Peter Nagy zaspieval košickým hokejovým majstrom

Počas osláv košického titulu majstrov Slovenska v hokeji na Hlavnej ulici nemohla nezaznieť skladba ´Aj tak sme stále frajeri´. Zaspieval ju oslavujúcim fanúšikom Peter Nagy so skupinou Indigo a skôr, než vyšiel na pódium a ponúkol Košičanom koncert, našiel si čas aj na krátky rozhovor, v ktorom prezradil, prečo fotenie aktov nie je jednoduché, ale aj to, od koho dostával ako dieťa občas výprask.

„Ja som sa narodil v Prešove a ostal som presvedčený východniar. Nesledoval som v Prahe priamo zápasy v televízii, ale mal som prehľad o finálovej sérii a, samozrejme, že som palce držal Košiciam," prezradil P. Nagy, ktorému sa aj ako rodenému Prešovčanovi viaže na Košice veľa príjemných spomienok. „Tu som totiž zažil svoje prvé muzikantské úspechy, v štúdiu rozhlasu som nahrával prvé pesničky, účinkoval som v súťaži Košický zlatý poklad... Košice a Košičanov mám veľmi rád."

P. Nagy sám nie je veľký hokejový fanúšik, navyše v týchto dňoch na sledovanie športových zápasov ani nemá veľa času. „Začíname koncertné turné v Prahe, čaká nás pár koncertov v Čechách, potom na Slovensku. No a v lete veľa festivalov. Hrať s kapelou ma nabíja energiou. Stáť na pódiu a spievať mi robí dobre..."

Aby však vládal stáť niekoľkokrát do mesiaca na pódiu a odohrať koncert, aj na to treba kondíciu... „Chodím do fitnes, tri-štyrikrát do týždňa. V lete ma to láka aj na bicykel a inline korčule. Keď som však bol malý, tak som sa venoval športu viac než dosť. Môj otec bol totiž šéf katedry telesnej výchovy na vojenskej leteckej škole tu v Košiciach. Potom robil na ministerstve obrany šéfa športu, takže nás k tomu viedol. Veľa som lyžoval, pustil som sa aj do džuda, ale tam má párkrát zbili..."

Keďže mal jeho otec vždy pomerne blízko k armáde, doma mali občas vojenskú výchovu. „Otec bol plukovník, vždy veľmi dôsledný, vo všetkom chcel mať poriadok. Obávam sa však, že v mojom prípade sa mu to nie vždy darilo. Aj som občas dostal výprask, lebo otec bol veľmi prísny. Ale vidíte - som tu a som zdravý, takže to bolo v poriadku," prezradil so smiechom. „Ja som bol úplne iný otec. Som tolerantnejší, bohém, navyše - veľa som bol na cestách, takže v tomto to bolo s mojou snahou vychovávať horšie. Alebo žeby to bolo lepšie?"

Okrem koncertného turné chystá P. Nagy aj zbierku, kde budú fotografie, básne i pesničky. „Bude to kniha umeleckých fotografií, kde na jednej strane bude fotka, na druhej báseň a priložené bude aj cédečko s ľúbostnými skladbami. Všetko to, čo ma baví robiť, tam bude obsiahnuté."

Čo sa týka fotenia, vždy, keď je na to dostatok času, P. Nagy rád chodí po svete a fotografuje krásne ženy. „Rád by som sa znovu vybral do Singapuru, na jeseň na to možno bude čas. Najpríťažlivejšia časť sveta - čo sa týka krásnych žien - sú Karibské ostrovy, Kuba, Kostarika. No a potom Austrália, kde je dvadsať percent obyvateľov Ázijčanov. Ázijčanky sú totiž neskutočne krásne ženy. Sú tak zvláštne cudné - fotka to dokáže zachytiť, ako sú hanblivé. Sú introvertné, tiché a na Európanov to pôsobí veľmi romanticky. Pre mňa je veľkou výzvou vydolovať z nich práve to erotické."

Celé je to vraj vec komunikácie. Základ je, že žena sa nesmie cítiť ako erotický objekt. „Nie je to jednoduché, pretože celý svet okolo je preerotizovaný a ženy trpia nedostatkom úcty. Ja sa prácou snažím o to, aby erotika nestrácala na príťažlivosti a na chuti zakázaného ovocia. Žena sa musí pri práci so mnou cítiť príťažlivá a zároveň neponižovaná. Umelecký akt je o hľadaní rovnováhy. Preto používam čiernobiele fotografie, ktoré sú snové, pôsobia nežne." Vždy má každý záber presne dopredu premyslený. „Dokonca si to načrtávam, keď treba, tak si aj cez pol zemegule nesiem rekvizity. Ja fotím ilúziu. Niekto je dobrý dokumentarista, niekto vie robiť skvelé portréty. Odfotiť akt tak, aby slúžil žene ku cti, nie je jednoduché, a práve o to sa ja snažím. Ženský akt je ťažká disciplína...," dodal na záver.