Ani ťažké detstvo a osud, s ktorým by sa málokto vyrovnal, nemusí znamenať stratu ilúzií, chuti do života a ambícií. Dôkazom je životný príbeh sestier Mariky a Daniely Bavolyarových. Za pár mesiacov sa im z detstva stalo peklo, potom utiekli z rodičovského domu a mladosť prežili v detskom domove. To všetko je už však minulosť. V súčasnosti sa začínajú stavať na vlastné nohy a obe študujú na vysokej škole.

Sestry Marika a Daniela sa narodili v Košiciach. "Prvú časť detstva sme prežili v byte na Bernolákovej ulici, neskôr sme sa presťahovali na Ulicu slobody," spomína 24-ročná Marika. Rané detstvo sa u nej i o tri roky mladšej sestry nijako nelíšilo od detstva iných detí. Rodičia sa o ne starali, obaja mali prácu, neboli teda ani v žiadnej finančnej tiesni. "Keď som mala osem rokov, mamka otehotnela a porodila sestričku Marcelu. Tá však mala vrodenú srdcovú chybu. Hospitalizovali ju v bratislavskej nemocnici na Kramároch, kde ako osemmesačná zomrela." Rodinu to, samozrejme, zasiahlo a v domácnosti sa narušila harmónia.

Aby toho nebolo málo, nenechali na seba čakať ani ďalšie problémy. Ťažko povedať, čo bolo najväčšou rodinnou tragédiou alebo aspoň tou, ktorá všetko spustila. Bavolyarovcom sa skrátka v priebehu niekoľkých mesiacov zrútil život. "Ocko pracoval v železiarňach, kde utrpel vážny pracovný úraz. Zavinila ho opitá žeriavnička. Mala do pece vhodiť veľké plechy, namiesto toho nabrala môjho otca a zobrala ho nad plamene. Nohy mu roztiahlo 'ako pravítko'... Veľmi ho to poznačilo. Bol niekoľko rokov na invalidnom vozíčku či s barlami." Utrpela však najmä jeho psychika. Už to nebol ten ocko, na ktorého boli dovtedy malé, osem a päť rokov staré dcérky zvyknuté.

Ďalšia rana osudu na seba nenechala dlho čakať. O pár mesiacov po otcovom úraze zomrela Marike a Daniele stará mama. "To všetko už mama neuniesla a začala piť. Otec pil už aj po úraze, no keď začala piť aj mama, bolo to horšie. Hovorí sa, že keď začne piť muž, dá sa to vydržať, no keď začne piť aj žena, nedá sa to zniesť." Alkohol, zdravotné a najmä psychické problémy zasiahli aj do vzťahu manželov. Neostalo to len pri verbálnych konfliktoch. Otec sa od nich odsťahoval. "Už sme nemali peniaze, nesplácali sme nájomné. Keď sme sa zadlžili, museli sme sa odsťahovať do jedenapolizbového bytu."

Do nového bytu sa už sestry a mama nasťahovali s otčimom. "Mama si našla nového frajera. Aj on pil, mala som pocit, že sa 'našli'." Dcéry nenašli k maminmu novému priateľovi toľko lásky ako ona. "Nemôžem povedať, že by bol zlý. Pil však a niekoľkokrát som pocítila jeho agresivitu. Zopár ráz ma udrel, niekedy som musela spať vo vani." Hovorí sa, že deti vnímajú problémy rodičov ešte citlivejšie ako oni sami. V Marikinom prípade to platilo stopercentne. "Bolo to také, že som sa sama seba pýtala: prečo práve ja? Prečo ma rodičia bijú? Nechcem, aby mamka pila..." Na to, aby sa rodičovskej tyranii vzoprela, však bola ešte príliš malá. "Mamy som sa bála. Aj keď som jej povedala, že sa mi niečo nepáči, dostala som bitku a vec bola vyriešená. Na niektoré veci z môjho detstva sa preto snažím zabudnúť..."

Situácia sa vyhrotila pred vianočnými sviatkami v roku, keď mala Marika 11 rokov. "Nemali sme peniaze, takže ma mamin frajer poslal žobrať na ulicu. Samozrejme, že som sa hanbila, a tak som šla ku krstnému otcovi, ktorý ma na sviatky prichýlil." Po nich ju však zbalil a poslal späť ku rodičom. "Tam som sa však vrátiť nechcela, lebo som vedela, že dostanem bitku. Ušla som teda z domu. Na ulici som bola tri mesiace." Bolo to zrejme najťažšie obdobie Marikinho života. Prespávala, kde sa dalo. Väčšinou v bránach panelákov, sem-tam sa jej podarilo prespať u kamarátky. "Na ulici sa musí človek obracať, aby prežil. Dostala som sa do partie, ktorá ma naučila kradnúť. Nemala som vtedy na výber. Do školy som nechodila, nechcela som, aby ma rodičia našli."

Hlavný krok k záchrane osudu mladého dievčaťa spravila mama jej kamarátky. "Keď som u nich raz spala, zobrala ma na úrad, kde spísali zápisnicu a vzali ma do diagnostického ústavu." Tam sa Marika na jej veľké prekvapenie stretla aj so sestrou Danielou. "Keď som nebola doma ja, otčim si vybíjal zlosť na nej. Ušla z domu, ale chodila ďalej do školy. Sociálni pracovníci ju odtiaľ zobrali." V diagnostickom ústave na Sídlisku nad jazerom sa Marika stretla aj so svojou mamou. "Nevedela, že som tam. Prišla za sestrou, a keď ma zbadala, vylepila mi takú facku, že som letela na druhú stranu lavice."

Z diagnostického ústavu putovali sestry po troch mesiacoch do Detského domova v Nižnej Kamenici. "Mama nás navštevovala asi pol roka, potom prestala. Sestra k nej chvíľu chodila na priepustky, po krátkom čase však prestala." Žeby ich mama bojovala o to, aby sa vrátili domov, sa Marika nepamätá. S otcom to bolo iné. "Šiel na protialkoholické liečenie, našiel si podnájom a chcel nás dostať do opatery. Písal nám krásne listy. Nevidela som ešte chlapa takto pekne písať. Čítali si to aj opatrovateľky a žasli..."

Snahy Marikinho otca však dospeli k nečakanému koncu. "Ešte pred mojimi narodeninami v decembri 2001 sme s otcom žartovali o tom, čo mi kúpi na narodeniny. Potom som nastúpila na strednú školu do Košíc a rozhodla sa vyhľadať mamu. Prvým nemilým prekvapením bolo to, keď som zistila, že mám novú sestru - mama ju mala s otčimom, ktorý ma predtým bil. Otčim mi opitý povedal, nech si sadnem, že mi chce niečo povedať. Myslela som si, že je to len kvôli jeho opitosti, a tak som odvrkla, nech mi dá pokoj. Potom mi však oznámil, že môj otec zomrel..." Polícia vtedy prišla po Marikinu mamu, aby identifikovala telo. "Skočil z mosta... Dodnes si neviem vysvetliť, prečo to urobil. Asi to bol skrat z toho, že boli sviatky a on bol sám..."

Napriek ťažkej strate sa Marika a Daniela snažili žiť ďalej. Detský domov v Nižnej Kamenici si veľmi pochvaľujú. "Keď sme tam prišli, bolo to pre nás niečo nové. Mali sme každý deň raňajky, obed, olovrant i večeru. Chodili sme do školy, a keď sme z nej prišli a spravili si domáce úlohy, mohli sme ísť von. Oproti tomu, čo som zažívala s mamou a jej frajerom, to bolo neporovnateľne lepšie. Ktovie, kde by som dnes bola, keby som s nimi ostala..." Marika navštevovala SOU dopravné v Košiciach. Po maturite začala študovať na vysokej škole v Prešove, presťahovala sa do vysokoškolského internátu. "Keď doštudujem, budem vychovávateľkou v škôlke pre deti zo sociálne slabších rodín. Momentálne mám pozastavené štúdium, preto bývam v krízovom zariadení Dorka. Páči sa mi tu, je tu kvalitné bývanie, no určite plánujem doštudovať, nájsť si prácu a vlastné bývanie. Dieťa zatiaľ neplánujem. Najprv sa chcem zabezpečiť a nájsť si dobrého frajera," hovorí o svojich plánoch s úsmevom.

Na to, ako vníma smutnú minulosť, sme sa spýtali aj sestry Daniely. "Keď sa všetky problémy spustili, mala som len deväť rokov. To, čo sa okolo mňa dialo, som si teda nejako veľmi neuvedomovala. Vedela som však, že je toho zlého veľa," spomína Daniela. Aj ona si od matkinho frajera vytrpela svoje. Neraz na ňu zdvihol ruku... "Keď sestra utiekla z domu, zhoršilo sa to. Bil ma častejšie a nútil ma chodiť žobrať." Netrvalo dlho a aj ona utiekla z domu. "Bolo to aj preto, že ušla Marika. Sama som doma nechcela byť. Sestra mi chýbala." Je až zarážajúce, že také mladé dievča dokázalo na ulici svojpomocne prežiť takmer dva mesiace.

Daniela žila podobným štýlom ako sestra. Prespávala, kde sa dalo. Jej potulky po ulici ukončila práve sestra Marika. "Stretli sme sa v autobuse. Spýtala sa ma, čo robím a či chodím do školy. Nechodila som. Ona mi prikázala, aby som sa do školy vrátila. Poslúchla som ju, prišla domov a na druhý deň šla do školy. Tam už však po mňa prišli sociálni pracovníci." Bola rada, že ju umiestnili do rovnakého detského domova ako sestru. Stále na seba boli silno naviazané. Hlas, volajúci po normálnom rodinnom živote, však v jej vnútri neutíchal. "Stále som dúfala, že si nás vezme do opatery náš biologický otec. Mala som ho veľmi rada." To, že spáchal samovraždu, sa dozvedela neskôr ako jej sestra. "Marika mi to najprv nechcela povedať. Dozvedela som sa to až z telefonátu s matkou. Otcova smrť ma veľmi zobrala, myslela som, že sa psychicky zrútim." Jedinou osobou, na ktorú sa mohla spoľahnúť, tak bola už len sestra. Spolu žili v detskom domove, snažili sa zabudnúť.

Strednú školu Daniela absolvovala na SOU potravinárskom v Košiciach. Na rozdiel od Mariky ešte mame dávala šancu. Z času na čas sa s ňou kontaktovala, dokonca ju navštívila. "Keď som mala 17 rokov, prišla som k nej na prázdniny. Spravila som tak kvôli malej sestre, ktorá sa mame narodila. To bol aj hlavný dôvod, prečo som ešte matku kontaktovala. S otčimom sa však vydržať nedalo. Odvtedy som ich nevidela."

Po strednej škole začala Daniela študovať na vysokej. Rozhodla sa pre sociálnu prácu v Prešove. Ovplyvnilo ju aj prostredie, v ktorom vyrastala. Napriek tomu, že študuje vysokú školu, stále býva v detskom domove, nie v internáte. "Je mi tam totiž dobre. V Nižnej Kamenici bývam už roky. Zvykla som si na to a miestne zariadenie je mojím domovom. Určite by som aj v internáte spoznala množstvo zaujímavých ľudí, ale tí, čo sú v detskom domove, sú jednoducho kamaráti z detstva. Druhá rodina."

V budúcnosti však nechce žiť v krízových zariadeniach. V detskom domove môže ešte stále bývať len preto, že študuje. V budúcnosti sa chce postaviť na vlastné nohy. "Po tom, ako doštudujem, by som si rada našla prácu, vlastné bývanie a založila rodinu." Daniela na sestru Mariku nedá dopustiť. "Vidíme sa vždy, keď sa dá. Máme sa veľmi radi. Nie je pre mňa ani ako sestra, skôr ako druhá mama." Svoju biologickú matku už nepotrebuje vidieť. "Zhodou okolností som ju pred mesiacom stretla na ulici. Ani ma nespoznala..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári