdobia rímskej ríše. Videli sme tam aj zachované sarkofágy bojovníkov, ktorí tam kedysi žili."

V Tyre využili turisti možnosť vykúpať sa. "Jediná vec, čo špatila krásny výlet, bolo to, že v tom období tam bolo množstvo medúz. Neboli také maličké, ale obrovské, s priemerom aj 40 cm. Boli biele, takmer priesvitné. My sme boli nadšení z plávania, no tých medúz bolo naozaj veľa. Jednu kamarátku popŕhlili, mala z toho škaredú popáleninu."

Výletníci navštívili aj mesto Baalbek. Hovorí sa mu Slnečné mesto, v ktorom sa nachádzajú tri veľké chrámy, zasvätené trom bohom. Jupiterovi, Bakchovi a Venuši. "Chrámy boli dosť zachované a dýchalo to históriou. Dodnes sa tam konajú festivaly hudby. Jeden taký sme, žiaľ, nestihli, skončil sa pred tým, ako sme tam prišli. Neskôr pri Bejrúte sme navštívili dve obrovské kvapľové jaskyne Jeita Grotto, s ktorými sa Libanon chcel dostať medzi nových sedem divov sveta. Ešte stále nie sú celé preskúmané. Sú nádherné, no žiaľ, nemohli sme tam fotiť. V jednej z jaskýň je veľké jazero, po ktorom sme sa plavili loďkou. Bolo to zvláštne viezť sa v jaskyni na loďke."

Čo Máriu pri odchode z mesta zaujalo aj šokovalo, bola náborová stanica Hizballáhu. "Nerozumiem, ako také niečo môže byť pri takej historickej pamiatke. Chlap tam stál, vrieskal do megafónu a doslova lanáril ľudí, aby sa k nim pridali. Boli sme sa tam pozrieť, nedalo nám to. Dostali sme letáky, nálepky, mapy toho, čo všetko plánujú urobiť. Toto ma naozaj šokovalo..."

Odtiaľ študenti pokračovali na kopec nad Bejrútom. Aj tam ich čakalo krásne miesto. Nad mestom totiž stojí veľká socha Panny Márie nazývaná Harisa. Akoby bdela nad mestom. Miestni majú zvláštnu tradíciu. Keď sa narodí dieťa, alebo si niekto kúpi nové auto, či je to kresťan alebo moslim, vždy vyjde hore na kopec, aby dostal nejaké posvätenie od Panny Márie. Je odtiaľ aj nádherný výhľad na celý Bejrút.

Spadla z koňa

Po návšteve pamiatok a zaujímavých miest v Libanone sa Mária s jednou študentkou rozhodla navštíviť aj blízke Jordánsko. "Časť študentov si vybrala Sýriu, no ja som mala veľký sen navštíviť skalné mesto Petra. Vybrala som sa tam aj s kamarátkou Juliou z Rakúska. No keďže sme tam nechceli ísť celkom samé, pripojili sme sa k skupine dovolenkárov z Libanonu. Do Jordánska sme prechádzali cez Sýriu a to bolo dosť komplikované. Musela som požiadať o víza. Je to zvláštne, keďže do Libanonu som ich nepotrebovala."

Ako pokračuje Mária, úrady im robili problémy. Byrokracia bola veľká. Máriin kolega zo Švajčiarska mal ešte väčšie problémy ako ona, teda sa rozhodol Sýriu preletieť. "Navyše nás oklamali pri platení. Keď mi vrátili pas, zistila som, že cenu víz som im trojnásobne preplatila. Ale mala som sa ísť hádať so sýrskymi úradníkmi? Pobavili ma aj 'kartičky', o ktorých mi hovorili rodičia, že sa u nás používali za socializmu. Všade sme ich museli vypisovať: opúšťam Libanon, ale vchádzam do Sýrie, tam ďalšia kartička..." smeje sa.

Jedným z cieľov návštevy bolo Mŕtve more. Máriu vôbec nenadchlo. Vonku bolo 45 °C, voda mala 50 °C. "To množstvo soli a horúčava... Ja som sa cítila, akoby som sa varila v nejakej polievke. Vôbec to nebolo osviežujúce, skôr ubíjajúce. Osviežiť sme sa museli ísť do bazéna..."

Výlet, ktorý bol na programe, bol už konečne splnením Máriinho sna. Navštívila mesto Petra. "Je to mesto, ktoré je stále obývané a cezeň sa človek dostane priamo k pôvodnému skalnému mestu Petra. Nie je to taká skala ako u nás, ale pieskovec, teda to má aj inú farbu. Bolo to také oranžovo-červené. Postupne ako človek vchádza do mesta, sú tam pohoria, vytesané hrobky. Tí, ktorí by boli unavení alebo leniví chodiť, mali možnosť zapožičať si ťavu či koňa. Nič nebolo postavené, všetko je vytesané do kameňa. Zvláštne, že keď sa povie Petra, väčšina ľudí si predstaví len jeden chrám, vytesaný do skaly. No Petra je obrovský komplex - hrobky, divadlá, kláštory, všade sa dalo ísť. A pobyt tam nie je časovo obmedzený. Za jeden deň sa to nedá prejsť. Dá sa aj napríklad kúpiť lístok a ostať päť dní. Je tam napríklad kláštor, ku ktorému sa dá dostať iba po tých horách a trvá to asi 4-5 hodín."

Mária priznáva, že v živote nesedela na oslíkovi, no po dlhej chôdzi si to aj ona vyskúšala. Julia zas vyskúšala ťavu. Na ceste späť v rámci lístka využili koňa. "Nemám s koňmi dobré skúsenosti. Keď som sa pokúšala naň vysadnúť, spadla som a roztrhala si nohavice. Všetci boli z toho prekvapení, asi sa to tu nikomu ešte nestalo. Preto potom okolo mňa chodili štyria ľudia, ak by sa ešte niečo stalo. Keď som zosadala, tiež mi pomáhali."

Po návšteve Petry ich čakala púšť Wadi Rum a v nej romantický beduínsky večer. "V stanovom komplexe boli beduíni a súčasťou programu boli aj vodné fajky a tanečnice. Malo to úžasnú atmosféru a bol to zážitok. Tesne pred tým som využila aj jazdu džípom pri západe slnka, to malo tiež svoje čaro. Potom sme si posadali k ohňu a tanečnice tancovali, beduíni hrali a učili nás tancovať ich tance. Stany boli vysvietené iba lampášmi a keď sme odchádzali, zažili sme krásnu púštnu noc, bolo vidieť asi každú hviezdu."

Ku koncu návštevy Jordánska navštívila Mária aj mesto Akaba, kde si vyskúšala Červené more a pozrela koralové útesy. Potom sa pustila na spiatočnú cestu do Libanonu a odtiaľ domov. "Celý výlet mi pomohol zlepšiť sa v samostatnosti i v jazyku. Spoznala som niečo nové. A do Petry sa určite ešte vrátim. Ten jeden deň tam mi nestačil," dodáva s úsmevom.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári