Korzár logo Korzár Košice
Sobota, 21. máj, 2022 | Meniny má Zina

Namiesto ležania na cintoríne chcú byť nápomocní aj po smrti

V jednom z májových vydaní večerníka sme priniesli reportáž o možnosti darovania svojho tela na účely vzdelávania lekárov. K tejto téme sme sa rozhodli vrátiť prostredníctvom dvoch konkrétnych prípadov, v ktorých sa Košičania rozhodli darcovstvo podstúpiť

V jednom z májových vydaní večerníka sme priniesli reportáž o možnosti darovania svojho tela na účely vzdelávania lekárov v anatomickom ústave. K tejto diskutovanej téme sme sa rozhodli vrátiť prostredníctvom dvoch konkrétnych prípadov, v ktorých sa Košičania rozhodli darcovstvo podstúpiť. Prečo sa tak rozhodli a ako vnímajú to, že ich telo po smrti prejde rukami desiatok študentov a lekárov? Ako na toto rozhodnutie pozerajú ich najbližší príbuzní? Na to i ďalšie otázky nám odpovedia dvaja straší manželia a jedna žena ktorá dokonca nemala problém vyjsť z anonymity.

Manželia, ktorých na základe ich požiadavky udržať anonymitu nazveme Mária a Peter, majú 70 a 73 rokov. Mária pracovala dlhé roky v školstve, asi pred 10 rokmi začala mať vážne chorľavieť. "Mám veľké problémy s pohybovým ústrojenstvom. Podstúpila som niekoľko operácií a v súčasnosti sa môžem pohybovať len s pomocou francúzskych bariel. Manžel má posledných päť rokov vážne problémy s hrubým črevom," hovoria Mária. Kvôli týmto zdravotným patáliám musel manželský pár začať chodiť na desiatky zdravotných vyšetrení, zamýšľať sa nad kvalitou zdravotnej starostlivosti a tiež tým, čo bude, ak by nedajbože došlo k tomu najhoršiemu.

Ich osud skrížila ďalšia rodinná tragédia, ktorá ich donútila zamyslieť sa nad "posmrtným životom" a nad tým, čo bude ďalej. "Pri vážnej autonehode v roku 2004 zahynul náš syn. Bola to veľká strata," priznáva Mária. Už vtedy ona i manžel preukázali značnú dávku odvahy, alebo ako inak nazvať liberálny postoj k nakladaniu s pozostatkami ľudského tela. Zvlášť, ak išlo o ich dieťa. "To, čo zo syna ostalo, sme darovali. Bolo to však darcovstvo nie na vedecké účely, ale klasické darcovstvo orgánov pre pacientov, ktorí ich potrebujú. Takto mohol náš syn aj po smrti priamo pomôcť iným ľuďom, zamedziť bolesti, ktorú sme prežívali my." Svoju úlohu pri rozhodovaní o podobných záležitostiach určite zohral aj fakt, že obaja manželia pochádzali z rodín, ktoré neboli striktne konzervatívneho charakteru. "Odmalička som bola vychovávaná liberálne. Sme síce veriaca rodina, no uplatňujeme akési náboženstvo v praxi, sme praktickí katolíci. Keď som bola mladá a začala chodiť s chlapcom, ktorý bol inej viery, rodičia mi na to nič nepovedali."

Asi pred dvoma rokmi sa Márii dostal do ruky časopis, v ktorom sa písalo o darcovstve tela na vedecké účely - pre ústav anatómie. "Veľmi ma to zaujalo. Bolo tam pekne opísané celé využitie tela, pre a proti tohto kroku. Hneď som začala zvažovať, či si túto formu nakladania s mojím telom po smrti nezvolím aj ja." Dôvodov, ktoré ju k tomu priviedli, bolo viac. Manželia trpeli zdravotnými problémami, a tak si uvedomovali dôležitosť anatomickej výučby mladých lekárov, prínos pre ich kvalitu. O správnosti darovania tela sa presvedčili aj po synovej autonehode. "Okrem toho som si nikdy nevedela predstaviť klasické pochovanie. To, že budem ležať v zemi. Navyše si uvedomujem, ako málo je v súčasnosti miesta na pochovávanie. Chcela som sa dať spopolniť, no keď som si tento článok prečítala, pochopila som, že môžem byť 'užitočná' aj po smrti."

Pred dvomi rokmi sa rozhodla podpísať súhlas, oprávňujúci košický ústav anatómie, používať jej telo po smrti na vlastné účely - výučbu lekárov. "Rovnako sa rozhodol aj manžel. Čítal rovnaký článok a tiež ho zaujal. Nijako som ho neovplyvňovala. Máme jednoducho rovnaké názory, veď spolu žijeme už 37 rokov." Ďalším faktorom, ktorý pomohol ich rozhodnutiu a ktorý by Mária rada zdôraznila, je to, čo im napadlo v súvislosti s ich nebohým synom. "Pokiaľ sa nejaká vážna tragédia nedotkne človeka osobne, nad podobnými vecami sa nezamýšľa. Uvedomujeme si, že stať sa môže čokoľvek. Tým, že sa lekári pomocou praktického tréningu na kadaveroch v ústave anatómie naučia robiť svoju prácu kvalitne, možno nepomôžem len cudzím ľuďom, ale aj nejakému rodinnému príslušníkovi, ktorý to, nedajbože, bude potrebovať."

Na to, kde bude jej telo po smrti umiestnené, sa Mária ani Peter ešte nebola pozrieť. "Určite to však v najbližšej budúcnosti máme v plánem," tvrdí Peter. "O tom, čo sa s našim telom bude po smrti robiť, nás však detailne a veľmi citlivo informovala pani prednostka ústavu anatómie." Manželom nie je jej nepríjemné ani to, že ich mŕtve telá prejdu rukami desiatok budúcich lekárov a ako učebná pomôcka budú slúžiť niekoľko rokov. "O tom, čo so nami robia, už aj tak nebudeme vedieť. Pani prednostka nás uistila, že s mŕtvymi telami nakladajú humánne, so cťou. Okrem toho, jedna naša známa pracuje na ústave anatómie a vieme, že sa tam k telám správajú úctivo." Navyše, Mária ako bývalá učiteľka vždy rada pomáhala mladým ľuďom s chuťou vzdelávať sa. Takouto mierne bizarnou formou v tom teda bude on i manžel pokračovať aj po smrti.

Po tom, čo budú telá darcov opotrebené, sa kadavery spopolnia a odovzdajú pozostalým. "Dovtedy nám budú môcť kvety nosiť k miestu, kde budú neskôr uložené naše pozostatky." Ako každý človek, aj Mária sa podobnými myšlienkami zaoberá ešte počas života nerada. "Snažila som sa však na to pozerať z racionálneho hľadiska. Toto rozhodnutie musím spraviť predsa ešte počas života. Navyše si myslím, že je to normálnejšie, ako keby som si kúpila hrobové miesto a nosila si k nemu kvety." Rodina manželov ich rozhodnutie prijala, no so zmiešanými pocitmi. "Syn to akceptoval skôr ako dcéra. Celkom ju však chápem. Pamätám si, ako mi moja mama svojho času oznámila, že po smrti chce byť spopolnená. Samozrejme, že to nie je príjemné."

Iveta Zavacká sa narodila ako zdravé dieťa. "Problémy prišli, keď som mala desať rokov. Celé sa to začalo kolenom. Bolelo ma, nemohla som ho ohnúť a bolesti boli čoraz väčšie," spomína Iveta. "Strednú školu som navštevovala v Bratislave na Mokrohájskej ulici. V tom čase nebola iná možnosť. Vyučila som sa tam za zlatníčku." Zlatníčku robila po štúdiu aj v zamestnaní. Všetko bolo fajn, nesťažovala si. Potom sa však pridali ďalšie zdravotné problémy, tentoraz s rukou. "Operoval mi ju známy slovenský plastický chirurg. Zákrok sa mu podaril, ale rehabilitácia dopadla zle. Ruku mi tak musel trikrát opakovane zlomiť a napraviť."

Aj kvôli týmto problémom musela Iveta prácu zlatníčky zanechať. Bola na čiastočnom invalidnom dôchodku. "To mi aj vyhovovalo, lebo v roku 2001 dostal manžel opakovane mozgovú príhodu a musela som sa o neho doma starať." Smola sa však lepila na Ivetu aj naďalej. Ešte na chvíľu sa zamestnala, vyrábala sviečky. Kvôli tomu, že bola podvedená, však pracovať natrvalo prestala. "Musela som sa z toho všetkého pozviechať, navyše, zamestnať sa na dlhší čas by bolo z mojej strany kvôli zdravotnému stavu 'nefér' voči zamestnávateľovi." Zhruba v tom istom čase sa jej do rúk dostal časopis, v ktorom sa písalo o darovaní orgánov na vedecké účely.

"Spočiatku som si ho len 'prebehla' očami, no po čase ma čosi donútilo ten článok znovu nalistovať a detailne si ho preštudovať." Už v minulosti sa nad podobnými vecami zamýšľala, článok ju teda zaujal. "Môj manžel, našťastie, mozgové mŕtvice prežil. V tom čase som však bola rozhodnutá, že keby to nedajbože dopadlo zle, darovala by som jeho orgány." Viac ako darovanie orgánov ju však vďaka článku zaujalo darovanie celého tela. "Nevydržala som to a pred tromi rokmi zavolala redaktorovi, ktorý článok napísal. Myslela som si, že je niečo podobné možné urobiť len v Bratislave, no on mi poradil, že existuje možnosť darovať telo aj košickému ústavu anatómie."

Pre darovanie sa Iveta rozhodla z mnohých dôvodov. V tom, ktorý je hlavný, má však jasno. "Môj život nie je plnohodnotný. Nemôžem sa obliekať podľa módy, mám totiž jednu nohu kratšiu. Už len kupovanie oblečenia je pre mňa veda. Nemôžem ísť do divadla alebo na kávu. Nohu totiž nedokážem zohnúť v kolene a nie všade je na ňu miesto. Navyše, ak dlho sedím, noha mi tŕpne a podobne. Chcem, aby iní ľudia nemali také problémy ako ja." Takýmto zdravotným trápeniam iných ľudí dokáže zamedziť nepriamo. "Myslím si, že keby ma v minulosti ošetrovali kvalitnejší lekári, nebolo by to so mnou také zlé. Uvedomujem si teda veľký prínos darcovstva v tomto smere."

Ďalším dôvodom, ktorý pri jej rozhodovaní zohral nemalú rolu, bolo to, že neznáša klasické pohreby. "Aj keď zomrel môj otec, bola som len v dome smútku. Neznášam tie hromadné pohreby a pohľad na to, ako sa rakva spúšťa do zeme. Pri predstave, ako ju zalievajú betónom, ma zamrazí. Rovnako si neviem predstaviť, že by moje telo v zemi žrali červy." O tom, čo chce, aby bolo so zvyškami jej tela po tom, čo opustí ústav anatómie, má jasnú predstavu. "Mám rada prírodu. Stále som si priala, aby som bola spopolnená a moje zvyšky vysypané do Dunajca. Tam mám svoju vlnu, na ktorú sa chodím každý rok pozerať."

O tom, ako sa bude s jej telom po smrti zaobchádzať, Iveta počula detailné informácie. "Na ústave anatómie som sa bola pozrieť aj osobne. Veľmi sa mi to páčilo, bol tam veľký pokoj. Žartovala som, že najradšej by som tam ostala už vtedy..." Dúfa, že jej zdravotný stav bude aspoň natoľko postačujúci, že z nej študenti budú "niečo mať". "Absolvovala som už niekoľko desiatok operácií a moje telo je značne poškodené. Lekár sa ma po vyšetrení pred poslednou operáciou pýtal, či ma k nim priniesli z márnice. Som totiž samá jazva."

O svojom rozhodnutí darovať telo povedala aj synovi. Ten to prijal, hoci sa to, samozrejme, nepočúva dobre. "V období, keď budem na ústave anatómie, mi bude môcť kvety nosiť tam. Aj som mu hovorila, že keby som mu chýbala, stačí, keď sa zastaví počas cesty okolo. Po tom, čo ma spopolnia, chcem, aby splnil moju poslednú vôľu a vysypal ma do Dunajca. Chcem, aby na mňa spomínal doma, nie na cintoríne." Ivetin manžel takisto zvažuje rovnaký krok ako ona. "Zatiaľ ešte nie je pevne rozhodnutý. Nijako ho neovplyvňujem, ale dúfam, že sa rozhodne správne..."

Iveta tvrdí, že jej nie je nepríjemné žiť s vedomím, že s jej telom budú po smrti nakladať cudzí ľudia. Navyšem je to zvláštne. Človek ako ona, ktorý počas života absolvoval nespočetne veľa operácií, nebude mať "pokoj" ani po smrti. "Nevadí mi to. Viem, že je to na dobré účely a pomôžem tým mnohým iným ľuďom. Moje rozhodnutie som sa snažila nebrať príliš emocionálne, ale skôr racionálne," uzavrela Iveta Zavacká.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Vydavateľstvo Petit Press so štyrmi Novinárskymi cenami
  2. Stovky hodín výcviku. Stať sa gondolierom je zaslúžená prestíž
  3. Contact Center Hub a Ncontactcenter od NFON
  4. Volkswagen ID.5 prináša nový softvér aj pre staršie modely
  5. Do čoho sa oplatí investovať, aby ste ušetrili na energiách?
  6. Šprintérsky duel IONIQ 5 vs i30 N Performance má víťaza
  7. MS v hokeji: TV Tipsport + špeciálna kurzová ponuka!
  8. Obnovené lety do Marsa Alam. Po dvoch rokoch opäť víta turistov
  1. Prečo potrebujeme udržateľné riešenia v oblasti mobility?
  2. Gestačný diabetes mellitus
  3. Vydavateľstvo Petit Press so štyrmi Novinárskymi cenami
  4. Stovky hodín výcviku. Stať sa gondolierom je zaslúžená prestíž
  5. Do finále McDonald´s Cupu sa prebojovalo mužstvo z Víťaza
  6. Garmin vyrobil cykloradar Varia RCT715 s bezpečnostnou kamerou
  7. Obľúbená pracovná agentúra Work Service nezmizla
  8. Župné mestečko ovládne krajské mesto aj celý Abov. Už zajtra
  1. Do čoho sa oplatí investovať, aby ste ušetrili na energiách? 6 531
  2. Odišlo už štvrť milióna mladých ľudí. Má Slovensko budúcnosť? 4 758
  3. Obnovené lety do Marsa Alam. Po dvoch rokoch opäť víta turistov 4 647
  4. Stovky hodín výcviku. Stať sa gondolierom je zaslúžená prestíž 3 520
  5. Vydavateľstvo Petit Press so štyrmi Novinárskymi cenami 1 851
  6. Príliš veľa vitamínov škodí zdraviu, majte ich pod kontrolou 1 412
  7. 5 najčastejších chýb pri zateplení šikmej strechy: vyhnite sa im 1 114
  8. McDonald´s Cup pozná víťazný tím z Košického kraja 997

Blogy SME

  1. Juraj Droppa: Šanca pre 486 učiteľov na lepšie platenú prácu, alebo...
  2. Monika Bošková: Ako mi ochoreli morské prasiatka (2. časť)
  3. Anna Miľanová: Potreba odluky cirkví od štatu.
  4. Štefan Vidlár: Igorúf advokát
  5. Ivan Beňovič: Populárne mobilné messengery a súkromie ich používateľov
  6. Marek Košík: Muži v jaskyni
  7. Anna Zemanová: Ruské tanky narazili
  8. Anton Kovalčík: Mimochodom, rasizmus ...6. Ľavica aj pravica s maslom na hlave.
  1. Juraj Kumičák: Ako Rusi veľkú vojnu vyhrali... (časť I) 12 874
  2. Vladimír Benčík: Zvitky od Mŕtveho mora - boli napísané pred 2000 rokmi, predpovedajú apokalypsu? 11 179
  3. Jana Melišová: Pomalý pád na Wall Street sa zrejme ešte neskončil 9 862
  4. Ján Valchár: Odvaha plukovníka Chodarjonoka alebo ako to nie je o odvahe 4 488
  5. Juraj Kumičák: Ako Rusi veľkú vojnu vyhrali... (časť II) 4 272
  6. Ivan Beňovič: Sankcie voči oligarchom vojnu na Ukrajine nezastavia 4 060
  7. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 38. - Arktída - Amundsenova expedícia na lodi Maud (1918 - 1925) 3 151
  8. Jana Melišová: Skutočná cena za vojnu 2 381
  1. Jiří Ščobák: Víte, co je Gerasimova doktrína?
  2. Jiří Ščobák: Vydrží Rusko dlhú ekonomickú vojnu? Nevyčerpajú sa spojenci?
  3. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 38. - Arktída - Amundsenova expedícia na lodi Maud (1918 - 1925)
  4. Jiří Ščobák: Jaká je situace na linii dotyku? Pomůže Rusku mobilizace?
  5. Jiří Ščobák: Mohu zemřít, ale nebudu žít jako otrok
  6. Adam Valček: Pri čudnom zákroku na súde sa NAKA pokúšala zmocniť utajených dokumentov
  7. Jiří Ščobák: Sú reformy Igora Matoviča (zvýšené prídavky na deti a daňové bonusy pre pracujúcich rodičov) dobrý nápad?
  8. Jiří Ščobák: Sluha národa: Recenze 1. řady seriálu s Volodymyrom Zelenskym
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Sledujte s nami ONLINE prenos.


Sportnet 9 h
Vicky Krieps ako cisárovná Alžbeta vo filme Corsage.

Nový film je vzdialený naivnému portrétu s Romy Schneider.


5 h
Prezidentský palác v Dušanbe v pozadí s Fanskými horami.

Ruská vojna ich očami – Tadžikistan.


Anora Sarkorova 19. máj

Vojna na Ukrajine pokračuje 87. deň.


a 4 ďalší 21 h

Blogy SME

  1. Juraj Droppa: Šanca pre 486 učiteľov na lepšie platenú prácu, alebo...
  2. Monika Bošková: Ako mi ochoreli morské prasiatka (2. časť)
  3. Anna Miľanová: Potreba odluky cirkví od štatu.
  4. Štefan Vidlár: Igorúf advokát
  5. Ivan Beňovič: Populárne mobilné messengery a súkromie ich používateľov
  6. Marek Košík: Muži v jaskyni
  7. Anna Zemanová: Ruské tanky narazili
  8. Anton Kovalčík: Mimochodom, rasizmus ...6. Ľavica aj pravica s maslom na hlave.
  1. Juraj Kumičák: Ako Rusi veľkú vojnu vyhrali... (časť I) 12 874
  2. Vladimír Benčík: Zvitky od Mŕtveho mora - boli napísané pred 2000 rokmi, predpovedajú apokalypsu? 11 179
  3. Jana Melišová: Pomalý pád na Wall Street sa zrejme ešte neskončil 9 862
  4. Ján Valchár: Odvaha plukovníka Chodarjonoka alebo ako to nie je o odvahe 4 488
  5. Juraj Kumičák: Ako Rusi veľkú vojnu vyhrali... (časť II) 4 272
  6. Ivan Beňovič: Sankcie voči oligarchom vojnu na Ukrajine nezastavia 4 060
  7. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 38. - Arktída - Amundsenova expedícia na lodi Maud (1918 - 1925) 3 151
  8. Jana Melišová: Skutočná cena za vojnu 2 381
  1. Jiří Ščobák: Víte, co je Gerasimova doktrína?
  2. Jiří Ščobák: Vydrží Rusko dlhú ekonomickú vojnu? Nevyčerpajú sa spojenci?
  3. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 38. - Arktída - Amundsenova expedícia na lodi Maud (1918 - 1925)
  4. Jiří Ščobák: Jaká je situace na linii dotyku? Pomůže Rusku mobilizace?
  5. Jiří Ščobák: Mohu zemřít, ale nebudu žít jako otrok
  6. Adam Valček: Pri čudnom zákroku na súde sa NAKA pokúšala zmocniť utajených dokumentov
  7. Jiří Ščobák: Sú reformy Igora Matoviča (zvýšené prídavky na deti a daňové bonusy pre pracujúcich rodičov) dobrý nápad?
  8. Jiří Ščobák: Sluha národa: Recenze 1. řady seriálu s Volodymyrom Zelenskym

Už ste čítali?

SME.sk Minúta Najčítanejšie
SkryťZatvoriť reklamu