Preto časom vzniklo niekoľko opatrovateľských služieb, ktoré sa starajú o takých klientov priamo u nich doma, v ich prirodzenom prostredí. Jednu z nich prevádzkuje aj nezisková organizácia Homo Homini. O tom, aké rôzne funkcie podobné zariadenia plnia, sme sa porozprávali s košickou manažérkou a dvomi opatrovateľkami z Homo Homini.

Mária Gamcová pracuje v projekte Homo Homini (Človek človeku) od roku 2006. V súčasnosti riadi košickú pobočku. "Projekt Homo Homini je vlastne pokračovaním občianskeho združenia, ktoré sme v Košiciach založili ešte v roku 1998. Stali sme sa súčasťou celoslovenskej charitatívnej organizácie, ktorá poskytovala širokú škálu sociálnych služieb a realizovala mnohé významné projekty v spolupráci so zahraničnými partnermi, napríklad zdravotnícku dobrovoľnú službu na významných pútnických miestach na svete, dovoz kompenzačných pomôcok a zdravotníckych prístrojov atď."

Neboli to ľahké časy, trvalo istý čas, kým si zaobstarali sponzorov a klientelu. Kvôli problémom, ktoré M. Gamcová nechcela špecifikovať, sa však opatrovateľská služba charitatívnej organizácie dostala do konkurzu a zanikla. "Preto sme sa rozhodli založiť Homo Homini. Bez pomoci totiž ostalo mnoho ľudí, ktorí boli na opatrovateľskú službu zvyknutí." Nezisková organizácia Homo Homini funguje na rovnakých princípoch a s rovnakou klientelou ako jej predchodca. Svoje služby poskytuje aj v dňoch pracovného pokoja či počas sviatkov.

Podstata opatrovateľských služieb zahŕňa pomoc s prácami v domácnosti, pomoc s pohybom po vonkajších priestranstvách či zaistenie základných hygienických úkonov odkázaného občana. "Sme toho názoru, že domáce prostredie je tým, v ktorom by mal každý telesne postihnutý či inak odkázaný človek žiť. Je to prirodzenejšie." Ďalšiu podstatnú časť služieb tvorí prepravná činnosť, teda napríklad prevoz k lekárovi za symbolickú cenu. Pre neziskovú organizáciu je to však veľmi stratová činnosť. "Prijatím nového zákona prešlo financovanie takýchto služieb na mesto. Predtým to spadalo do kompetencií samosprávneho kraja. Mesto nám však uhrádza len istú časť nákladov. Tú podstatnejšiu získavame zbierkami, sponzoringom či dvoma percentami z dane."

Na pridelenie opatrovateľskej služby musí občan spĺňať isté podmienky. V prvom rade musí požiadať o posúdenie odkázanosti na sociálnu službu mesto Košice. Na magistráte potom jeho žiadosť s doloženými lekárskymi posudkami vyhodnotia a zaradia ho do určitej kategórie. Podľa toho, v ktorej sa nachádza, mu pridelia nárok na určitú službu či určitý počet hodín opatrovateľskej služby. "Novým zákonom sa mimovládne organizácie dostali do nepríjemnej situácie. Mesto totiž musí pri prideľovaní klientov uprednostňovať opatrovateľské služby v svojej zriaďovateľskej pôsobnosti. Musím však povedať, že mesto Košice sa k nám správa veľmi seriózne a snaží sa vytvoriť také podmienky, ktoré nám umožnili pokračovať v našej práci. Nie všetky mestá zaujali tento postoj, mnohé zrušili zmluvy s neverejnými poskytovateľmi sociálnych služieb."

Homo Homini má momentálne 33 profesionálnych opatrovateľov. Klientov v opatrovateľskej službe je 40. "Tento počet sa mení. Pribúdajú noví, niektorí, žiaľ, zomierajú. Minulý rok sme mali smutné obdobie, keď v priebehu troch mesiacov zomrelo až 14 našich klientov." Takéto straty nevnímajú len štatisticky. Opatrovatelia sa zvyčajne s ľuďmi, o ktorých sa starajú, stanú dobrými priateľmi, ba aj akousi súčasťou rodiny. Niekedy sa však stretávajú aj s opakom. "Sú prípady, keď si ošetrovateľ s klientom neporozumejú. V tom prípade je to na mne. Musím sa postarať o zmenu, najčastejšie výmenou opatrovateľky."

Stretli sa už s rôznymi druhmi klientov. Najčastejšie ide o starých ľudí so zdravotnými problémami, ktorí potrebujú pomoc v domácnosti či sprievod pri pohybe. "Mali sme napríklad imobilných klientov či klienta, ktorý bol kompletne ochrnutý a potreboval 24-hodinovú opatrovateľskú službu." M. Gamcová nie je len šéfkou, ktorá sedí za stolom a dvíha telefóny. "Moja práca je najmä o manažovaní, zháňaní sponzorov a osobnom kontakte s klientmi. V minulosti, keď sme nemali dostatok spoľahlivých šoférov, som niekoľkokrát jazdila pre klientov aj o jednej ráno..."

Spoznáva samu seba

Opatrovateľka Lenka pracuje v Homo Homini dva roky. "Predtým som pracovala v textilnej spoločnosti. Po rokoch som pochopila, že ma zamestnávateľ celý čas len využíval na to, aby zarobil. Rozhodla som sa teda robiť prácu, ktorá je osožná, ktorou pomáham niekomu, kto to naozaj potrebuje," hovorí 35-ročná Košičanka. Odkedy do Homo Homini nastúpila, stará sa o starší manželský pár. Navštívili sme ju priamo v akcii, preto sme sa mohli na to, prečo túto formu opatrovateľskej služby zvolila, spýtať priamo ženy, o ktorú sa Lenka stará. "Bolo to na základe referencií od jednej známej," dozvedeli sme sa. "Predtým som mala jednu opatrovateľku z inej organizácie. Bola však nešikovná, keď som sa vrátila z nemocnice, poslala ma pre pyžamo, pričom som ešte nevedela poriadne chodiť. Padla som tak nešťastne, že som si rozťala hlavu o radiátor. Odkedy sa o mňa s manželom stará Lenka, som nadmieru spokojná."

Stará pani je po mozgovej mŕtvici, ktorá spôsobila čiastočné ochrnutie pravej strany jej tela. "Starám sa najmä o práce v domácnosti. Varím, periem, žehlím, upratujem. Klientke pomáham aj s niektorými hygienickými úkonmi, napríklad s kúpaním," pokračuje Lenka. To, že je opatrovateľkou v domácnosti, však neznamená, že z bytu nevystrčí ani päty. "Pomáham aj s nákupmi, chodievam s klientkou na prechádzky či k lekárovi. Nevie totiž dobre chodiť, sama by sa bála." Dôležitý je aj ľudský prístup. To, že sa odkázaný človek má s kým porozprávať. "Je to práca, v ktorej spoznávam aj samu seba. Veľmi ma baví, momentálne si dopĺňam aj vzdelanie, študujem opatrovateľstvo. Tejto práce sa chcem určite držať aj v budúcnosti."

Zažila aj smrť

Mária sa opatrovateľstvu v Homo Homini venuje už päť rokov. "Predtým som bola knihovníčkou v knižnici. Pre túto prácu som sa rozhodla preto, že je to 'ľudská práca', ktorou pomáham tým, ktorí si to zaslúžia," hovorí Mária. Momentálne sa stará o starčí manželský pár a starenku. K starenke chodí každý deň, k manželskému páru trikrát týždenne. "So všetkými mám blízky vzťah. Väčšinou to ani neberiem tak, že idem do práce. Skôr sa cítim, ako keby som šla na návštevu k starým rodičom."

V minulosti vystriedala približne desať rôznych klientov. Boli medzi nimi ľudia s telesným postihnutím, starí či ťažko chorí ľudia. Najťažšie sú, samozrejme, prípady, ktoré sa neskončia dobre. "Dva roky som sa starala o klientku, ktorá mala rakovinu pľúc. Na toto obdobie spomínam asi najťažšie. Keď zomrela, veľmi ma to zobralo. Za dva roky sa z nás totiž stali blízke osoby." Aj z takýchto situácií si však snaží zobrať nejaké poučenie, nejaké pozitívum. "Keď je človek mladý, myslí si, že nikdy neochorie a je nesmrteľný. Pri mojej práci však vidím, že to tak nie je. Potom to človeku zmení hodnoty. Pochopí, že naháňanie za peniazmi a kariérou nie je všetko."

Ťažkými prípadmi sú však aj pacienti s ťažkým zdravotným postihnutím. "Pomáhala som pri dievčatku s detskou mozgovou obrnou. Nevedelo sa samo hýbať, najesť, umyť, ba ani svojpomocne rozprávať," spomína Mária. Hoci nemá nejaké špeciálne vzdelanie, zamerané na opatrovateľstvo, hodí sa naň možno viac než niektorí odborníci. Ide najmä o prístup, lebo na niektoré veci "treba mať žalúdok". Stretla sa totiž aj s prípadmi, keď musela klienta napríklad prebaľovať. Počas svojej práce sa pohybuje väčšinou v byte klienta, niekedy ho vezme k lekárovi, na poštu či malú prechádzku. "Starala som sa však aj o jednu 95-ročnú starkú, ktorá bola taká agilná, že hoci potrebovala moju pomoc, povodila ma po celom meste. Keď som prišla domov, nevládala som sa ani postaviť," hovorí so smiechom.

Stalo sa aj to, že sa s klientom nepohodla. Bohužiaľ, v niektorých prípadoch je to prirodzené. "Bolo to tak napríklad pri jednej žene 's Alzheimerom'. Trpela prudkými zmenami nálad, niekedy sa so mnou chcela rozprávať, potom sa z ničoho nič od zlosti až triasla. Sama sa mi ospravedlňovala, že nevie prečo na ňu niekedy príde taká nálada, ale aj tak bolo lepšie, keď som odišla." Na druhej strane, v poslednom čase má Mária šťastie na klientov, s ktorými si rozumie. S podobnými problémami ako tie, s ktorými pomáha svojim súčasným klientom, sa už v minulosti stretla. Sama má totiž mamu, ktorá má vážne zdravotné ťažkosti. "Bohužiaľ, je v ústave. Býva totiž v Kolárove a toto mesto nechcela opustiť. Keby sa rozhodla, že príde ku mne do Košíc, bola by som veľmi rada. Ona však tvrdí, že je tam šťastná."

Máriu opatrovateľská práca napĺňa. "Cítim, že som sa v tom jednoducho našla. Viem, že som užitočná a robím správnu vec." Neodradil ju ani fakt, že práca opatrovateľky nepatrí k výnosným. "Prvoradejší je pre mňa charakter tej práce, ako peniaze. Niektorí známi sa ma napríklad pýtali, prečo to, čo robím, nerobím v Rakúsku. Jednoducho sa tu cítim užitočnejšia. Mám tu rodinu a o peniaze mi až tak nejde." V súčasnosti si vraj ani nevie predstaviť inú profesiu. "Nechcem už robiť prácu, ktorá ma nebaví a žiť v strese. Zarobené peniaze nestoja za to, aby som sa stresom psychicky a fyzicky ničila."

Klienti dokážu jej svet aj obohatiť. "Páči sa mi, že aj napriek tomu, že sú mnohí z nich naozaj v zlom stave, nestrácajú optimizmus. Tým, koľko veľa prežili, často pôsobia aj mňa, dokážu to, že sa na otázky života pozerám inak ako kedysi." Do budúcnosti plánuje Mária pri práci opatrovateľky jednoznačne ostať. Chce byť v teréne. Manažérsku činnosť si nevie predstaviť ani v neziskovej organizácii. "Nemám rada stres. Najradšej som, keď len niekam prídem a robím to, čo viem a baví ma to..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári