e vypredané predstavenia na nich čakali aj v Prešove, našli si čas aj na rozhovory. M. Kňažko prezradil, aký vzťah má dnes k politike, nad čím uvažoval, keď pred rokom strávil týždeň v nemocnici na infúziách, alebo čo urobil tesne po tom, ako dobehol košický maratón...

V jeden deň cesta do Košíc, popoludní dve predstavenia, na druhý deň cesta do Prešova a ďalšie dve predstavenia, v tretí deň návrat do Bratislavy a večer jedno predstavenie... „A verili by ste, že s tým nemám problém? Mne sa do toho jednoducho chce a pritom som už dôchodca,“ prezradil M. Kňažko. „Nepatrím medzi ľudí, ktorí si život delia na dve časti - aktívnu a potom už len dožívanie na dôchodku. Pripúšťam, že sa čosi podobné môže stať, keď človek nie je zdravý. Ja som bol pred rokom týždeň v nemocnici na infúziách a vtedy som si uvedomil, že život môže mať rôzne podoby. Každopádne si však myslím, že kým slúži zdravie, človek by si mal život užívať aj vo vyššom veku. Niekto hovorí, že požehnanom. Čo už je toto za nezmysel? Taká tridsiatka môže byť požehnaný vek, ale čo už ja v mojom veku mám požehnať?“ smeje sa.

Všetko mu chutí

Keď ho pred rokom problémy s kolenom pripútali na nemocničné lôžko, povedal si, že bude na seba dávať väčší pozor. „Ja si to však hovorím celý život. Ale nedarí sa mi. Celý život zápasím sám so sebou o to, aby som sa trochu chránil a držal v nejakej kondícii, potrebnej na to, aby som mohol normálne žiť. Z roka na rok je to však ťažšie a ťažšie. Uvedomil som si, prečo je to tak, keď som nahrával rozhovory s Jánom Štrasserom do jeho knihy o mne. Pýtal sa ma, ktoré je moje obľúbené jedlo. Vravel som mu, že to je zle položená otázka. Radšej nech sa opýta, čo nemám rád. No a potom som prišiel na to, že ani na takúto otázku neviem odpovedať. To isté pri nápojoch. Ono sa potom ťažko žije zdravo, keď všetko chutí...“

V jedle či nápojoch prieberčivý nie je, vyberá si však spoločnosť, s ktorou si tieto dobroty dopraje. „Nerád chodím na plesy a veľké spoločenské podujatia, kde musím dávať pozor na každý svoj výraz tváre, či sa dostatočne usmievam... Radšej sa vyberiem do komornejšej spoločnosti, kde si nemusím dávať pozor na každé slovo a kde viem, že keď sa budem pokúšať o humor, nikto to nepochopí zle. Našťastie, som v situácii, keď nemusím riešiť otázku, či sa musím niekde ukázať, či chcem ísť niekde predviesť nový smoking... Mal som toho dosť v období, keď sa to odo mňa vyžadovalo, práve preto sa tomu dnes vyhýbam.“ Spoločenské povinnosti mal M. Kňažko najmä v čase, keď bol v politických či manažérskych funkciách. „Vtedy sa mi často stávalo, že som isté podujatia jednoducho nemohol odignorovať, musel som tam byť. Vnímal som to však ako súčasť mojich pracovných povinností, nie ako niečo, čo by ma obťažovalo.“
Dnes sa už politike aktívne nevenuje, blížiace sa voľby však vníma pomerne intenzívne. „Neočakávam žiadne veľké prekvapenia. Už dosť dobre poznám celý kolobeh politikov v prírode, takže dnes sa na tom skôr zabávam. Tento rok chcem ísť voliť, no netuším, ktorej zásady sa mám držať. Lebo ak sa vraví, že človek má ísť voliť toho, komu dôveruje, tak som na rozpakoch. Nuž a mám ísť voliť menšie zlo? Zo skúseností viem, že keď zvolíte menšie zlo, a to sa dostane k moci, tak z neho vznikne veľké zlo. Navyše voliť zlo, ktoré poznám, alebo to, ktoré ešte nepoznám? Takže mám dilemu, čo robiť.“

Politiku vníma ako čosi, na čom sa občas dá pobaviť, ale aj ako niečo, čo ho dokáže rozčúliť. Hlavne ak ide o veci, ktoré zasahujú do bežného života. „Napríklad stavebný zákon a problematika čiernych stavieb. Stačilo by prijať zákon, vďaka ktorému by sa čierne stavby dali odstrániť. Ale na to zrejme nie je politická vôľa... Voči politike som však už v pasívnej pozícii, aktívne sa na nej nepodieľam a ani nikdy nebudem. Mechanizmy, ktoré ňou hýbu, sa stále opakujú. Viem, že sa to nezmení. Navyše, pre mňa bolo veľmi stresujúce žiť vo vedomí, že som v centre pozornosti a som strážený, ako sa správam, ako narábam s verejnými i vlastnými peniazmi. Teraz si žijem z vlastných zdrojov a nikto mi nemôže vyhadzovať na oči, že žijem z jeho peňazí... A nesťažujem sa. Dôchodok, ktorý dostávam, mi síce nestačí ani na platenie odvodov, ktoré ešte stále odvádzam z práce, ktorú vykonávam, ale nevadí. Ja som voči štátu solidárny,“ tvrdí s úsmevom.

Na nedostatok pracovných príležitostí sa M. Kňažko rozhodne nemôže sťažovať. Lebo hoci sa na istý čas upísal politike a neskôr bol riaditeľom súkromnej televízie, podarilo sa mu vrátiť na javiská aj pred kamery. „Musím si strážiť hranicu, koľko povinností na seba naberiem. Lebo ak by toho bolo priveľa, už by pre mňa práca, ktorú mám rád, prestala byť potešením. V divadle mám päť titulov, popri tom sa občas vyskytne nejaké filmovanie. Napríklad teraz nakrúcam film, pre ktorý ma oslovil môj kamarát Stano Párnický. Hrám slávneho herca, ktorý dostane mozgovú príhodu a postupne sa vracia do života. Presvedčilo ma aj to, že som tam skoro celý čas na vozíku, ani tie texty nie sú náročné. Navyše, mám opatrovateľku, ktorú hrá Táňa Pauhofová. No povedzte mi, čo viac by si dôchodca mohol priať,“ tvrdí so šibalským úsmevom v očiach.

Seriály odmieta

Hoci dostal za posledné obdobie množstvo ponúk, zahrať si v seriáloch, odmieta ich. „Seriál zaberá priveľa času a ten je pre mňa príliš vzácny. Navyše, mám čerstvú skúsenosť z Čiech, kde som pre TV Nova nakrúcal v dennom seriáli Ulica. Povedal som si, že projekt s takou perio〜dicitou nie je nič pre mňa. Rešpektujem všetkých hercov, ktorí v slovenských seriáloch hrajú, ale pre mňa je to priveľká záťaž. Navyše, seriálové epizódy musíte vyrobiť za každú cenu a veľmi rýchlo, nie je tam priestor na to, aby ste ako herec niečo menili a množstvo ďalších vecí, ktoré mi nevyhovujú.“
Väčšina slovenských hercov sa sťažuje aj na to, že pri nakrúcaní seriálov ide aj o vstávanie ráno o piatej a nakrúcanie s prestávkami až do večera, aby sa počas jedného dňa stihlo urobiť čo najviac... „S disciplínou som však nikdy nemal problémy, takže ranné vstávanie a učenie veľkého množstva textu zo dňa na deň by mi nerobilo problémy. Práveže v práci som bol vždy veľmi disciplinovaný, na rozdiel od súkromia... Práca bola asi jediná vec, v ktorej som si dokázal zaviesť systém a vedel som ju udržať na úrovni pripravenosti. Iste, nie všetko mi vyšlo, ale to sa ani nedá čakať.“
V takzvanej zlatej ére slovenskej divadelnej, rozhlasovej a televíznej tvorby mal M. Kňažko obdobia, keď bolo práce vyše hlavy. „Ráno o ôsmej som bol v rozhlase, od desiatej sme skúšali v divadle. Popoludní bolo nakrúcanie v televízii, večer predstavenie a do druhej-tretej sa ešte znovu nakrúcalo. No a ráno zase do rozhlasu... Vtedy som mal aj 25 predstavení za mesiac. Už by som to nechcel zopakovať. Stačilo.“

Dnes si dokáže dopriať oddych a vie aj preleňošiť celý deň. „Teraz nedávno, keď bolo také obdobie, že celé dni len pršalo, som nečinne ležal pred televízorom. Raz som zakričal z obývačky manželke do kuchyne, nech ma príde skontrolovať, či nemám preležaniny. So smiechom sa ma opýtala, či ma treba obrátiť..... V ničnerobení som dobrý. V poslednom čase som sa v tom naozaj zlepšil. Deti sú už veľké, takže povinností je menej. Ten najmladší sa síce ešte neosamostatnil, ešte študuje na vysokej škole, takže teraz je zo mňa najmä 'prudký sponzor'.“

Práve rodina dokáže M. Kňažkovi urobiť najväčšiu radosť. „Som rád, keď sa každému z rodiny darí, hlavne ten najmladší syn mi robí veľkú radosť. No a potom sú moje radosti spojené s prácou. Som rád, že mám dostatok príležitostí na dobré predstavenia a na spoločnosť výborných hercov. Skvelé je to, že sa na javisku stretávam hlavne s tými, ktorých považujem za svojich kamarátov. Máme si čo povedať aj v šatni. Napríklad s Milanom Lasicom hrám hneď v niekoľkých predstaveniach, spolu chodíme aj na golf.“

Švih mu nejde

Golf mu zachutil natoľko, že termínom rôznych turnajov pri〜spôsobuje všetky ostatné povinnosti. „Priznám sa však, že mi to nejde tak, ako by som si predstavoval. Musím zlepšiť švih. Minule som totiž hral s profesionálom a poprosil som ho, nech mi povie, čo zmeniť. Pýtal sa ma, či chcem tým úderom niekoho zabiť. Vraj mám hrať nie silou, ale ľahučko, s radosťou a usmievať sa. Takže teraz, aj keď odpálim loptičku úplne zle, tak si poviem, že som síce idiot, ale šťastný a usmievavý,“ smeje sa.

M. Kňažko zakotvil pri golfe, lebo mu kvôli problémom s kolenom lekári zakázali takmer všetky športy. V mladosti hrával futbal, hokej, neskôr tri roky za dorastencov boxoval, venoval sa karate. Neskôr presedlal na tenis a beh, veď pred niekoľkými rokmi zabehol aj košický maratón. „S Jožkom Vajdom a Vladom Černým sme sa dávno bavili o tom, že existujú dva druhy chlapov - kaviarenské a športové typy. My sme chceli dosiahnuť dokonalosť a spojiť ich. A viete, o koľko je náročnejšie zabehnúť ráno desať kilometrov, keď ste do noci žúrovali? A tak sme sa ako štyridsiatnici vybrali na košický maratón. Zabehli sme ho a hneď v cieli sme si zapálili cigaretu, otvorili šampanské a oslavovali. Skončili sme až na druhý deň večer... Na recepcii po maratóne za mnou chodili ľudia po podpisy. Prišiel aj víťaz vtedajšieho ročníka a pýtal sa ma, prečo si od neho nikto podpis nepýta. Vravím mu - veď ty si bežal len niečo vyše dvoch hodín, ale my sme boli na trati viac ako tri a pol hodiny! Tak kto to mal ťažšie?,“ dodal na záver so smiechom.

Autor: dnm

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári